MINÁČ, VLADIMÍRNA ROZHRANÍ
Rozprávky
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1954
edícia Pôvodná próza (46)
1. vydanie, 6.500 výtlačkov
beletria, próza krátka,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 249 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, neautorské venovanie
predané
*zukol4* in **O2**
Význačnou schopnosťou tohto talentovaného spisovateľa vždy bývalo uchopiť hlavnú tému nášho spoločenského vývinu a pohotove na ňu odpovedať. Všetky prozaické práce Vladimíra Mináča — román Smrť chodí po horách, či román Včera a zajtra, ktorý bol preložený do ruštiny, alebo Modré vlny, ďalej scenáre filmov Boj sa končí zajtra, vyznamenaný štátnou cenou, a Pole neorané, alebo menšie rozprávky a novinárske články — odrážaly prvoradé problémy nášho života.
Nová kniha Mináčova — tentoraz sbierka poviedok Na rozhraní — prichodí v pravý čas: nepodpláca lichotením, neprikrášľuje skutočnosť. Hovorí pravdu o ťažkostiach, aké musia naši roľníci prekonávať pri budovaní socializmu. Hlavnou témou knihy sú ľudia na „rozhraní”: v historickom
prelomovom čase, keď sa nové valí mocnými vlnami, nie je život ani ľahký, ani bez tragédie a prehry; nie je ani bez nepriateľov všetkého nového. Tu je práve najväčší prínos knihy. Autor kriticky zobrazuje mnohé výrazné záporné zjavy, čo podnecuje čitateľa, aby útočil na ne i na zbabelosť, na smierlivosť s nežiadúcimi úkazmi nášho života.
Mináčove poviedky majú všetky predpoklady nájsť si cestu k širokým čitateľským masám, utvrdzujú v presvedčení o potrebe kritiky. To bude najväčší osoh z knihy.
Mama hovorí, nevypovie ani slova, aby neodŕhal, spomenie si Vinco.
Vinco sa narodil ako bírešský syn v dvadsiatom roku. Slamené strechy, nahnuté, poprehýbané dlhé budovy z nepálených tehál a hnoj, ktorý vládol celému dvoru, vôňa hnoja, ktorá ho sprevádzala cez celé detstvo. Ešte aj keď pili kávu na večeru, miešala sa mu vôňa hnoja so slabou vôňou cigorky. Vinco bol múdry, ale zanovitý chlapec, samotár, bez hier, bez kamarátov. Vychodil päť tried ľudovej školy, vychodil aj štyri triedy meštianky. Skončil medzi najlepšími — najlepší len predsa nemohol byť, bírešov syn, čo by povedal pán Kisfaludy, ich pán, s ktorého synom chodil?!
A Vinco už vtedy poznal, ako to vo svete chodí. Poznal biedu a posmech, ktorý s biedou súvisí — chudobný je každému na smiech. Rozhodol sa, že nebude žiť tak ako jeho otec. Nie, za živého boha, nie! Vyslobodí sa, vytrhne sa odtiaľ, z toho prašivého, hnojového dvora!
Ale v tridsiatom piatom, keď dokončil meštianku a sberal sa na vlastnú päsť prebíjať sa životom, cez žatvu pri svážaní odpadol otec. Kašľal a pľul krv a na jeseň zomrel. Matka ani tak neplakala za otcom, dotrápil sa chudák, aspoň si oddýchne na druhom svete, cez celý život si neoddýchol, plakala, horké slzy ronila nad sebou a nad svojimi štyrmi malými deťmi.
Čo si počneme?
Hrozilo im teraz, že ich vyženú z dvora. A tak Vinco sa musel vrátiť od svojich snov na prašivý hnojový dvor. Bol mocný, robil chlapskú robotu, prebral otcove kone. Ešte viac sa uzavrel do seba, pohľad sa mu stal ťažší, málokedy sa usmial. Co z toho chlapca bude? vzdychala matka, keď si večer celá dolámaná líhala.
Nebál sa nikoho. Keď mal šestnásť rokov, po prvý raz nadal šafárovi a šafár len začudovane hľadel do temných očí podsaditého, mocného chlapca. Matka, pravdaže, sa zľakla. Kroť sa, chlapče, čo s nami bude, ak nás vyhodia? Horšie už nebude, povedal, zdvihnúc hlavu od knihy. Večierkom pred spaním vždy čítal, nechcel sa vzdať vzdelania. Viečka mu od únavy padaly na oči, ako by boly z olova, koľko razy zaspal nad otvorenou knihou! Pochudol v tvári, oči zpomedzi vyklenutého obočia a vystúplych lícnych kostí hľadely na svet ešte hrozivejšie.
Na dvore ho nikto nemal rád, ale vážili si ho. Keď išiel starý Lenhart niečo vyjednávať k pánovi, chlapi hovorili: Nože, sober so sebou aj Papuľu; nezaškodí, keď tam bude niekto smelší. Prezývali ho Papuľou, lebo sa nebál odvrávať, keď išlo o pravdu. A, veru sa nebál povedať pravdu do očí ani samému pánovi, ani samému Kisfaludymu!
V lete v tridsiatom ôsmom prišiel mladý pán Imre na prázdniny. Vtedy už Vinco bol mládenec, chlap ako hora, krásavec, so svetlými prstencami vlasov — vlasy boly jediné, čo zdedil po matke. Raz, už bolo prítmie, hnal sa s prázdnym vozom, mal ešte doviezť poslednú fúru. — Keď sa hnal popred kaštieľ, v zákrute div nesrazil Imreho, ktorý sa vracal z dediny. Imre ostal stáť ako bez ducha v prachu a potom zahrozil päsťou a zakričal „Smradliak!“
Vinco to počul aj cez hrkot rebriniaka. Strmo zastavil kone v najprudšom behu a sišiel s voza. Priblížil sa naoko pokojne k mladému pánovi:
„Čo si to povedal?“
„Smradliak! Smradľavý bíreš!“
Vinco rozkrútil ruku a bez slova udrel. Imre vykríkol, z nosa mu tiekla prúdom krv. Rozmazal si ju po tvári, zafňukal a dal sa do behu. Vinco si pošúchal ruku, ktorou udrel, o nohavicu a uškrnul sa.
Veru, tak to bolo. Aj teraz, ako leží Vinco na posteli,
