HEČKO, FRANTIŠEKSVÄTÁ TMA
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
edícia Hviezdoslavova knižnica (89)
doslov Michal Chorváth
obálka Vincent Hložník
2. vydanie, 45.000 výtlačkov
61-223-63
beletria, román
224 s., slovenčina
hmotnosť: 297 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,80 €
*zukol4*
František Hečko, laureát štátnej ceny, narodil sa v Suchej nad Parnou; bol úradníkom, neskoršie redaktorom a referentom Matice slovenskej v Martine, kde aj umrel. Jeho literárne začiatky sa viažu k básnickej tvorbe. Vydal tri zbierky básní: Vysťahovalci (1931), Na pravé poludnie (1942) a Slovanské verše (1946).
Prvým prozaickým dielom Františka Hečku je román Červené víno. Hečko ako znalec ľudu majstrovsky v ňom zobrazil život vinohradníkov pod Malými Karpatmi v rokoch 1905—1925. Ešte väčší úspech dosiahol Hečko románom Drevená dedina (1951), v ktorom stvárnil zápas o novú družstevnú dedinu vo vrchárskom kraji.
Roku 1953 vyšli Hečkove reportáže zo Sovietskeho sväzu Moskva — Leningrad—Jasná Poľana, neskôr knižka Od veršov k románom a roku 1956 znamenité Fejtóny.
Posledným dielom nedokončenej trilógie Františka Hečku je Svätá tma. Pre túto knihu spisovateľ čerpal látku z vinohradníckej obce Dubníky, teda bol to návrat do kraja, ktorý opísal už v Červenom víne. No Svätá tma je z obdobia druhej svetovej vojny a vyniká útočnou satirou, ba až výsmechom všeličoho zlého a protiľudového, čo sa zrodilo vo vzťahoch medzi ľuďmi za fašizmu. František Hečko si vzal na mušku pokrivené mravy malomeštiackej inteligencie, rozličných príživníkov a majiteľov vinohradov. Obviňuje i kňazov s ich morálkou a protiľudovou podobou. Hečko stvárnil teda vo Svätej tme popri niekoľkých kladných postavách predovšetkým negatívne typy.
František Hečko vošiel do dejín slovenskej literatúry ako pokračovateľ realistických tradícií a stvárňovateľ novej prózy.
15
Pod úkolom Bonaventúru Klčovanického bolo natisnutých ľudí ako na pohrebe: aj od večera ich hodne dnu ostalo, aj nových sa dosť natislo.
Kým ležal učiteľ Ján Ivančík na viechárskom stole s ixovými nohami len horeznačky, myslelo sa, že je len poriadne dobitý. Bonaventúra Klčovanický ho veselo napájal tým najlepším, čo mal v pivnici: čistým muškátom otonelom. Ale keď vincúr Alojz Trandžík s hájnikom Petrom Amzlerom obrátili učiteľa doluznačky a stiahli z neho najprv mokrý a domazaný kabát a potom aj krvavú košeľu, vinohradníkovi skoro vypadol džbán z ruky: v rozďavenej reznej rane na pravej lopatke zabelela sa kosť.
— Boženebeský, — zaúpel sedliak takým tenkým hlasom, akoby mu ho bol niekto po dĺžke rozťal kosou. — Takto doklať človeka mohlo len hovädo!
— Gardistické! — vyhodil z úst Peter Amzler a vnoril svoje zlé oči do Šimona Knechta, ktorý usilovne odháňal zvedavých ľudí od stola. Bol už dosť triezvy a dosť nešťastný, že sa dal zvábiť medzi gardistov v dobrej viere, že sám k niečomu príde a druhému neublíži.
Dobitého a dopichaného učiteľa obväzoval kaplán Martin Hubaj. V najväčšej núdzi sa ukázalo, že v Dubníkoch jestvuje človek s chlapskou odvahou. Bol taký opitý, že sa ledva držal na nohách, ale Peter Amzler, čo slúžil vo svetovej vojne pri sanite, prižmuroval oči, aby si mohol lepšie predstaviť poľné obväzište, kde vojenskí lekári nebývali ani trochu triezvejší od dubnického kaplána.
Klčovanického dievčence, staršia Perpetua a mladšia Olympia, na kaplánov rozkaz povyvlákali z domu pod úkol čisté uteráky, posteľné plachty a stolové obrusy. Bonaventúra Klčovanický plachty a obrusy roztrhal v rukách-motykách na dlhé pásy. Ale Školastika Klčovanická nič nevidela ani nič nepočula okrem učiteľovej nesmrteľnej duše. Podchvíľou sa skláňala k Ivančíkovej hlave, aby sa presvedčila, či ešte dýcha.
— Pán kaplánko! — zakňučala, — ved nám tu ten chudáčik umrie bez zaopatrenia sviatosťami...!
— To nie je nijaký chudáčik, a preto neumrie, — odsekol spotený kaplán a odtisol gazdinú zakrvavenými rukami. — Ten potrebuje najprv nemocnicu, a až potom posledné pomazanie!
Horlivá predsedníčka Jednoty katolíckych žien striehla na učiteľovu hriešnu dušu na svoj vlastný rímsko-katolícky účet. Náhle zistila, že opitý kaplán vôbec zabudol, že je kňazom, poslala syna Donboska do náprotivného kláštora po kňaza-piaristu. A potom ustavične cválala od učiteľovej hlavy k úkolnej bráne a od úkolnej brány k učiteľovej hlave: pri hlave počúvala, či učiteľ ešte žije, a v úkolnej bráne si silila oči a napínala si uši, či ešte nejde kňaz. Nijakým činom nemohla dopustiť, aby učiteľ vypustil ducha nezaopatrený, a to ešte pod jej úkolom!
Keď vošiel pod úkol Vendelín Klamo, učiteľ Ján Ivančík už ležal na viechárskom stole doluznačky. Mal ešte na sebe krvou zatečené nohavice, no chrbát mal už stiahnutý v posteľnej plachte, ruky omotané uterákmi a hlavu zafačovanú v obruse. Z ktorejsi lopatky, z jedného pleca a sprostred hlavy mu vymokala krv a rozpíjala sa na plátne do tmavočervených škvŕn.
Keď ľudia zbadali batožinára vojsť pod úkol, samočinne sa pred ním rozstúpili. Slabším na srdce vyšmyklo sa z úst plačlivé slovíčko: „Chudák!“ Medzi obyčajnými Dubníčanmi ani nebolo takého, čo by bol Vendelínovi Klamovi dožičil toľké nešťastie, čo ho postihlo.
— Kam sa tisneš? — odstrčil batožinára Šimon Knecht svojím ostrým zadkom, ktorým konal povinnosť mestského policajta. Ale keď zistil, že odsotil Klamu, pomohol mu k stolu.
Starý železničiar zbadal najprv čierneho kaplána. Z toho musel ako kresťan-katolík usúdiť, že so zaťom je už amen. Oči sa mu zaliali slzami, zložil si z hlavy mokrú železničiarsku čiapku, pokorne sa prežehnal a zopäl si ruky.
Vtom mu spod kepeňa vypadla sekera.
— Neplač, neprežehnávaj, nemodli sa, Vendel! — zvolal Peter Amzler. — Zaťa máš ešte živého! Gardisti ti ho trochu podočahovali nožmi... A s tou sekerou si mal dobehnúť aspoň o pol hodiny prv, milý Vendelín!
Batožinár si položil čiapku na hlavu a zahanbený sa zohol po sekeru, aby ju odložil k stene. Vtedy sa učiteľ s námahou podvihol na stole a hlavu skrútil bokom k tesťovi. Z obviazanej hlavy sa na Vendelína Klamu dívali krvou podbehnuté, ale celkom živé, skoro až usmiate Trnavčanove oči.
— Nebojte sa, otec!
Batožinár si utrel mokré oči.
