HELLER, JOSEPHNIEČO SA STALO
(Something Happened)
Pravda, Bratislava, 1983
edícia Maják
preklad Jarmila Samcová
1. vydanie, 45.000 výtlačkov
prebal Adela Jakabová
beletria, román
520 s., slovenčina
hmotnosť: 565 g
tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý
1,80 € *hroda* *belx*
1,80 € *home* *belx*
„V Hlave XXII išlo o fyzické prežitie v konfrontácii s vonkajšími silami alebo inštitúciami, ktoré chcú zničiť život alebo mravné ja. Román Niečo sa stalo hovorí najmä o vnútornom, psychickom prežití — bojiskom sú v ňom ľudské túžby, či už splnené alebo nesplnené, intímne situácie, aké prežívame so svojimi deťmi, keď sú malé a keď dospievajú, spomienky na našich rodičov a na vzťah k nim, keď starnú. To sú aspoň niektoré oblasti napätia a nepokoja v tejto knihe." Týmito slovami charakterizoval svoj druhý román Niečo sa stalo (Something Happened, 1974) dnes takmer šesťdesiatročný americký spisovateľ Joseph Heller (nar. 1. mája 1923), ktorý napriek veľmi skromnej literárnej tvorbe (romány Hlava XXII, 1961, Gold na zlato, 1979 a divadelná hra Bombardovali sme New Haven, 1967) patrí k najslávnejším a najvydávanejším prozaikom posledných dvoch desaťročí.
Román Niečo sa stalo písal celých dvanásť rokov. Tých „oblastí napätia a nepokoja" je v knihe oveľa viac, ako ich autor spomenul. Jednou z nich je hľadanie zmyslu života, či uvedomovanie si nezmyselnosti vlastného života. Bob Slocum, priemerný úradník nikdy nemenovanej obchodnej firmy v Connecticute, muž v strednom veku, otec dvoch zdravých detí a jedného dieťaťa s nevyliečiteľnou mozgovou chorobou, ako manžel a milenec na zostupnej dráhe, ako úradník na mierne vzostupnej, si kladie otázku, čo sa stalo s ním, s jeho rodinou, s jeho podnikom, so životom vôbec. Tuší, že „niečo sa stalo", lenže nevie čo a prečo je to práve tak. Narušené medziľudské vzťahy sa usiluje riešiť po svojom, t. j. neriešiť ich vôbec, narušenú, nalomenú chrbticu sa usiluje napraviť tak, že si ju zlomí úplne. Tragická pointa románu a ironický, hellerovským humorom trocha nadľahčený epilóg iba podčiarkujú bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitol človek slabého, skôr zlého než dobrého charakteru, tápajúci v začarovanom kruhu ambícií, spoločenských tlakov, morálnych kompromisov, podrazov, vyšších ambícií a šancí
Joseph Heller napísal sugestívnu a nanajvýš potrebnú knihu o kríze charakteru, o nedostatku ozajstných hodnôt, o zúfalom zápase americkej strednej vrstvy na „bojiskách" morálky, sebarealizácie, ľudskej integrity a bytostne dôležitých vzťahov k vlastným rodičom a vlastným deťom, odkiaľ sa ľudia ako Bob Slocum vracajú zákonite s metálmi, vyššími funkciami, honosnejšími domami, rýchlejšími autami, ale v skutočnosti porazení, so zlomeným charakterom, chladným srdcom a bez vyhliadok na kúsok čistého ľudského šťastia.
Platí vždy Kagle - vyúčtuje to podniku ako riadne služobné výdavky. (Nadchýna ma pritom, že súčasne obtiahnem aj podnik.) Niekedy zaplatím taxík a kúpim fľašu whisky, ktorú Kagle rád nosí so sebou. Keď už som tam, je mi dobre (dám sa do toho), ale keď som hotový, chcem hneď preč. Zvyčajne odídem sám. Kaglovi sa chce ísť domov (o to menej, o čo mne väčšmi). Ak mu to ide dobre (nie vždy, lebo má chromú nohu), nechám ho tam s whisky aj s fľandrou. V skutočnosti sa mi nikdy nechce s ním ísť. Volá ma. A ja idem.
Aj nechty som si začal obhrýzať presne takisto - ktosi ma na to naviedol. (Prisámbohu, že to nebol môj nápad. Dokonca som ani nevedel, že to ľudia robia. A nemyslím si, že by som bol taký vynaliezavý, aby som na tento zlozvyk prišiel sám.) Bolo to v prvej triede na základnej škole, mal som sedem rokov a bol som už polovičná sirota. (Na otca sa veľmi nepamätám. Netrúchlil som za ním, keď zomrel, správal som sa tak, akoby nebol umrel; čo znamená, že som sa správal, akoby nikdy nežil. Nechýbal mi, lebo som sa naňho nepamätal, a nikdy som o ňom veľmi neuvažoval.) Všetci moji kamaráti v prvej triede (v prvej triede som mal veľa kamarátov; vždy som sa ukrutne usiloval byť obľúbený a vždy sa mi to darilo) si začali obhrýzať nechty v ten istý týždeň, a to len preto, aby najedovali učiteľku (slečnu Lambovú; v druhej triede to bola pani Wolfová. Mám záhadnú pamäť na mená a na podobné drobné detaily), svojich rodičov a staršie sestry. (Celé to vzniklo ako kolektívne detské sprisahanie.)
„Pod, budeme si obhrýzať nechty," povedali mi.
A tak som si ich obhrýzal. Zakrátko všetci ostatní prestali. Ale ja nie. (Vyrástli, rozišli sa a mne zanechali tento zlozvyk.) Ani som sa nepokúšal s tým prestať (nevedel som ako. lebo sa mi jednak nechcelo a jednak som vari už vtedy pochopil, že to nedokážem). A odvtedy si už. dlhé roky agresívne, nekultúrne a pomstychtivo obhrýzam a cmúľam svoje vlastné prsty a tie drobné násilia ma nesmierne uspokojujú. (Prirodzene, nie je to ani zvyk ako skôr nutkanie, zlovoľné, tajomné a často bolestné, ale páči sa mi. Dnes si už myslím, že by som bez toho nechcel žiť, a nikto mi nie je schopný povedať prečo.) A ja viem, že si budem obhrýzať nechty a cmúľať končeky prstov okolo nich až do smrti (alebo dovtedy, kým mi nevytrhajú všetky zuby a nebudem to môcť už robiť. Cha, cha).
Dokonca ani môj rukopis nie je môj vlastný!
Vypožičal som si ho (a už nevrátil). Naozaj som ho prevzal od istého staršieho chlapca, ktorý so mnou kedysi pracoval v kartotéke poisťovne a rád si krátil voľné chvíle medzi návalmi práce vynachádzaním a cvičením nového písma a zdokonaľoval sa v ňom. (Sám nemal bohvieaký rukopis.) Volal sa Tom alebo Tommy, podľa toho, kto sa s ním zhováral, alebo naňho volal. Mal dvadsaťjeden rokov, bol vysoký, veľmi samoľúby a dospelý. (Mal byť prečo samoľúby a dospelý, lebo okrem toho, že vynašiel nový rukopis, spával s Máriou Jencksovou, najväčšou blondínkou, aká sa v našej havarijnej poisťovni našla.) Po večeroch študoval zápalisto umenie a cez deň si z ničoho nič nerobil a čakal, kým ho povolajú do armády a pošlú do druhej svetovej vojny. Medzi robotou, vybehávaním a fajčením na záchode sedával za stolom vzadu v kartotéke (kde ho nevidel nik, kto šiel okolo, lebo kartotéka bola drôtená klietka rovno uprostred budovy, do ktorej videl každý, čo šiel okolo) a usilovne cvičil písmo. A ja som sedel vedľa neho za tým stolom, skrytý pred zrakmi okoloidúcich za radom zelených kovových registračiek, kde boli uložené nemé registre k fasciklom s dokumentáciou, ktoré boli naukladané vo vyšších zelenších skriniach vpredu, a učil som sa, deň čo deň odpisoval a cvičil rukopis usilovne spolu s ním.
Nebola to vždy ľahká práca. Tom neúnavne experimentoval s oblúčikmi, sklonom písma a slučkami veľkého R alebo Y alebo H či J, prehodil iba slovko-dve, kým nedosiahol presne to, čo chcel, a potom povedal: „Myslím, že to už mám.“ A ak o minútu či dve nepokrútil uvážlivo hlavou a nerozhodol sa inak, vytiahol som mu spod ruky hárok papiera a začal sa učiť to písmeno, kým on vymýšľal ďalšiu literu abecedy. (Niekedy po týždni či dvoch so skľúčenou, sklamanou tvárou zmenil názor na niektoré písmeno, zamietol ho a začal všetko odznovu.) Niektoré písmená boli jednoduché, ale iné nečakane ťažké - tie zabrali nesmierne veľa času. Boli sme dvojicou nadšených mladých kaligrafov (ja som, pravdaže, bol učeň), keď sme práve každý potajme a sám nešpekulovali, ako ukojiť svoju žeravú
