MALET, LÉOHORÚČKA V MARAIS / ČACHRE NA BULVÁRI SAINT MICHEL / NEMÁ NIČ NEPOVIE
Nové tajomstvá Paríža
(Fiévre au Marais - Micmac Moche au Boul´Mich´ - Pas de bavards á la Muette)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Zelená knižnica
preklad Anna Blahová, Mária Čanová, Mária Flochová, Juraj Groch, Štefan Moravčík
doslov Juraj Groch
prebal Svetozár Mydlo
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0098-1
beletria, román, kriminálka, detektívky,
424 s., slovenčina
hmotnosť: 471 g
tvrdá väzba
0,50 € stav: dobrý *kamag*
0,50 € stav: veľmi dobrý *zlaci* darované THCK
Každý parížsky obvod má svojrázny kolorit, neopakovateľnú atmosféru a svojich typických obyvateľov, ktorí utvárajú život v štvrti v dobrom aj v zlom. Léo Malet (nar. 1909), francúzsky surrealistický spisovateľ a básnik, do každého z dvadsiatich parížskych obvodov zasadil detektívny príbeh, v ktorom je neustále prítomný genius loci. Cyklus jeho detektívok, nazvaný Nové tajomstvá Paríža, je modernou paralelou Tajomstiev Paríža, ktorými sa v prvej polovici devätnásteho storočia preslávil Eugene Sue a ktoré sú známe aj u nás. Protagonistom Nových tajomstiev Paríža je súkromný detektív Nestor Burma, ktorý je tak trochu Maletovým alter egom. Nestor Burma mnohému vďačí za dobrodružné skúsenosti a mnohoraké povolania, ktoré v živote vystriedal jeho tvorca Léo Malet. Je nezávislý, na nič a na nikoho neviazaný, iskrí humorom, dôvtipom a fantáziou, má zmysel pre poéziu a pre krásu, je galantným ctiteľom žien ako každý pravý Francúz, navonok síce tvrdý a cynický chlapík, ale v duši dobrák od kosti s vysoko vyvinutým zmyslom pre spravodlivosť. Neraz sa dostane do nepríjemností a do kritických situácií, pretože ho ruka osudu vždy posotí tam, kde sa niečo deje. V mnohom pripomína svojich súkromných blížencov z amerických detektívok, ale je typicky francúzsky, takisto ako sú francúzskym humorom a šarmom presiaknuté aj Maletove detektívne romány.
Izabela Bavorská
Keď som sa na druhý deň ráno zobudil, moje prvé myšlienky patrili Mauriceovi Badouxovi. Musím si ho zobrať na starosť. Pobral som sa do Marais a usadil som sa v bistre, ktoré sama prozreteľnosť umiestnila priamo naproti domu, kde býval môj čudácky študent. Až do obeda sa nič nestalo. Na poludnie vyšiel Badoux z domu a šiel si dať niečo pod zub do skromnej reštaurácie na Bretónskej ulici. Opatrne a dôstojne ťahal so sebou koženú aktovku, vyzeral pokojný, pohrúžený do myšlienok a celkove pôsobil väčšmi než predtým ako vysokoškolák. Keď odišiel z putiky, mal ma v pätách. Pustil sa Archívnou ulicou. Cítil som, ako sa červenám. Mimovoľne som sa poobzeral dookola, či tu niekde náhodou nestriehne Zavatter, aby sa na mne pobavil. Možno mal pravdu, keď zapochyboval o mojom podozrení. Vyzeralo to, že sledovať toho chlapíka nikam nepovedie, že je to luft. Ako sa dalo predvídať, vošiel do Národného archívu a počínal si pritom tak, ako keby tam bol doma. Z ulice som videl, ako prechádza širokým nádvorím a stráca sa v budovách určených na štúdium.
Zahrešil som, zdola som si zapálil fajku a vyparil som sa. Mal som toho po krk.
Potreboval som hodinu, aby som znovu nadobudol rozvahu. Až potom som vošiel do telefónnej búdky a zavolal Helene:
- Čo presne povedal Zavatter o tom chlapíkovi, ktorého sledoval? Že strávil deň v Národnom archíve?
- Popoludnie.
- Celé?
- Áno.
- Ďakujem.
Nezostávalo mi iné, len si želať, aby bol dnešok podobný včerajšku.
Zámka na Badouxovej izbe si sotva zaslúžila to meno. Nebola o nič zložitejšia ako priemerný volič, nezabezpečovala ju nijaká závora a takmer sama povolila, len čo som vytiahol z vrecka špáradlo na čistenie fajky, ktoré zároveň slúžilo ako otvárač konzerv. Bol by som býval radšej, keby bola väčšmi vzdorovala. Badoux sa podľa všetkého nebál ani zlodejov, ani indiskrétnych ľudí. Taká čistá duša nepatrila do môjho revíru.
Izba bola nezmenená. Tak ako predtým čistučká, strohá, s tým istým obdratým kobercom a s oblekmi na operadle stoličky.
Cez okno otvorené do jarného dňa, ktorý bol od chvíle, keď sa jar oficiálne ujala vlády, prvý hoden tohto mena, vnikal dnu na krídlach ľahkého vánku pouličný hluk.
Dal som sa do roboty.
Hoci som nevedel, čo vlastne hľadám, prehľadal som obleky, no našiel som iba jeden list, napísaný v Nantes 5. januára, ktorý sa začínal oslovením: „Môj drahý synovec...“ Pisateľka sa obávala o mládencovu budúcnosť; neschvaľovala, že sa rozhneval s otcom; no nesúhlasila ani s otcom, že pokladá syna za neschopného, a želala si, aby to nebola pravda. Synovec odpovedal a ako človek, ktorý vysedáva v archíve, nechal si kópiu listu - ak som náhodou nedržal v rukách originál listu, ktorý pisateľ z nejakých dôvodov neodoslal. V podstate protestoval, že by nebol na nič súci, za akého ho urbi et orbi vyhlásil jeho otec, a tvrdil, že sa prederie životom sám, bez cudzej pomoci. Nie bez výživného, prirodzene. Zakončil tak, aby sa z toho dalo viac-menej vyrozumieť, že poukážka bude vítaná.
Odložil som korešpondenciu tam, odkiaľ som ju zobral, a poprezeral som si potom knihy uložené v malej knižnici. Nič zábavné. Francúzske katedrály... Poklady z kameňov... Aký bol Paríž... Jedna z tých kníh bola v šalátovom vydaní. Boli z nej vytrhnuté dve alebo tri celostránkové ilustrácie, ktoré viseli zasklené nad peľasťou postele.
Maurice Badoux bol skutočne básnik rozvrtávajúci kameň. Žil v spoločnosti starých zrúcanín a žil z ruky do úst, len aby vydržal. Moje zistenia sa viac-menej zhodovali s tým, čo som počul od jeho otca, nedozvedel som sa nič nové. Ani v najmenšom to nevrhalo svetlo na povahu vzťahov, ktoré udržiaval s nebohým Cabirolom.
Stôl bol preplnený starými papiermi. Zahĺbil som sa do nich. Výsledok bol nulový.
..........................................................................................................................................................
...posledná veta...
Naozaj priliehavý názov
...posledná veta...
Jedna z nich zablúdila do otvoru mojej fajočky a s krátkym zasipením sa roztopila.
...posledná veta...
...posledná veta...
A Zuzanu som už nikdy nevidel.
