HAUSHOFER, MARLENSTENA
(Die Wand)
Smena, Bratislava, 1989
edícia Máj (532)
preklad Magda Takáčová
doslov Ivan Cvrkal
ilustrácie Ján Berger
prebal Ján Berger, Dušan Junek
1. vydanie, 19.500 výtlačkov
073-051-89 STE
beletria, román, sci-fi,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,20 € PREDANÉ
*zukol4* in **s4p**
Hrdinka románu Stena prijíma pozvanie na víkend do poľovníckej chaty, ktorá patrí príbuzným. Po príchode na chatu sa majitelia vyberú ešte do blízkej dediny čosi vybaviť, no už sa nevrátia. Znepokojená žena sa na druhý deň ráno vychytí zistiť, kde zostali. Všetko naokolo je také ako inokedy: dolina, stromy, horské lúky. Ibaže prv ako sa dostane do dediny, narazí na neviditeľnú stenu, za ktorou vládne smrteľné ticho a nehybnosť. Odrezaná od ostatného sveta, obklopená zvieratami - psom, mačkou a kravou - zariaďuje sa žena na chate a usiluje sa prežiť, pričom nanovo prehodnocuje svoj vzťah k prírode, medituje o slobode a o smrti. Spomína, čo všetko v predchádzajúcom živote nestihla urobiť, spomína na svoje deti, na zomrelého manžela, spomína na lásku - ako na „najrozumnejší cit“ vlastný človeku.
Nenapodobiteľné je napätie v tejto veľkej správe o výnimočnom alebo vážnom prípade, ktorá nikoho nenechá ľahostajným. Mimoriadne literárne kvality rakúskej prozaičky Marlen Haushoferovej spočívajú v jednoduchosti jej reči, ktorá však má svoju hĺbku.
Marec priniesol obrat. Snežilo a mrzlo, les sa za jedinú noc zmenil na jagavú zimnú krajinu. Ale zima bola mierna, napoludnie už pripekalo slnko na úbočie a zo strechy padali kvapky. Zvieratám nehrozilo nebezpečenstvo, na výslní bolo už dosť kopnín s trávou a lístím. Tej jari som viac nenašla mŕtvu srnu. Keď svietilo slnko, šla som s Rysom do revíru alebo som nosila zo senníka seno. Raz som zložila slabého srnca a dala som ho zamrznúť. Konečne nastal odmäk, niekoľko dní pršalo a burácal vietor. Hmla visela tak nízko, že som dovidela iba od chaty po maštaľ. Žila som na malom teplom ostrove uprostred mora vlhkej hmly. Rys upadol do zádumčivosti, ustavične sa preháňal medzi chatou a čistinou. Nemohla som mu pomôcť, vlhké chladné počasie mi nerobilo dobre, nechcela som sa nachladiť. V hrdle ma už škrabalo a trochu som pokašlávala. Ale nič z toho nebolo, na druhý deň mi to prešlo. Horšie bolo, že som do všetkých kĺbov dostala reumatické bolesti. Prsty mi zrazu napuchli a očerveneli, zohýnala som ich len s bolesťou. Mala som zvýšenú teplotu, hltala som Hugove tabletky proti reume, zlostne som vysedávala v chate a predstavovala som si, že napokon nebudem vládať pohnúť prstami.
Napokon sa dážď zmenil na krúpy a znova začalo snežiť. Prsty som mala ešte vždy opuchnuté a každý pohyb ma bolel. Rys videl, že som chorá, a zahŕňal ma prejavmi lásky. Raz ma tým rozplakal, a potom sme obaja skľúčene sedeli na lavici. Vrany sedeli na smrekoch a čakali na odpadky. Zrejme ma pokladali za vynikajúce zariadenie, za akési sociálne zabezpečenie a boli zo dňa na deň lenivejšie.
Jedenásteho marca zoskočila mačka z postele, prešla ku skrini a naliehavo sa pýtala dnu. Vzala som starú šatku, položila som ju do skrine a mačka ta vkĺzla. Venovala som sa svojim povinnostiam, spomenula som si na mačku až večer, keď som prišla z maštale, a nazrela som do skrine. Už bolo po všetkom. Mačka nahlas priadla a radostne mi oblizla ruku. Tentoraz boli mláďatá tri a všetky živé. Tri pruhované mačiatka, od najsvetlejšej sivej farby po najtmavšiu, všetky čisto vylízané a hľadajúce potravu. Mačka sa ani poriadne nenapila a už sa venovala svojmu potomstvu. Nechala som dvere na skrini odchýlené a oddurila som zvedavého Rysa. Tentoraz nebola mačka taká zúrivá ako pri Perle, zaprskala síce na Rysa, ale myslím, že len tak pre formu. Zvláštne, ako veľmi sa Rys zaujímal o radostnú udalosť. Keďže nevedel svoju povznesenú náladu prejaviť ináč, spakoval dvojitú porciu. Vôbec som si všimla, že každé duševné vzrušenie vyvolávalo v ňom neprekonateľnú žravosť. Aj mačka reagovala podobne; keď sa nazlostila na vrany, často šla k svojej mištičke. Tej noci neprišla ku mne do postele a ja som nespala a myslela na Perlu. Krvavá škvrna na dlážke nie a nie vyblednúť. Rozhodla som sa, že ju nezakryjem. Musela som si na ňu zvyknúť a žiť s ňou. A teraz sú tu znova tri mačiatka. Zaumienila som si, že k nim ostanem ľahostajná, ale podľa všetkého sa mi to nepodarí.
Počasie sa pomaličky zlepšovalo. Na rovine sa iste už dávno vyjasnilo, ale v horách sa hmly často prevaľovali ešte aj týždeň, kým sa rozptýlili. A zrazu sa prudko oteplilo, takmer ako v lete, a z vlhkej zeme všade vyrazila tráva a kvety priam z večera do rána. Na smrekoch vypučali mladé výhonky a pŕhľava okolo hnojiska sa radostne rozbujnela. Zmena prišla až nepochopiteľne rýchlo. Zato ja som sa necítila hneď lepšie, v prvých teplých dňoch som bola malátnejšia ako v zime. Len prsty mi rýchlo odpuchli. Mačiatka dobre prospievali, ale ešte sa držali v skrini. Stará mačka si nerobila o ne také starosti ako o Perlu. V noci rada odchádzala na hodinku von. Možno mi už väčšmi dôverovala, alebo sa jej malé tigríčatá nevideli také ohrozené. Pila plné misky Belinho mlieka a spracovávala ho v tele na výživnú potravu pre svoje mláďatá. Dvadsiateho marca mi ich predstavila. Všetky tri boli tučné a lesklé, ale ani jedno nemalo takú dlhú srsť ako Perla. Jedno malo trochu užšiu papuľku ako ostatné, z toho som usúdila, že je to samička. Určiť pohlavie u takých malých mačeniec je takmer nemožné, navyše som v tom mala veľmi slabé skúsenosti. Odvtedy sa mačka hrala s mláďatami v kuchyni. Pre Rysa to bola veľká zábava, nafukoval sa, akoby im bol otcom. Len čo zbadali, že je neškodný, začali ho obťažovať takisto ako ich matka. Zavše mal tých malých trápičov už dosť a usúdil, že patria do pelechu. Opatrne ich poodnášal do skrine. Len čo ta dopravil posledné, prvé sa už motalo po kuchyni. Mačka sa na to dívala, a ak som dakedy videla mačku škodoradostne sa uškŕňať, tak to bola ona. Napokon vstala, rozdala zopár faciek a zahnala svoju čeliadku do skrine. Zaobchodila
