SEGHERS, ANNALOĎ ARGONAUTOV
Pravda, Bratislava, 1983
edícia Maják
preklad Mária Horváthová
prebal Adela Jakabová
1. vydanie, 9.000 výtlačkov
75-075-83
beletria, próza krátka, poviedky,
224 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,60 €
*zukol4* in **O2**
Výber z poviedkovej tvorby svetoznámej nemeckej prozaičky Anny Seghersovej, autorky deviatich románov, z ktorých najmä Siedmy kríž a Tranzit znamenajú významný prínos do pokladnice svetovej literatúry, obsahuje jej dve posledné publikované novely (Doba kamenná, Stretnutie) a poviedky zo zbierky Zbojník Woynok.
Prostredníctvom Seghersovej sa čitateľ vydáva na cestu do sveta ság a legiend, do staroveku. Stretáva na nej Iasona, kapitána lode Argo, ktorý prežil vďaka zlatému rúnu svoj čas a svojich druhov. S poľovníkmi pri vatre načúva povesti o Arteminde, ktorá v ich podaní vyjadruje ľudskú túžbu po kráse a plnosti života. Putuje s Tuomasom lesmi a poľami, aby našiel pohostinné prijatie u vydedencov a získal od nich osivo na oziminy, a tak si u svojich spoluobčanov zabezpečil večnú nesmrteľnosť. Pri vodopádoch Prutky alebo v doline Paritzky môže za tichých jasných jesenných nocí či v snehovej fujavici naďabiť na mladého samotárskeho zbojníka Woynoka. Má vzrušujúcu možnosť letieť z neznámej hviezdy na Zem a očami budúcnosti hľadieť na náboženské boje v stredovekom nemeckom mestečku. Prejsť s bývalým americkým vojakom vo Vietname strastiplnú cestu končiacu sa smrťou pod zasneženými kolumbijskými končiarmi, či byť svedkom veľkej lásky Celie a Alfonsa, ktorá v oboch udržiava nádej na stretnutie.
Anna Seghersová vo všetkých poviedkach majstrovsky zobrazila veľké vášne, ľúbostné drámy i pokojný, láskyplný vzťah dvoch ľudí, osudy upísané exotike a dobrodružstvu, všetko, s čím sa na svojej dlhej životnej púti doma i v exile stretla, čo sa jej bytostne dotklo a čo ju zaujalo.
Na žŕdke krížom nad ohňom viselo vedro na zohrievanie vody. Neprestajne sa pohojdávalo na dlhej reťazi. Prudký vietor hnal v krátkych intervaloch dážď na východnú stenu, a nielen konáre, ale aj vetvičky narážali na ňu a lámali sa, akoby les odtískal dom ďalej.
Psy sa tisli ňufákmi ku kolenám a nohám mužov, okrem jedného, ktorý ležal trochu bokom od ohňa s natiahnutými labami. Všetky boli ticho, boli zvyknuté na vietor. Pes najmladšieho poľovníka visel zlatožltými, vlhkými očami na pánovej tvári, akoby len kvôli nemu odložil svoju vlčiu náturu.
Oheň horel nepokojne, veľmi dymil. Steny boli takmer čierne. Iba trochu medi sa ligotalo na zámke dverí. Dvere vyzerali, akoby ich boli zvesili z celkom iného domu. Umelecky vyrezávané lišty boli z dreva, aké v tomto lese nerástlo. Pretože dym začiernil iba povrch a neprenikol do medzier rezby, vznikla na lištách svetlá, nadýchnutá vzorka, celkom iná a jemnejšia, než ju rezbár vôbec zamýšľal urobiť. Bol to sám krčmár? Dovliekol krčmár pred nespočetnými rokmi tieto dvere na pleciach do lesa, keď mu dom, ku ktorému voľakedy patrili, zničil požiar, alebo nejaký menej ničivý, ale nie menej dôkladný osud? Teraz boli síce krčmár a krčmárka suroví a mrzutí v styku s ľuďmi, nedôverčiví, ale spoľahliví, ako narodení, predurčení pre lesnú krčmu vyhľadávanú poľovníkmi a raz-dva razy do roka cudzincami, ktorých poľovníci za odmenu prevádzali na druhú stranu lesa. Ďalšie, úzke, takmer neviditeľné dvere v zadnej stene viedli iba k studni. Tá bola zároveň napájadlom pre lesnú zver.
Nízka komora - krčmárom slúžila na spanie - susedila bez zvláštnych dverí s hlavnou miestnosťou, nad ktorou sa dvíhal komín. Teraz tam vzadu sedela krčmárka a dozerala na novú slúžku. Žiaľ, museli si v najbližšej dedine najať slúžku, lebo krčmárke opuchli zápästia a členky od dny; krčmár sa vybral včera novej slúžke pol dňa cesty naproti.
Radorečná veru nebola. Aj krčmárku bolo počuť iba vzdychať. Dievčina očividne nedávala príčinu ani na nadávky ani na chvály. Prácu mohla vykonávať aj potme, ak sa ju jej ruky naučili robiť ešte za súmraku. Rozťahovala konské vlásie, aby ním napchala chorej krčmárke slamník.
Odrazu starý poľovník povedal: „Áno, videl som ju. Tí, čo to vravia, neklamú." Akoby sa k niečomu priznával. Odvtedy, čo sa ho na to mládenec spýtal, bojoval starec sám so sebou. Čo všetko však preňho znamenalo, keď musel prezradiť svoje tajomstvo! Poslednú hrdosť! Človek sa ku všetkému prizná a od tej chvíle je jeho život ľahký a ochudobnený. Starcova tvár bola pod strniskom chlpov asi veľmi bledá. Mlčal, očakával búrku, jeho druhovia však mlčali s ním. Veď jeho tajomstvo už dávno poznali. Hovorilo sa mu predsa „starý poľovník, čo ju videl“.
Prievan privial z komory za hrsť konského vlásia, zopár vlasov spadlo do ohňa, zasyčalo a zuhoľnatelo. Psy znepokojneli. Mládenec vzal chumáč vlásia medzi prsty a skrúcal ho. Na chvíľu sa obrátil. Slúžku nebolo vidieť, sedela v tme. Mladý poľovník sa hneď nato obrátil tvárou k ohňu, dýchal rýchlejšie. Zo všetkých dievčat, ktoré si kedy vysníval, možno práve tá najlepšia sedí tamto v kúte, konečne na dosah ruky.
Starý poľovník si položil päste na kolená a spustil: „Tak vám to teda rozpoviem. Bolo to tak...“ Štyria druhovia pozreli naňho. Mládenec zabudol na dievčinu za chrbtom. Jednooký poľovník prižmúril zdravé oko. Dokonca aj driečny bezočivec vľavo, ktorý vždy vyzeral, akoby sa práve prezeral v zrkadle -a naozaj, na každom mieste nachádzal najneuveriteľnejšie zrkadlá, hoci len ligotavú pokrývku na hrnci, pekne vybíjaný obojok svojho psa, čepeľ noža - akoby sa tiež odtrhol od svojho obrazu. Keď sa starec opäť zarazil, malý prefíkaný poľovník, čo sedel vpravo od neho, ho štuchol lakťom.
„Bol večer ako dnes. Keď sme odchádzali z dediny, bol pekný deň neskorého leta. Jeseň prišla náhle, z hodiny na hodinu. Pamätám sa ešte, ako obloha odrazu osivela. Najprv to vyzeralo ako zvyčajný, azda trochu včasný súmrak. Keď sme sa obrátili, videli sme doliny, ktoré sa stretávali v ostrom uhle, so všetkými gazdovstvami, dedinami a úľmi nezvyčajne jasne pod sebou. Akoby nám ich chcel niekto ešte raz dôkladne ukázať prv, ako ich zacloní lejak. Ba mohli sme porátať aj dobytok pasúci sa na lúkach. Všetko bolo tak blízko, akoby sme neboli stúpali do kopca pol dňa, ale pol hodiny.“
„Veru,“ ozval sa malý poľovník vedľa, „bolo to tak. Potom som nikdy na to nemyslel. Teraz mi to však znova prišlo na um.
