KRNO, MILOŠRANNÝ VIETOR
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961
edícia Živý prúd
obálka Miroslav Cipár
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
beletria, novela, literatúra slovenská,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 147 g
tvrdá väzba
stav: ušpinená, bez prebalu, knižničné pečiatky
0,10 €
*gopal2*
Poručík sa ospravedlnil, že o chvíľu príde, a zmizol so sklíčkom za dverami. V pracovni sa zohol nad stolom s lupou v ruke. Vedľa boxera ležali odtlačky od Hrašku i vrátnika. Oči mal prižmúrené a tvár napätú. Dlho porovnával odtlačok palca na boxeri s Hraškovým odtlačkom a potom si uľavene vydýchol. S úsmevom okolo úst otvoril fascikel „prípad číslo 97", zakryl ním boxer a potom luskol prstami.
Podišiel k telefónu, vykrútil číslo a ticho povedal:
— Mydliak. Doveď toho občana.
Hraško vošiel do pracovne a poručík si pomaly sadol za stôl.
— Ešte sa vás chcem čosi opýtať, — povedal, pričom nespúšťal oči z Hraškovej tváre. — Povedzte, neviete sa rozpamätať, odkedy vám chybuje gombička na ľavom rukáve?
Hraško zbledol ako stena. Náhle si pozrel rukáv a tvár mu zase dostala pokojný výraz:
— Nechápem, čo vlastne chcete. Ako viem, včera som ju ešte mal.
— Nemáte najlepšiu pamäť, občan Hraško, — odvrkol mu poručík a odkryl boxer na stole. — Poznávate?
Hraško stál ako zmeravený, ani len mihalnice sa mu nepohli. Potom hodil nechápavý pohľad na poručíka.
— Boxer, — povedal popod nos.
Poručíkovi šklblo kútikom úst. Mal ako obyčajne pri takýchto prípadoch ostré slovo na jazyku, ale ovládol sa.
— Netvárte sa tak hlúpo, — povedal. — Ak vy nechcete, tak ja vám to poviem. Gombičku nemáte od dvadsiateho piateho augusta, pol jedenástej
v noci. Súhlasíte? A týmto boxerom, — ukázal hlavou na stôl, — omráčili ste Hlaváča. Je to váš boxer.
Hraško stisol operadlo stoličky. Vzpriamil sa, ani čo by sa postavil do pozoru, a vysotil zo seba:
— Ako sa ma opovažujete upodozrievať?
Poručík pokrčil plecami a usmial sa:
— O tom sa ešte porozprávame. Hlaváč vás chytil za rukáv a pritom vám odtrhol gombičku. Tu ju máte. Pamätáte sa na to? Nuž a odtlačky prstov na boxeri sú vaše. Vaše vlastné, — dodal zvýšeným hlasom, pričom oddeľoval slabiky. — Stačí vám to?
Pohľad sa mu už nestretol s Hraškovým. V Hraškovi sa čosi zlomilo. Zvesil hlavu a strnulo sa díval na dlážku. Mal tuho stisnuté pery, ktoré mu celkom zmodreli, v ušiach mu hučalo a po chrbte prebehli mu zimomriavky.
Keď sa poručík spýtal, či priznáva svoju vinu, mlčky prikývol.
— Počkáte vedľa na prokurátora, — povedal poručík a Hraško celý zhrbený, ani čo by zrútený do seba, vyšiel z pracovne.
Keď ho odviedli, poručík Mydliak si podoprel hlavu a zažmúril oči. Spomenul si na ženu a na svojich dvoch synov. Mladší mal včera päť rokov. Ako rád by ho mal teraz pri sebe. Včera po večeri posadil si ho na kolená a syn sa ho spýtal: „Tato, kedy pôjdeš nazad do fabriky?"
Kedy, kedy? Ešte dlho nie, kým sa takíto lotri u nás potulujú, pomyslel si poručík.
Pretrel si oči vreckovkou. Nemal ani radosť z úspechu. Trápilo ho, že sa našiel nový podliak, a to ešte k tomu v jeho okrese. Ale pred očami sa
..........................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Do rozpálenej tváre mu zavial ranný vietor.
