PERNIŠ, JAROSLAVŽENY V LESKU ĽALIÍ
Ikar, Bratislava, 2011
obálka Viera Fabianová
1. vydanie
ISBN 978-80-551-2596-1
literatúra faktu, história,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 256 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
PREDANÉ
*zukol4*
Stredoveká spoločnosť pokladala cudzoložstvo ženy za veľmi ťažký hriech, priamo ohrozujúci rodinu, pretože spochybňovalo nárok jej manžela na otcovstvo detí, ktoré mu porodila. Veľmi vážne k nemu pristupovala aj cirkev. V prípade cudzoložstva burgundských neviest Filipa IV. Pekného nešlo iba o to, že z jeho synov spravili paroháčov. Okrem toho, že porušili sľub manželskej vernosti, čo samo osebe bolo trestuhodné, udržiavali nepovolený ľúbostný pomer s mužmi, ktorí sa prehrešili proti cti tým, že porušili feudálne puto spáchaním cudzoložstva s osobami kráľovského majestátu. Spať so ženou svojho lénneho pána znamenalo podľa vtedajšieho práva spáchať zločin velezrady, a ten sa trestal smrťou.
Ak úlohou básnikov bolo živiť sny a symbolicky vytvárať z princezien charizmatické vládkyne, historikom nezostáva nič iné, iba upozorňovať na to, že legendy celkom nezodpovedajú pravdivému obrazu skutočnosti. Pre feudálnu spoločnosť bol totiž sobáš kráľovskej dcéry predovšetkým predmet rokovania a politického licitovania a len málokto sa skutočne zaujímal o náklonnosť sŕdc. Príbehy žien žijúcich v lesku (ale aj v tieni) zlatých ľalií vôbec neboli príbehmi z románov, v ktorých je čitateľovi hneď jasné, kto je kladný a kto záporný hrdina. V ich živote neexistovalo ostré rozhranie medzi dobrom a zlom, pretože skutočný život nikdy neprial, nepraje a ani priať nebude podobným zjednodušeniam a schémam. Keď sa chceme vrátiť v prúde času späť a spolu s nimi opäť prežiť ich osudy, musíme si uvedomiť, že dejiny sú ako kniha, ktorá sa nedá dopísať, lebo v záujme väčšiny ľudí je znova a znova sa vracať k minulosti a prostredníctvom jej poznania pochopiť lepšie vlastnú prítomnosť.
RNDr. Jaroslav Perniš (1964) sa narodil v Bojniciach. Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. So svojou rodinou -manželkou Janou a dvoma synmi Filipom a Jakubom - žije v Prievidzi. Pôsobí ako učiteľ fyziky a chémie na miestnom Gymnáziu V. B. Nedožerského. Jeho veľkou vášňou je história, a to najmä dejiny panovníckych rodov stredovekej Európy. Má rád príbehy slávnych ľudí z dávnych čias, tajomstvá, legendy a povesti, ktoré sú s nimi späté, rád spoznáva a znova prežíva osudy kráľov a kráľovien, odhaľuje ich názory a postoje v najrôznejších životných situáciách, sleduje ich šťastné i tragické okamihy. Je autorom viacerých kníh. V edícii Historické biografie vydavateľstva IKAR mu vyšli Kráľovné v tieni katedrál (2003), Kráľovné renesancie (2005), Jej veličenstvo Smrť (2005), Slzy mocných (2007) a Majestát skropený krvou (2008).
CUI BONO?
Atmosféra na kráľovskom dvore bola po uväznení neviest Filipa IV. Pekného mimoriadne napätá. Schyľovalo sa k zápasu medzi rôznymi záujmovými skupinami. „Príbuzní zapudených princezien sa usilovali znova nadviazať neviditeľné nitky moci a intríg," poznamenáva Maurice Druon a dodáva: „Člnky strachu, márnivosti a ambícií sa rozbehli, aby utkali na novej osnove surovo roztrhané tkanivo." V tejto súvislosti sa vynára niekoľko otázok. Kto mal záujem na odhalení cudzoložstva princezien? Čo tým získal? Komu prospela kríza dynastie, do ktorej ju uvrhla aféra vo veži Nesie? Aby sme aspoň trochu poodhalili oponu, musíme sa vrátiť v prúde času späť. Kronikári v tom majú jasno. Burgundské nevesty Filipa IV. Pekného podľa ich mienky udala jeho vlastná dcéra, anglická kráľovná Izabela.
Počas veľkonočných sviatkov v roku 1313 pasoval kráľ svojich troch synov za rytierov. Pri tejto príležitosti sa zhromaždil v Paríži výkvet francúzskej šľachty. Vtedy ešte nič nenasvedčovalo tomu, že je na obzore tragédia, ktorá ho mala veľmi kruto zasiahnuť, pozbaviť cti tri princezné vznešeného rodu, zosmiešniť ich manželov, a najmä spochybniť budúcnosť kráľovskej dynastie. Medzi hosťami bola i dcéra Filipa IV. Pekného, sprevádzaná manželom, anglickým kráľom Eduardom II. Dejiny jej prisúdili úlohu udavačky a katalyzátora, urýchľujúceho vývoj udalostí. Kronikári sa vtedy predbiehali v chválospevoch na princeznú, ktorá kráľovským výzorom a krásou tak veľmi pripomínala svojho otca. Jeden z nich, Geoffroy de Paris, tvrdí, že „je tou najkrajšou ružou, ľaliou, kvetom, príkladom“, pričom pateticky dodáva: „Veď otca krásneho mala a len spravodlivé je, že z krásy krása rodí sa.“ Z Paríža sa kráľovský dvor presunul do Pontoise, kde požiar spustošil v noci obydlie anglického kráľa. Ten stihol len tak--tak utiecť a zachrániť sa pred plameňmi, držiac v náručí svoju ženu. A práve počas pobytu v tomto meste sa v plnej miere rozhorela nenávisť medzi Izabelou a jej švagrinami. Čo bolo jej príčinou? O tom môžeme iba špekulovať. Nedá sa vylúčiť, že práve v Pontoise sa hrdá a pyšná dcéra Filipa IV. Pekného dozvedela o ich cudzoložstve.
Sama Izabela prežívala vtedy príbeh poníženej ženy a pohanenej kráľovnej, a preto sa veľmi dobre vedela vcítiť do situácie, v akej sa nachádzali jej vlastní bratia. Eduard II. bol slabý panovník. Obklopil sa svojimi obľúbencami, štolbami a mladými remeselníkmi. Priateľstvom k nim tento statný a zároveň zženštený kráľ prekračoval hranice slušnosti a dôstojnosti. Cirkev bola pobúrená jeho správaním, náklonnosťou k mladým mužom a zanedbávaním legitímnej manželky. „Nepriateľstvo položím medzi teba a ženu a ona ti rozdrví hlavu,“ kázal biskup z Oxfordu, citujúc Sväté písmo. Izabela sa cítila nepotrebná a bezmocná. Jej skutočne kráľovská povaha, zdedená po kapetovských predkoch, sa búrila a trpela neustálym úpadkom kráľovskej autority.
Lenže Eduard II. bol jej manžel a pán. Rozhodoval o jej osude. Podľa stredovekých pravidiel mu bola zaviazaná poslušnosťou a musela sa s ním, či sa jej to páčilo alebo nie, deliť o manželské lôžko. Vedela, že otec ju nevydal za muža, ale za kráľa. Vedela, že ju neobetoval z omylu alebo z nejakého rozmaru. Vedela, že jej údelom nebolo žiť vlastný život, ale život kráľovstva, do ktorého ju zaviala dynastická politika jej rodu. Napriek tomu bola znechutená. Keď sa vydávala, ani v kútiku duše jej nenapadlo, že za prinášanú lásku a oddanosť sa jej dostane iba poníženie, nenávisť a opovrhnutie, že bude vypudená z manželskej postele, nie milenkami,
