HELLER, JOSEPH - NIEČO SA STALO

HELLER, JOSEPH

NIEČO SA STALO
(Something Happened)

Pravda, Bratislava, 1983
edícia Maják
preklad Jarmila Samcová
1. vydanie, 45.000 výtlačkov
prebal Adela Jakabová

beletria, román
520 s., slovenčina
hmotnosť: 565 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý

1,80 € *hroda* *belx*

1,80 € *home* *belx*

 2,60 € *zukol4* DAROVANÉ EGJAK

„V Hlave XXII išlo o fyzické prežitie v konfrontácii s vonkajšími silami alebo inštitúciami, ktoré chcú zničiť život alebo mravné ja. Román Niečo sa stalo hovorí najmä o vnútornom, psychickom prežití — bojiskom sú v ňom ľudské túžby, či už splnené alebo nesplnené, intímne situácie, aké prežívame so svojimi deťmi, keď sú malé a keď dospievajú, spomienky na našich rodičov a na vzťah k nim, keď starnú. To sú aspoň niektoré oblasti napätia a nepokoja v tejto knihe." Týmito slovami charakterizoval svoj druhý román Niečo sa stalo (Something Happened, 1974) dnes takmer šesťdesiatročný americký spisovateľ Joseph Heller (nar. 1. mája 1923), ktorý napriek veľmi skromnej literárnej tvorbe (romány Hlava XXII, 1961, Gold na zlato, 1979 a divadelná hra Bombardovali sme New Haven, 1967) patrí k najslávnejším a najvydávanejším prozaikom posledných dvoch desaťročí.

Román Niečo sa stalo písal celých dvanásť rokov. Tých „oblastí napätia a nepokoja" je v knihe oveľa viac, ako ich autor spomenul. Jednou z nich je hľadanie zmyslu života, či uvedomovanie si nezmyselnosti vlastného života. Bob Slocum, priemerný úradník nikdy nemenovanej obchodnej firmy v Connecticute, muž v strednom veku, otec dvoch zdravých detí a jedného dieťaťa s nevyliečiteľnou mozgovou chorobou, ako manžel a milenec na zostupnej dráhe, ako úradník na mierne vzostupnej, si kladie otázku, čo sa stalo s ním, s jeho rodinou, s jeho podnikom, so životom vôbec. Tuší, že „niečo sa stalo", lenže nevie čo a prečo je to práve tak. Narušené medziľudské vzťahy sa usiluje riešiť po svojom, t. j. neriešiť ich vôbec, narušenú, nalomenú chrbticu sa usiluje napraviť tak, že si ju zlomí úplne. Tragická pointa románu a ironický, hellerovským humorom trocha nadľahčený epilóg iba podčiarkujú bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitol človek slabého, skôr zlého než dobrého charakteru, tápajúci v začarovanom kruhu ambícií, spoločenských tlakov, morálnych kompromisov, podrazov, vyšších ambícií a šancí

Joseph Heller napísal sugestívnu a nanajvýš potrebnú knihu o kríze charakteru, o nedostatku ozajstných hodnôt, o zúfalom zápase americkej strednej vrstvy na „bojiskách" morálky, sebarealizácie, ľudskej integrity a bytostne dôležitých vzťahov k vlastným rodičom a vlastným deťom, odkiaľ sa ľudia ako Bob Slocum vracajú zákonite s metálmi, vyššími funkciami, honosnejšími domami, rýchlejšími autami, ale v skutočnosti porazení, so zlomeným charakterom, chladným srdcom a bez vyhliadok na kúsok čistého ľudského šťastia.

Platí vždy Kagle - vyúčtuje to podniku ako riadne služobné výdavky. (Nadchýna ma pritom, že súčasne obtiahnem aj podnik.) Niekedy zaplatím taxík a kúpim fľašu whisky, ktorú Kagle rád nosí so sebou. Keď už som tam, je mi dobre (dám sa do toho), ale keď som hotový, chcem hneď preč. Zvyčajne odídem sám. Kaglovi sa chce ísť domov (o to menej, o čo mne väčšmi). Ak mu to ide dobre (nie vždy, lebo má chromú nohu), nechám ho tam s whisky aj s fľandrou. V skutočnosti sa mi nikdy nechce s ním ísť. Volá ma. A ja idem.

Aj nechty som si začal obhrýzať presne takisto - ktosi ma na to naviedol. (Prisámbohu, že to nebol môj nápad. Dokonca som ani nevedel, že to ľudia robia. A nemyslím si, že by som bol taký vynaliezavý, aby som na tento zlozvyk prišiel sám.) Bolo to v prvej triede na základnej škole, mal som sedem rokov a bol som už polovičná sirota. (Na otca sa veľmi nepamätám. Netrúchlil som za ním, keď zomrel, správal som sa tak, akoby nebol umrel; čo znamená, že som sa správal, akoby nikdy nežil. Nechýbal mi, lebo som sa naňho nepamätal, a nikdy som o ňom veľmi neuvažoval.) Všetci moji kamaráti v prvej triede (v prvej triede som mal veľa kamarátov; vždy som sa ukrutne usiloval byť obľúbený a vždy sa mi to darilo) si začali obhrýzať nechty v ten istý týždeň, a to len preto, aby najedovali učiteľku (slečnu Lambovú; v druhej triede to bola pani Wolfová. Mám záhadnú pamäť na mená a na podobné drobné detaily), svojich rodičov a staršie sestry. (Celé to vzniklo ako kolektívne detské sprisahanie.)

„Pod, budeme si obhrýzať nechty," povedali mi.

A tak som si ich obhrýzal. Zakrátko všetci ostatní prestali. Ale ja nie. (Vyrástli, rozišli sa a mne zanechali tento zlozvyk.) Ani som sa nepokúšal s tým prestať (nevedel som ako. lebo sa mi jednak nechcelo a jednak som vari už vtedy pochopil, že to nedokážem). A odvtedy si už. dlhé roky agresívne, nekultúrne a pomstychtivo obhrýzam a cmúľam svoje vlastné prsty a tie drobné násilia ma nesmierne uspokojujú. (Prirodzene, nie je to ani zvyk ako skôr nutkanie, zlovoľné, tajomné a často bolestné, ale páči sa mi. Dnes si už myslím, že by som bez toho nechcel žiť, a nikto mi nie je schopný povedať prečo.) A ja viem, že si budem obhrýzať nechty a cmúľať končeky prstov okolo nich až do smrti (alebo dovtedy, kým mi nevytrhajú všetky zuby a nebudem to môcť už robiť. Cha, cha).

Dokonca ani môj rukopis nie je môj vlastný!

Vypožičal som si ho (a už nevrátil). Naozaj som ho prevzal od istého staršieho chlapca, ktorý so mnou kedysi pracoval v kartotéke poisťovne a rád si krátil voľné chvíle medzi návalmi práce vynachádzaním a cvičením nového písma a zdokonaľoval sa v ňom. (Sám nemal bohvieaký rukopis.) Volal sa Tom alebo Tommy, podľa toho, kto sa s ním zhováral, alebo naňho volal. Mal dvadsaťjeden rokov, bol vysoký, veľmi samoľúby a dospelý. (Mal byť prečo samoľúby a dospelý, lebo okrem toho, že vynašiel nový rukopis, spával s Máriou Jencksovou, najväčšou blondínkou, aká sa v našej havarijnej poisťovni našla.) Po večeroch študoval zápalisto umenie a cez deň si z ničoho nič nerobil a čakal, kým ho povolajú do armády a pošlú do druhej svetovej vojny. Medzi robotou, vybehávaním a fajčením na záchode sedával za stolom vzadu v kartotéke (kde ho nevidel nik, kto šiel okolo, lebo kartotéka bola drôtená klietka rovno uprostred budovy, do ktorej videl každý, čo šiel okolo) a usilovne cvičil písmo. A ja som sedel vedľa neho za tým stolom, skrytý pred zrakmi okoloidúcich za radom zelených kovových registračiek, kde boli uložené nemé registre k fasciklom s dokumentáciou, ktoré boli naukladané vo vyšších zelenších skriniach vpredu, a učil som sa, deň čo deň odpisoval a cvičil rukopis usilovne spolu s ním.

Nebola to vždy ľahká práca. Tom neúnavne experimentoval s oblúčikmi, sklonom písma a slučkami veľkého R alebo Y alebo H či J, prehodil iba slovko-dve, kým nedosiahol presne to, čo chcel, a potom povedal: „Myslím, že to už mám.“ A ak o minútu či dve nepokrútil uvážlivo hlavou a nerozhodol sa inak, vytiahol som mu spod ruky hárok papiera a začal sa učiť to písmeno, kým on vymýšľal ďalšiu literu abecedy. (Niekedy po týždni či dvoch so skľúčenou, sklamanou tvárou zmenil názor na niektoré písmeno, zamietol ho a začal všetko odznovu.) Niektoré písmená boli jednoduché, ale iné nečakane ťažké - tie zabrali nesmierne veľa času. Boli sme dvojicou nadšených mladých kaligrafov (ja som, pravdaže, bol učeň), keď sme práve každý potajme a sám nešpekulovali, ako ukojiť svoju žeravú

PRATOLINI, VASCO - ULIČKA CHUDOBNÝCH MILENCOV

PRATOLINI, VASCO

ULIČKA CHUDOBNÝCH MILENCOV
(Cronache di poveri amanti )

Smena, Bratislava, 1962
edícia Máj (13)
preklad a doslov Ľudmila Peterajová
ilustrácie Vincent Hložník
obálka Miroslav Váša, Vincent Hložník
2. vydanie, 34.700 výtlačkov
73-030-62

beletria, román
388 s., slovenčina
hmotnosť: 423 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,50 € PREDANÉ

*zukol4* in **O2**

Na druhý deň bola nedeľa a „prorocký“ týždeň sa blížil ku koncu. V nedeľu mávajú budíky voľno. Ulice sa zametajú aj siedmeho dňa, ale Cecchi máva v maličkostiach šťastie: jeho voľný deň pripadá náhodou na nedeľu. Dnes sa ozve len budík manželov Carresiovcov, ale pre našu ulicu je to neskorá hodina: Beppino musí byť v reštaurácii o ôsmej. Keby sme chceli spomenúť a] budíky, ktoré zvonievajú medzi siedmou a ôsmou, museli by sme pridať do nášho zoznamu budík Macisteho a Bianchin, ktorá nechce zobúdzaním obťažovať macochu, hoci Clorinda je hore od tretieho kikiríkania Nesiho kohúta. (Tí, čo majú matky, nepotrebujú budíky: Carlino a Bruno dosial nikdy nezaspali.)

Ale v nedeľu budíky odpočívajú. Obyvatelia ulice del Corno v sobotu večer vrátia páčky na „ticho“, aby si ráno mohli trochu dlhšie pospať. Ulica je dlho opustená a slnko svieti už naplno, keď sa ženy objavia na zápražiach a v oblokoch. Prvé sa ukážu Clorinda a Armanda, ktoré chodievajú na omšu o siedmej. Dnes s nimi nie je Luisa, ktorá musí byť doma a opatrovať vnúča. Fidalma chodí dočasne namiesto nej upratovať k Panej. Potom sa ukáže Mária Carresiová, ktorá zametá schody, a o chvíľu po nej Clara. A už idú aj ďalšie ženy na nákupy. Staderini vystričí nos zo svojej „vyhliadky“ a prehodí pár slov s Nannim. Maciste sa ukáže holý do pása a zdá sa nám, že volá na svojho koňa: „Prídem o niekoľko minút.“ Ani Gemma dnes nešla do kostola: sľúbila zaťovi, že mu upečie múčnik podľa vlastného, osvedčeného predpisu. Má s tým plno práce, pretože Milena ju súri.

O deviatej Maciste češe koňa, Giordano a Gigi skáču po schodoch a Semira češe pri obloku malú Piccardu, ktorej umyla vlasy. Musetta a Adele sa stretnú u uhliara v ulici Mosca a naspäť idú spolu.

„Dieťa spáva celú noc.“ hovorí Aurorina sestrička. A aby bola dôležitejšia, zvolá: „Môj synovec je krásny ako Ježiško!“

„Dones ho na ulicu,“ vraví Adele, ktorá má už jedenásť rokov a začína dostávať ženské tvary.

A Musetta, inak veľká jazyčnica, trpí tým, že je nižšia než jej priateľka, hoci je od nej mladšia len o rok, nepremešká nijakú príležitosť, aby jej nedala najavo, že má viac rozumu.

„Myslíš si, že je to bábätko?“

„Trochu vzduchu mu predsa nezaškodí!“

„Rozhodli sme sa, že ho odo dneška budeme voziť do parku. Veď je na to navyknutý! Aurora tam s ním chodila každý deň!“

„Nenapísala vám ani riadok! Bola to naozaj naničhodnica!“ rozhorčila sa Musetta. A dodala: „Stavme sa, že dnes príde list!“

A pretože Ježiško prosí za deti u Boha Otca, ktorému ulica del Corno v týchto dňoch leží zvlášť na srdci, medzi deviatou a tri štvrte na desať je Musetta vyslyšaná. Na rohu ulice dei Leoni zjaví sa listár Mostriti, ktorý tiež býva v našej štvrti a pozná sa s ľuďmi z ulice del Corno. Vie teda, ktorý z listov, čo má v taške na remeni cez plece, môže našu ulicu prekvapiť. Nanni, vysedávajúci, ako vždy, rozkročmo na stoličke pred bránou, pozdravuje ho a vyzvedá sa, čo nesie. Listár odpovie:

„Dnešná pošta by sa dala vyvážiť zlatom !“

„Hádam nepísala Aurora?“ vyklonil sa Staderini z obloka.

„Čo?“ skríkla Luisa z kuchyne pod ním.

A pretože materská krv nie je voda, aj vdova Nesiová sa dovliekla k obloku. Celý rok ulicu nevidela. Je slabá a od slnečného svetla sa jej zakrúti hlava. Chytila sa obločnice a nehanbila sa zavolať:

„Pre Nesiovcov nič?“

„Ale áno. Písal aj váš synak ! Spusťte mi košík ! A mám list aj pre Paniu!“ volá listár, aby sa Gesuina ukázala.

Luisa vybehla na ulicu s vnúčaťom v náručí a menšie deti za ňou. Ide aj manžel a sťahuje si nohavice špagátom. Luisa plače i smeje sa, a nevládze ani otvoriť obálku. Urobí to namiesto nej Staderini, ktorý zbehol ako víchor až z najvyššieho poschodia.

PETROV, REM - SFINGY 20. STOROČIA

PETROV, REM VIKTOROVIČ

SFINGY 20. STOROČIA
(Sfinksy XX veka)

Obzor, Bratislava, 1977
Mir, Moskva, 1977
edícia Periskop
preklad Katarína Slivková
obálka Jozef Michaláč, Ján Meisner
1. vydanie, 6.216 výtlačkov
65-045-77

zdravie, alternatívna medicína,
232 s., slovenčina
hmotnosť: 334 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

1,90 €

*zukol4*in **s4s**

Kniha o imunológii, o vede, ktorej sa podarilo zbaviť ľudstvo kiahní, moru, cholery, detskej obrny a iných ťažkých chorôb, a na dovŕšenie všetkých divov v našich dňoch vytvoriť živé "sfingy", poskytnúť chirurgom spôsoby ako prekonávať neznášanlivosť tkanív a zabezpečiť úspešnú transplantáciu.

Individualita nadovšetko

Za posledné dve desaťročia imunologickú podstatu odlúčenia tkanivových transplantátov všeobecne uznali a všetky aspekty odlučovacích procesov sú pod prísnou experimentálnou kontrolou.

Lesley Brent

Na jar roku 1969 mi volali zo štúdia populárno-vedeckých filmov a prosili ma, aby som s nimi prekonzultoval scenár filmu Rukami chirurga.

— Má to byť film o transplantácii orgánov a tkanív, — povedal autor scenára Nikolaj Grigorievič Šipkovskij, — a my by sme chceli, aby bolo v ňom z hľadiska imunológie všetko, ako má byť.

— Pokladáte to za také dôležité pri filme o chirurgii?

— Pochopiteľne, ved’ nebude venovaný chirurgickej technike ako takej, ale problematike transplantácie orgánov. Dnes nik nepochybuje o tom, že najväčšou prekážkou na tejto ceste je imunologická neznášanlivosť tkanív. Práve preto sa obraciame na vás. Z imunologickej stránky tam všetko musí sedieť.

Dobre mi padlo vypočuť si uznanie mojej vede z úst spisovateľa, človeka, ktorého povolanie je imunológii také vzdialené. Človek stretáva skôr ľudí, ktorí sa na transplantáciu dívajú ako na chirurgický problém.

— Keď sa tak seriózne staviate k tomuto problému, — povedal som, — stretnime sa v sobotu a pozrime sa na to.

V sobotu sme diskutovali o scenári. Nepamätám sa, či som mal nejaké vážne pripomienky, no vyslovil som niekoľko úvah o tom, ako tento film imunologizovať, ako ukázať odlúčenie transplantátu, aké bunky ho spôsobujú a ako ich ukázať.

Tu sa to všetko začalo. Najprv ma požiadali o pomoc pri nakrúcaní niektorých biologických objektov v štúdiu. Pomohol om. Potom ma poprosili, aby mohli v našom ústave nakrútiť zábery, ktoré ukazujú niektorú reakciu odlučovania. Potom Nikolaj Grigorievič usúdil, že by som mal divákom povedať niečo dôležité, napríklad ako sa lymfocyty vyporadúvajú s cudzími bunkami.

— Čo mám povedať? — pýtal som sa.

— Niečo, čo by nebolo banálne, no zároveň by tvorilo dušu otázky neznášanlivosti, jej prapríčinu, samu podstatu problému.

Veľmi dlho som sa zdráhal, lebo mi nemohlo prísť na um, čo sa dá povedať za pol druha minúty, a dlhšie držať v zábere človeka hovoriaceho o vede zákony filmu nedovoľujú. Divák sa začne nudiť.

Napokon som to vymyslel. Zdvihol som oči od mikroskopu, a hľadiac na blížiacu sa kameru, povedal som asi toto:

— Podľa všetkého existuje ešte nesformulovaný zákon ochrany biologickej svojráznosti. Len sa pozrite okolo seba: rastliny, živočíchy, človek — všetko živé žije tak, že sa navzájom nemieša. Každý živý organizmus má svoju individualitu, individuálne bielkovinové zloženie, je neopakovateľný a oddelený od iných. Jeho neopakovateľnosť celý život čosi chráni, čo mu nedovoľuje miešať sa s druhým, takisto nenapodobiteľným. A ak sa jeden život pokúša preniknúť do vnútorného prostredia iného života, narazí na prudký odpor. Bunky, tkanivá a bielkoviny dvoch cudzích životov sú nezlučiteľné. Jedna individualita sa chráni pred druhou. Taký je zákon. Vykonávateľ tohto zákona, imunita, je strážcom biologickej svojráznosti po celý život. Ochraňuje nás pred mikróbmi, pôvodcami nákazlivých chorôb. Pri transplantácii tkanív a orgánov kladie pred nás prekážku neznášanlivosti...

Pochopiteľne, tu som len zhrnul to podstatné: že každý organizmus je svojrázny a nenapodobiteľný. Nemal som kedy povedať, prečo, načo a či nás to prekvapuje. Ak sa bližšie nad tým zamyslíme, hádam to nie je nič prekvapujúce, skôr všedné. No toľko času som nemal. Teraz v knihe mám čas aj miesto, aby som porozprával o všetkom.

Začneme tam, že na otázku „Čo je imunita?“ dodnes najčastejšie dostávam odpoveď: „Odolnosť organizmu voči pôsobeniu mikróbov; úlohou organizmu je nepustiť, zničiť, vypudiť pôvodcov chorôb.“

No keď do organizmu, do jeho krvi, pod kožu, do svalov

PETROV, REM - ROZHOVORY O NOVEJ IMUNOLÓGII

PETROV, REM VIKTOROVIČ

ROZHOVORY O NOVEJ IMUNOLÓGII
(Besedy o novoj immunologiji)

Obzor, Bratislava, 1979
Mir, Moskva, 1979
edícia Periskop
preklad Peter Lichvár
obálka Jozef Michaláč
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
65-015-79

zdravie, alternatívna medicína,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 314 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

1,40 €

*zukol4*in **s4s**

Imunitný systém nášho organismu nesúvisí iba s ochranou proti infekčným chorobám a v našom období s transplantáciou tkanív a orgánov. Jeho poruchy majú priamy vzťah k vzniku takých komplikácií, ako je hemolýzy, reumatická horúčka a rôzne druhy alergií, imunológovia budú mať rozhodujúci podiel na ich liečení.

Vo vedeckých časopisoch sa občas zjavovali práce, v ktorých autori písali o úspešnom v hojení cudzorodého kúska kože na základe jeho určitého fyzikálneho a chemického spracovania pred transplantáciou; vždy bolo ťažko riešiť, či sa mýli sám autor, alebo vedome uvádza do omylu iných.

Vedec má právo sa mýliť, ale nemá právo falšovať výsledky pokusov. Vo vede je to absolútne nerozumné z dvoch príčin. Po prvé preto, že sama podstata výskumu spočíva v tom, že sa mnohokrát preverujú hypotézy, pokiaľ sa nedospeje k pravde. Po druhé, falošné údaje vyvrátia iní, nedajú sa utajiť.

Doktor William Summerlin bol prednosta kliniky pre kožné choroby na Stanfordovej univerzite v Kalifornii. Práve tu roku 1970 vyhlásil, že vynašiel spôsob, ako transplantovať kožu jedného človeka druhému. Keď sa transplantát podrží dva týždne v špeciálnom živnom roztoku, koža sa vhojí bez akýchkoľvek reakcií neznášanlivosti.

Koncom roku 1971 Summerlin s touto senzáciou /a bola to ozaj senzácia, ktorá sľúbila definitívne vyriešiť problém neznášanlivosti tkanív pri transplantáciách!/ pricestoval do Minnesoty, aby dokončil prácu na získanie hodnosti doktora lekárskych vied. Tu sa obrátil na Roberta Gooda, známeho imunológa, s ktorým sme sa už skôr stretli. Good ponúkol Summerlinovi prácu vo svojom laboratóriu, aby sa mohol presvedčiť o pravdivosti alebo neopodstatnenosti senzácie.

Možno Summerlinov podvod by bol odhalený skôr, ale roku 1972 Goodovi ponúkli vedenie Memoriálneho rakovinového strediska v Sloan-Catherineu neďaleko New Yorku, najväčšieho strediska tohto druhu v Spojených štátoch. Nebolo to len uznanie jeho osobných zásluh, ale aj priznanie určujúcej úlohy imunologických problémov pri riešení otázok diagnostiky, prevencie a liečenia rakoviny.

Profesor Good sa presťahoval do New Yorku.

Summerlinova senzácia zostala nerozlúštená. Goodovi predsa čosi bránilo definitívne uveriť tomuto mladému experimentátorovi. Obhajoba jeho doktorskej dizertácie bola odložená. Good ponúkol Summerlinovi prácu v Sloan-Catherineu.

Pokusy boli ohromujúce. Bielym myšiam sa ujímali kúsky kože od čiernych. Na transplantátoch rástla čierna srsť. Summerlin sa stáva profesorom Memoriálneho rakovinového strediska.

Profesor Good ukladá dvom ašpirantom, aby overili Summerlinove pokusy. Záporný výsledok. Čierne kúsky kože sa odlučujú, neujímajú sa.

Sir Peter Medawar, anglický vedec, poctený Nobelovou cenou za práce v oblasti transplantácie tkanív, sa taktiež pokúšal zopakovať Summerlinove pokusy. V rozhovore s dopisovateľom novín New York Times vyhlásil: „Nechal som tú prácu, lebo som sa v nej sklamal.“

Summerlinovi sa však čierne kúsky kože transplantované bielym myšiam ujímajú, žijú! Rastie na nich čierna srsť.

Nevedno ešte, ako dlho by bol trval tento „zázrak“, keby nie príhody, ktorá sa stala včasráno 30. marca 1974. Pracovník vivária pristihol Summerlina pri klietkach pre zvieratá, ako čiernym flomasterom farbil bielym myšiam srsť.

Ešte v ten deň profesor Good utvoril osobitnú komisiu. O dva týždne bol podvod zverejnený. 18. apríla 1974 v novinách New York Times vyšiel článok známeho

CHANDLER, RAYMOND - ZBOHOM, MOJA KRÁSNA / ŽENA V JAZERE

CHANDLER, RAYMOND

ZBOHOM, MOJA KRÁSNA
ŽENA V JAZERE
(Farewell, My Lovely - The Lady in the Lake)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
preklad Gabriela Hanáková
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie. 80.000 výtlačkov
13-72-002-85

beletria, román, detektívky
448 s., slovenčina
hmotnosť: 571 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,20 €

*zukol4* (nenájdená)

Zbohom, moja krásna a Žena v jazere sú dva napínavé príbehy z pera klasika detektívneho románu Raymonda Chandlera. Tento predstaviteľ „tvrdej školy" sa vedome odklonil od schémy tradičnej anglickej detektívky a pokúsil sa zlúčiť spoločenskokritické prvky „vážnej" literatúry s napínavým čitateľským zážitkom. Zatiaľ čo klasická anglická detektívka zdôrazňovala uzavretý gradovaný dej s logickým odvíjaním faktov, ktoré viedli k odhaleniu páchateľa, u Chandlera vlastný príbeh tvorí často len rámec pre zobrazenie americkej reality plnej násilia, zločinu a korupcie, kde majú peniaze zvrchovanú moc. Je to vítaná príležitosť nastaviť krivé zrkadlo spoločnosti, kde už ani polícia nestojí na strane zákona a spravodlivosť predstavuje len jedinec verný svojmu morálnemu krédu. Súkromný detektív Phil Marlowe nie je superman, je to obyčajný súčasník, ktorý si uvedomuje svoju bezmocnosť, no napriek tomu neprestáva bojovať proti zlu. V príbehu Zbohom, moja krásna Marlowe vyšetruje vraždu muža, ktorý si ho najal ako svedka pri odovzdávaní výkupného za ukradnutý šperk. V príbehu Žena v jazere si majiteľ kozmetickej firmy najme Marlowa, aby objasnil zmiznutie jeho trochu extravagantnej manželky. Pre obidva príbehy sú spoločným menovateľom napätie, nečakané zvraty a prekvapujúce odhalenia.

Obliekol som sa, zjedol som dve vajcia na mäkko a vypil štvrtú šálku kávy a poobzeral som sa v zrkadle. Pod očami som mal ešte dost tmavé tiene. Bol som práve na odchode, keď ma v otvorených dverách zastavilo drnčanie telefónu.

Bol to Nulty. A bol otrávený.

„Marlowe?“

„Hej. Dostali ste ho?“

„No jasné. Dostali.“ Odmlčal sa, aby mohol zavrčať. „Ako som povedal, na venturskej diaľnici. Kruci, to bola zábava! Dvojmetrová väzba ako kesón sa hrnie do Friska na veľtrh prenajatým autom. Na prednom sedadle má vedľa seba päť fliaš chlastu, zo šiestej si poťahuje a spokojne si to hasí stodesiatkou. A my sme naňho poslali len dvoch vidieckych strážnikov s pendrekmi a búchačkami, ináč nebolo koho.“

Odmlčal sa a mne sa mihlo hlavou niekoľko duchaplných výrokov, ale v tej chvíli sa mi ani jeden nevidel smiešny. Nulty pokračoval:

„Tak si to s tými dvoma strážnikmi rozdal, a keď ich už tak unavil, že mu zaspali, odtrhol im kus auta a vysielačku hodil do priekopy, potom si otvoril ďalšiu fľašu a nakoniec sa aj on uložil spať. Po chvíli sa naši chlapci prebrali a začali ho mlátiť pendrekmi po hlave, čo si tak po desiatich minútach konečne všimol. Ale kým sa stihol zas rozčúliť, zaklapli mu želiezka. Bolo to jednoduché. Teraz ho máme v klietke za jazdu v opitom stave, pitie alkoholu za jazdy vo vozidle, bránenie príslušníkovi polície pri vykonávaní povinností, to v dvoch prípadoch, zámerné poškodzovanie verejného vlastníctva, pokus o útek pred zadržaním, ľahké ublíženie na tele, rušenie verejného poriadku a parkovanie na zakázanom úseku diaľnice. Na smiech, čo?“

„A kde ostal vtip?“ opýtal som sa. „To mi predsa nehovoríte len zo škodoradosti.“

„Nie je to ten pravý,“ vybuchol Nulty zúrivo. „Tento vtáčik sa volá Stoyanoffsky, býva v Hemete a práve skončil na sanjackskom tuneli, kde robil kesonára. Má ženu a štyri decká. Kruci, tá je nakrkaná. Čo spravíte s Malloyom?“

„Ja nič. Bolí ma hlava.“

„Keby ste si náhodou našli chvíľu...“

„Ani vtedy,“ povedal som. „Ale aj tak vám ďakujem. Kedy je súdne vyšetrovanie vo vražde toho černocha?“

„Nerobte si násilie,“ zavrčal Nulty a zložil.

Odviezol som sa na Hollywood Boulevard, odstavil som auto na parkovisku pri mojom vežiaku a vyviezol sa na svoje poschodie. Otvoril som dvere do malej predsiene, ktoré vždy nechávam otvorené pre prípad, že by za mnou prišiel klient a chcelo sa mu na mňa počkať.

Slečna Anne Riordanová zdvihla pohľad od magazínu a usmiala sa na mňa.

Mala na sebe tabakovohnedý kostým s bielym roláčikom. V dennom svetle boli jej vlasy čisto gaštanové a mala na nich klobúk s dnom nie väčším ako pohár na whisky a so strieškou, do ktorej ste si mohli zabaliť bielizeň na celý týždeň. Mala ho nasadený asi v štyridsaťpäťstupňovom uhle, takže okraj striešky jej skoro štrajchal plece. Napriek tomu to malo šmrnc. Alebo práve preto.

Mohla mať dvadsaťosem. Pomerne úzke čelo bolo o čosi vyššie, ako sa pokladá za elegantné. Mala zvedavý malý noštek, vrchnú peru štipku pridlhú a ústa o viac ako štipku pri-široké. V sivomodrých očiach zlaté škvrnky. Milý úsmev. Vyzerala sviežo ako po dobrom spánku. Bola to milá tvár, takú tvár si ľahko obľúbite. Pekná, ale zase nie až taká pekná, že vždy musíte nosiť boxera, keď si s ňou niekam vyjdete.

„Nevedela som, ako úradujete,“ ozvala sa. „Tak som čakala. Ako vidím, sekretárku tu dnes nemáte.“

„Ani dnes, ani vôbec.“

Prešiel som k dverám kancelárie, odomkol som ich a zapol bzučiak, čo fungoval pri vchode. „Prejdime do mojej súkromnej mysliteľne.“

Vošla predo mnou v slabom obláčiku veľmi suchej vône santalového dreva, zastala a obzerala si päť zelených registračiek, vyšlapaný hrdzavý koberec, nábytok povrchne utretý od prachu a nie najčistejšie sieťované záclony.

„Tuším by sa vám tu niekto zišiel, kto by preberal telefonáty,“ povedala. „A občas poslal záclony do i čistiarne.“

„Pošlem ich sám na svätého nikdy. Posaďte sa. Môžem

HIGGINS, MARY - DNES VEČER BUDEM NAD TEBOU BDIEŤ

HIGGINS, MARY
HIGGINS, CAROL

DNES VEČER BUDEM NAD TEBOU BDIEŤ
(He Sees You When You´re Sleeping)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 2004
edícia Zelená knižnica
preklad Tamara Chovanová
obálka Dušan Grečner
ISBN 80-220-1247-5

beletria, román, detektívky,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 211 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

2,90 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol4* in *021*

Dojemný príbeh muža, čo dostal nezvyčajnú príležitosť odčiniť svoj hriešny život, je zaujímavou kombináciou napätia a hľadania ľudského šťastia v sugestívnej vianočnej atmosfére amerického veľkomesta.

Keď sa štyridsaťšesťročný Sterling Brooks zázračnou zhodou okolností ocitne na Manhattane a natrafí na klzisku

na malú smutnú Marissu, je postavený pred dvojitú úlohu. Nestačí zachrániť životy jej najbližších, odhodlaných napriek hrozbe smrti svedčiť proti úkladnému zločinu. Aj pri svojich nezvyčajných schopnostiach musí pozbierať všetok um, aby ukázal osamelým ľudským srdciam svetielko nádeje, sľubujúce odpustenie a lásku.

O štvrť na osem bratia Badgettovci žiarili. Večierok mal úspech. Oni mali úspech.

V tej chvíli Junior vzal do ruky mikrofón a odkašlal si. „Chcem vás všetkých privítať. Môj brat a ja dúfame, že sa dobre zabávate. Je pre nás cťou, že ste našimi hosťami, a sme veľmi, veľmi šťastní, že sme vám mohli dať tie peniaze, totiž venovať vám ich na nové krídlo strediska opatrovateľskej služby pre starších občanov, ktoré bude známe ako oddelenie mamy Heddy-Anny na počesť osemdesiatych piatych narodenín našej drahej matky. A teraz sa nám cez satelit, ten zázrak techniky, z historickej osady Kizkek, kde sme s bratom vyrástli, zjaví naša mama. Mama zostala hore, hoci inokedy o takomto čase zvyčajne už spi, no dnes večer chce byť aj ona s nami, lebo je to pre ňu veľká pocta. Teraz si vás všetkých dovoľujem požiadať, aby ste jej zaspievali Veľa šťastia, zdravia. Skvelý Billy Campbell a jeho matka, úžasná Nor Kellyová, nás budú sprevádzať.“

Zaznel slabý potlesk. Do miestnosti priviezli narodeninovú tortu, na ktorej horelo osemdesiatpäť sviečok. Zo stropu sa spustilo trojmetrové plátno a na ňom sa zjavila tvár mamy Heddy-Anny.

Sedela v hojdacom kresle a popíjala grappu.

Eddiemu sa zaliali oči slzami a Junior posielal k plátnu bozky, zatiaľ čo hostia po wallonsky spievali Veľa šťastia, zdravia podľa foneticky prepísaného textu na notových papieroch, ktoré im rozdali.

Mame sa naduli líca ako dva veľké červené balóny a sfúkla sviečky na torte, ktorú jej synovia poslali lietadlom do Wallonie. Vtedy začalo byť jasné, že mama pri čakaní na satelitné vysielanie vypila tej grappy viac ako dosť. Lámanou angličtinou začala nadávať a nahlas sa sťažovať, že jej synovia ju nikdy neprišli navštíviť a že vôbec nie je až taká nadšená.

Junior rýchlo stlmil zvuk, ale ešte predtým stihla zakričať: „Keď robíte toľko zlých vecí, nemôžete raz prísť navštíviť svoju mamu, prv ako umrie? Za celé tie roky ste neprišli ani raz.“

Billy a Nor okamžite znova spustili Veľa šťastia, zdravia, Heddy--Anna. Tentoraz sa k nim však nik nepripojil a telemost sa skončil nezabudnuteľným pohľadom na mamu, ako si prstom vŕta v nose a nahlas štikúta.

Do toho zaznel Jewelin prenikavý smiech. „No nemá skvelý zmysel pre humor? Zbožňujem ju."

Junior odtiahol Jewel nabok a vyviedol ju z miestnosti. Eddie ich nasledoval.

Nor rýchlo pošepla Billymu: „To je pohroma! Čo urobíme? Hovoril, že kým budú hostia jesť tortu, máme zaspievať Je taká veselá a dobrá. A potom zmes pesničiek o matkách, začínajúc tou Vždy som miloval svoju matku...“

A čo takto zaspievať Stará pani, je čas na šálku čaju, pomyslel si Sterling. To bol v mojich časoch hit.

„Radšej sa spýtajme, čo chcú teraz. Nemám chuť riskovať," povedala Nor a obzerala sa po miestnosti plnej ohromených hosti.

Keď Sterling cupkal za Nor a Billym, okamžite vycítil pohromu. Junior a Eddie odchádzali do miestnosti na konci chodby.

Billy a Nor sa poponáhľali, aby ich dobehli, a Billy zaklopal na dvere, ktoré sa medzitým zatvorili. Keď sa zvnútra nikto neozval, pozreli sa na seba. „Risknime to," zašepkala Nor.

Radšej choďte domov, pomyslel si Sterling, ale vedel, že sa s tou myšlienkou o rok omeškal.

Billy stisol kľučku a opatrne otvoril dvere. Spolu s Nor vstúpili do miestnosti, ktorá vyzerala ako prijímací salón. Bola prázdna.

„Sú tamto,“ zašepkala Nor a ukázala na zadnú miestnosť, ktorú bolo vidieť cez pootvorené dvere. „Možno by sme radšej...“

„Počkaj chvíľu. Prehrávajú si odkazovač.“

Elektronický hlas oznámil. „Máte jeden nový odkaz.“

Nor a Billy váhali, neboli si isti, či majú počkať, alebo odisť, ale pri odkaze, ktorý počuli, ich doslova primrazilo.

DUBINSKÝ, JURAJ - KOZMICKÉ ŽIARENIE

DUBINSKÝ, JURAJ
KUDELA, KAREL

KOZMICKÉ ŽIARENIE

Veda, Bratislava, 1984
prebal Ľubomír Mika
1. vydanie, 600 výtlačkov
71-072-84

veda, kozmonautika, fyzika
163 s., slovenčina
hmotnosť: 311 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

3,00 € PREDANÉ

*zukol4* in **S5P**

Monografia „Kozmické žiarenie“ vznikla na podklade viacerých článkov a monografii z oblasti fyziky energetických kozmických častíc, ktoré boli publikované v zahraničnej literatúre a niekoľkých ďalších prác autorov a ich učebných textov.

Podnetom ku vzniku knihy bol fakt, že v ČSSR od vydania knihy prof. Petržilky „Kosmické záření“ (1953) nevyšla publikácia s touto tematikou, aj keď sa na viacerých československých vedeckých pracoviskách problematikou kozmických energetických častíc aktívne zaoberajú.

Problematika kozmického žiarenia a energetických kozmických častíc je nezvyčajne rozsiahla. Historicky vyústil jej rozvoj do viacerých smerov, v ktorých sa intenzívne pracuje, a preto len veľmi ťažko možno urobiť súhrn výsledkov z celej šírky skúmanej problematiky.

Autori vybrali niekoľko problémov, v rámci ktorých uvádzajú čitateľa do skúmanej problematiky a poukazujú na perspektívne úlohy, ktoré sa v nasledujúcich obdobiach budú riešiť.

Pohyb energetických nabitých častíc v kozme ovplyvňujú magnetické polia. Kniha sa preto, po historickom úvode, zaoberá pohybom v magnetickom poli podobnom dipólovému — v zemskom magnetickom poli. K tejto problematike sa viaže aj dynamika častíc v zemskej magnetosfére. 

Vo väčších vzdialenostiach od Zeme ovplyvňujú „osud“ kozmických častíc medziplanetárne magnetické pole a plazma slnečného vetra. Týmto otázkam, ako aj príspevku slnečného KŽ k populácii častíc v heliosfére, zaoberá sa ďalšia kapitola.

Pri prechode do oblasti vyšších energii, kde KŽ už nie je ovplyvňované stavom heliosféry, sú významnými otázky pôvodu a transformácie KŽ pri prechode od zdrojov po Zem a jeho urýchľovanie do vysokých energii, ktorými sa zaoberá štvrtá kapitola.

Jadrové interakcie, ktoré prebiehajú pri prechode KŽ kozmickým priestorom, menia charakteristiky KŽ pri jeho interakcii so zemskou atmosférou. Úvodu do tejto problematiky je venovaná piata kapitola.

Nezávislým zdrojom informácií o erupčných procesoch v kozme je kozmické gama-žiarenie. Hoci sa zvyčajne nezaraďuje do KŽ, pre štúdium procesov jeho generácie a urýchľovania je veľmi významné, a preto autori venovali úvodu do problémov gama-astrofyziky šiestu kapitolu monografie.

Kniha je určená širokému okruhu záujemcov o problémy energetických kozmických častíc, pedagógom VŠ a takisto vysokoškolským študentom.

CRONIN, A. J. - CITADELA

CRONIN, A. J.

CITADELA
(The Citadel)

Smena, Bratislava, 1965
edícia Štafeta (15)
preklad Zora Petkovová-Kresáková
prebal a frontispice Vincent Hložník
1. vydanie v Smene, 47.000 výtlačkov
73-275-65

beletria, román, literatúra škótska
464 s., slovenčina
hmotnosť: 517 g

tvrdá väzba s prebalom

2,90 € stav: dobrý

PREDANÉ stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný *barpe*
PREDANÉ stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný *zukol4* 

Začiatkom apríla Andrew zistil, že sa mu vzadu kazí zub a nasledujúci týždeň sa raz popoludní vybral k ústavnému zubnému lekárovi. Bolanda ešte nepoznal a nevedel, kedy ordinuje. Keď prišiel na námestie, kde mal Boland malú ordináciu, našiel dvere zavreté a na nich pripichnuté červeným atramentom napísané oznámenie: Odišiel som trhať zub. V súrnych prípadoch sa hláste na byte.

Andrew chvíľku rozmýšľal, potom sa rozhodol, že keď už je tu, zájde k Bolandovi na byt, aby sa s ním aspoň dohodol na termíne. Chlapcov postávajúcich pred miestnou zmrzlinárňou sa opýtal na cestu a pobral sa do zubárovho bytu.

Boland býval v malej dvojvile na hornom konci východnej štvrte mesta. Keď Andrew vyšiel neupraveným chodníkom k bráne, počul hlasný buchot kladiva; dokorán otvorenými vrátami nazrel do rozpadávajúcej sa drevenej kôlne pri dome a uvidel vysokého ryšavého chlapa v košeli, ako zúrivo mláti kladivom do rozobranej karosérie. Vtedy ho aj on zbadal.

— ´brý deň! — zvolal.

— Dobrý deň! — odpovedal Andrew trocha nazlostene.

— Čo si želáte?

— Chcem sa dohodnúť so zubným lekárom na termíne. Som doktor Manson.

— Poďte ďalej, — vyzval ho muž, pohostinne pokyvujúc kladivom. Bol to Boland.

Andrew vošiel do drevenej kôlne plnej porozhadzovaných súčiastok neuveriteľne starého auta. Uprostred stál podvozok podložený debničkami od vajec, zjavne rozrezaný na dve polovice. Andrew odtrhol zrak od tohto nezvyčajného technického výkonu a pozrel na Bolanda.

— Takto trháte zub?

— Áno, — prisvedčil Con. — Keď sa cítim v ordinácii ustatý, idem do garáže a trocha si pomajstrujem na aute.

V jeho reči bol jasne badateľný írsky prízvuk. Slová garáž, čím myslel polorozpadnutú kôlňu, a auto, čo sa vzťahovalo na rozmlátenú káru, vyslovoval veľmi hrdo.

— Neuveríte tomu, čo robím, — pokračoval, — pravda, ledaže ste technický typ ako ja. Toto autíčko už mám päť rokov a predstavte si, keď som ho dostal, malo tri roky. Možno mi neuveríte, keď ho vidíte rozmontované, ale letí ako šíp. Lenže je malé, Manson, teraz je už malé pre moju početnú famíliu. A tak ho chcem zväčšiť. Ako vidíte, rozrezal som ho presne naprostriedku, ta pripojím dobré dve stopy dlhú vložku. Počkajte, Manson, až ho dokončím! — Načiahol sa za kabátom. — Bude také dlhé, že sa doň zmestí celý regiment. Poďte do ordinácie, zaplombujem vám ten zub.

V ordinácii, kde bol skoro taký istý neporiadok ako v garáži, a treba priznať, aj rovnaká špina, Con rečnil po celý čas, kým plomboval zub. Toľko toho navravel a tak energicky, že husté ryšavé fúzy mal jednostaj vlhké od kvapôčok slín. Keď sa naklonil, aby vložil amalgánovú plombu, ktorú vyňal spod zaolejovaného nechta, jeho dávno nestrihaná gaštanová štica liezla Andrewovi do očí. Neunúval sa s umývaním rúk — to bola pre Cona maličkosť! Bol to nedbalý, prchký, dobromyseľný,

BRATNY, ROMAN - KOLUMBOVIA ROČNÍK 20

BRATNY, ROMAN

KOLUMBOVIA ROČNÍK 20
(Kolumbowie rocznik 20)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1967
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (217)
preklad Rudolf Turňa
obálka Anastázia Miertušová
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
13-72-070-67

beletria, román
608 s., slovenčina
hmotnosť: 675 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

0,50 €

*zukol4* in **O2**

Roman Bratny je významný predstaviteľ strednej generácie poľských spisovateľov (narodil sa 5. VIII. 1921). Dosiaľ vydal viacero básnických zbierok, divadelné hry a novely. No jeho najvýznamnejším dielom je román Kolumbovia ročník 20, ktorý sa nestal trvalým čítaním len poľských čitateľov, ale je aj jedným z najprekladanejších diel súčasnej poľskej literatúry vo svete.

Sám autor hovorí o tomto svojom románe:

Námetom. „Kolumbov" je tragédia vojnového pokolenia varšavskej mládeže, ktorá bojovala v ilegalite. Aby sme pochopili povahu tejto tragédie a zvlášť jej rozsah, musíme si uvedomiť, že väčšina týchto mladých odbojárov bola — nezávisle od svojich často veľmi radikálnych ľavicových názorov — pod vplyvom veľmi početnej vojenskej organizácie Armie Krajowej, vedenej poľskou emigračnou vládou z Londýna. Táto mládež vstupovala do konšpiračného podzemia s veľmi slabým prehľadom o politických silách, ktoré mali rozhodnut o tvárnosti sveta po druhej svetovej vojne. Bojová, tŕnistá cesta poľského národa, ktorá sa začala výbuchom druhej svetovej vojny dňa 1. septembra 1939, mobilizovala predovšetkým vlastenecké city jeho príslušníkov. Nenávisť k hitlerizmu bola všeobecná. Poľskí komunisti manifestovali jednotu protifašistického frontu absolútne jednoznačným postojom. Nebola tu však komunistická strana, zrušená v roku 1938 na Stalinov zásah, ktorá by ozrejmila hranice a povahu tejto jednoty, a okrem toho pakt Ribbentrop-Molotov zviazal komunistom na dlhý čas ruky a prekážal v širšom pôsobení na spoločnosť, formujúcu sa pre boj v ilegalite.

Mládež, o ktorej píšem v „Kolumboch”, budúci radoví vojaci AK, vstupovala do okupačného života v čase, keď mohutná päsť teroru značne otupila ostrie spoločenských konfliktov.

Dráma tohto historického úseku vrcholí nepochybne varšavským povstaním, v ktorom sa sústreďujú ako pod zväčšujúcim sklom všetky politické machinácie i vojenské omyly.

Tretí diel „Kolumbov” ukazuje, ako ťažko bolo vzdorovat proti „dejinným rozsudkom”. Boj o to, aby ľudia z tejto generačnej formácie našli svoje miesto v krajine prežívajúcej revolúciu, prebiehal v čase, keď Varšava, ktorá v počiatkoch svojej nezávislosti skutočne ležala nad Vislou, začala sa dvíhať z trosiek. Tento proces nebol jednoduchý, ako sa všetci pamätáme, pretože sa krásne a dobré veci začali preplietať s vecami zlými a otrávenými.

Dejová nit „Kolumbov” sa v tretom diele dramaticky trhá. Titul tretieho dielu „Živoť’ znie troška ironicky. Dejiny však napísali optimistické pokračovanie osudov generácie, ktorá aj pri tragickom údele nie je generáciou „stratenou”.

Šli pozdĺž koľajníc. Vysoký, štíhly, elegantný žandár viedol dvoch otrhancov, vyzerajúcich na staničných zlodejov, a to špecialistov na uhlie, usudzujúc podľa špinavého, úbohého oblečenia. Nemec bol brutálny, stále ich postrkoval pažbou bergmanna. Keď sa jeden z nich obrátil na nich s prosebným slovom, utŕžil kopanec.

Celú tú scénku bolo vidieť spoza drôteného plotu, ktorý oddeľoval slepú stenu staničnej strážnice od nástupišť. Stáli tam traja cestujúci, zatúlaní na stanicu, ktorá bývala o tomto čase obyčajne prázdna.

— Čo to s nimi vystrája, do čerta? — zasyčal jeden z nich, keď uvidel Nemcovo vyčíňanie. Nervózne si raz zapínal, raz odopínal gombík na plášti.

— Dávaj pozor, už sú tu ... — zamrmlal druhý. Bol to Čierny Olo, celý zmenený, na hlave mal nový, tvrdý klobúk. Urobil krok vpred, chytil kovovú tyč, pripevnenú k ostnatému drôtu, lemujúcemu plot, a začal ju ťahať k sebe. Sieť sa odsunula nabok, akoby ju otvoril nejakým bleskurýchlym zámkom.

— Za mnou.

Eskortujúci žandár sa blížil k strážnici, pomaly, lenivo prekračujúc podvaly. Prízemný drevený domček iba mrežami v obloku z východnej strany ohlasoval svoje nezvyčajné poslanie. Tu mal oddiel bahnschutzov, ako sa to patrilo na železničnú stráž tých čias, príručné väzenie. Veliteľ strážnice, krásavec Bebe, sa už postaral o to, že sa niektorí ľudia tejto mizernej búdy báli stokrát väčšmi ako kazemát na Pawiaku.

Povesti kolujúce medzi šmelinárskym národom uvádzali už tridsať smrteľných obetí Bebeho, ktorého pravé meno — Maltz — sa vyslovovalo podobne zriedkavo ako, povedzme, meno filmovej hviezdy, ktorá od začiatku kariéry vystupuje pod pseudonymom. Treba priznať, že sa prezývka neznámeho autora, iste jednej z početných obetí Bebeho, ujala hneď a definitívne.

Žandár vedie obidvoch zadržaných, aby ich odovzdal „podľa predpisu“ do rúk bahnschutzov. Boli už asi päťdesiat metrov od strážnice, keď im ukázal, aby z koľajníc vystúpili na zvýšenú plochu nástupišťa. Mladíkovi z ľavej strany, ktorý sa hrabal hore, akoby bol postihnutý stareckým záchvatom lámky, pomohol úderom pažby. Mladík sa obzrel.

Z Kolumbových úst, skrivených hnevom, vyletela škaredá nadávka.

— ... Za to dostaneš po pysku... — zasyčal hrozivo. V Žigmundovej tvári, lemovanej strieškou žandárskej prilby, sa zablysli na chvíľku zuby, odkryté v úsmeve či nervóznej grimase. Kolumbus si pridržal rukou sten, ktorý mu trčal spod kazajky, a vyliezol hore. Boli na nástupišti, od dvier strážnice ich delilo pár metrov. Niekoľkými dlhými krokmi dohonil uháňajúceho Juraja. Obidvaja boli v zafúľaných kazajkách, Kolumbus s holou hlavou, Juraj mal na hlave niečo, čo mohlo byť voľakedy čiapkou. Žigmund preoblečený za žandára si napravil ruku na pažbe: bergmanna niesol pod pazuchou ako poľovník pripravený strieľať. Eskortovaní stáli pri dverách. Odstrčil ich a ľavou rukou otvoril dvere.

— Bahnschutz Maltz! — skríkol na prahu do nízko klenutej chodby. V dverách na ľavej strane sa ukázal muž v uniforme. Dnu v miestnosti bolo vidieť niekoľko „čiernych“, ako raňajkujú. Jeden ležal na posteli, opretý o lakeť, s mlčiacou mandolínou pod pazuchou.

Juraj zápasil s gombíkmi na kabátiku. Kolumbus vytiahol spod obleku sten a cúvol o krok, rovno pod hlaveň Žigmundovej pištole. „Aaa!“ zavyl v ňom akýsi čudný hlas. Znamenalo to: za otca, za otca, za ...

Bebe sa bleskurýchle zvrtol na päte — skok k stojanu so zbraňami, zohol sa akosi čudne a potom padol na dlážku ako v letku strelený vták... Kolumbus zachytával len útržky dojmov. Zdesenie. Dvaja sa vrhli k stojanom, tých si vzal na mušku Juraj: jeden padá na dlážku, druhý si sadá k stojanu, potom sa k nemu pomaly obracia s rukami na dlážke ako mohamedán pri modlitbe, napokon si ľahne bokom na zem ako zaspávajúce dieťa. Po stole sa krúti guľkou trafený plechový hrnček, káva steká zo stola („ako krv“). Smiešna ľútosť nad roztrieskanou mandolínou na posteli. A znova ho napĺňa nepočuteľný triumfálny výkrik: „Aaa!“