PETROVSKÝ, ĽUDOVÍTCESTA DO STAREJ CITADELY
Západoslovenské vydavateľstvo Slavín, Bratislava, 1969
obálka a frontispice Imro Polakovič
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
81-031-69
beletria, román
144 s., slovenčina
hmotnosť: 311 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
1,20 €
*zukol3*
Na tomto mieste bývajú zväčša propagačné záložky, ktoré sú málokedy pravdivé a snažia sa niekoľkými slovami redaktora ospravedlniť to, čo knižke chýba a propagovať ju. Uvedomujem si riziko, že slovom autora sa predaj knihy nezvýši. Ale myslím si, že raz za čas by sa mal človek zamyslieť sám nad sebou. Lebo nie iba jeden Eugen Mayer, o ktorom pišem, žije na svete . . . Ako každý človek, i on, či chce, alebo nechce, sa často v myšlienkach vracia do minulosti. Stretáva sa znovu s osobami, miestami a situáciami, ktoré mu pripomenú niečo zo zašlých rokov. Staršie udalosti, ktoré zdanlivo zapadli prachom, neraz viac ovplyvnia jeho súčasný život ako prítomnosť. Časová hierarchia tu už neplatí, lebo vo vedomí sa zaktivizoval pocit morálnej zodpovednosti. Človek často pred nim uniká celý život, ale mu neunikne. Spravodlivosť na mnohé závažné činy, ktoré sa nezlučujú s etikou ani neformulovala paragrafy. Ťažko by sa napríklad dokazovalo podľa platného práva, že ktosi mohol a mal pomôcť trpiacim. Ako hlboko musí klesnúť človek, keď sa zo strachu o seba ani nepokúsi zachrániť život dievčaťa, s ktorým ho spájal najľudskejši prejav života — láska. Ešte väčšia tragédia väzí v tom, keď si svoj strmý a hlboký pád neuvedomuje. Pustil sa iba na pol cesty a myslel si, že je to správne, keď iba slúži a nemyslí. Nechcel mať s nikým nič, veľmi sa neexponoval, ale nikomu ani nepomohol. Zapadal tak hlbšie do bahna. Potom nesúdi už sudca, ale život a okolnosti, ktoré sú neraz prísnejšie ako najspravodlivejší sudca.
Minulosť sa konfrontuje s prítomnosťou a človek, keby bol hocijako dobre skrytý pred zrakom ostatných, prehráva, lebo je sám uprostred ľudstva, stratil oporu pre svoje konanie. Ocitnúť sa takto osamotený je hádam to najstrašnejšie na svete, čo sa môže človeku prihodiť. V Ceste do starej citadely sa Eugen Mayer vracia naspäť v svojom živote, lebo sa zákonite musí vrátiť, ešte nezaplatil. A v živote málokto ujde bez platenia. Je isté, že spytovanie svedomia neoplýva humorom. S ľuďmi z minulosti prichádzajú aj minulé deje, prichádzajú do mysle pravidelne a nástojčivo, nezávisle na jeho vôli. Napokon sa mu minulosť a prítomnosť tak vytrvale prekrývajú, že už ani nerozozná ich hranicu, ktorá je začiatkom konca. Ani pri premietaní filmu, ktorý vidí v lietadle, keď odchádza za svojim bratom do cudziny, nepochopí, že film symbolizuje jeho život. Nepochopí, že zostal sám ako starec na inej planéte a pustatina je jeho myšlienkový svet, ktorý mu zostáva ako dedičstvo po predchádzajúcich rokoch. V živote mal všetky šance, ale ich nevedel využiť pre svoje dobro a pre dobro iných. Život zavše poskytne impulz k návratu k pravej ľudskej podstate, ale človek ho musí aj pochopiť. V jeho živote však už nastala degenerácia ako v spálenom svete na cudzej planéte.
Máš rád ľudí a to je dobre, povedal mi raz František Hečko. A naozaj mám rád aj tých, ktorí mi občas nevinne nabrýzgajú, i tých, ktorí majú iný názor ako ja. A pretože vidím a cítim, bojím sa aj za nich. Preto som túto knižku napísal takto a nijako ináč. Uvedomujem si, že namiesto do tanca môže hrať hudba aj smútočný pochod a rakety raz svietia na slávu víťazom a inokedy dávajú vojnové signály. A viem i to, že mnoho mayerovcov chodí po svete s doráňanou dušou. Písal som v záujme ľudí, ktorých mám nadovšetko rád.
Ľudovít Petrovský
Koniec filmu
— Nestrácajte hlavu. Robím, čo sa dá. Mám nádej, že to opravím. No neviem, či do chvíle, keď máme podľa plánu odtiaľto odletieť...
— Pán profesor. Povedzte už predsa niečo. Sedíte, píšete a píšete dlhé hodiny bez slova, ja to už nevydržím. Čo je veľa, je veľa.
— Čo povedať? Boj s neznámym sa stupňuje ...
— Naozaj nechápem váš pokoj.
— Čo mám robiť? Plakať — na to ma sem neposlali. Zapisujem si poznatky.
— Nechcel by som tu ostať, nechcel by som tu zakapať.
— Nevyrušujte technika. Má dôležitú prácu. Ak vás môžem o to prosiť.
— Slovko, dve sa dá stratiť, to ma nezdrží. — Ani ja by som tu nechcel ostať. — Mám doma ženu a dve deti. Chlapca a dievča. Chceli, aby som im doniesol na pamiatku fotografie... Chcel by som im ich doniesť...
— Aj ja mám krásnu ženu ...
— ... ktorá sa pýši tým, že má muža na Venuši.
— Aký ste zlý, profesor.
— Zlý, lebo ste sa pomýlili. Každý máme doma niekoho. Ja ženu, ktorá mi vynadá, keď prídeme neskôr na Zem, ako som oznámil. Vždy tak rohí, keď chodím neskoro domov, prečo by teraz urobila výnimku.
— Chcel by som vidieť uverejnenú moju životnú reportáž. Ale čo, ak sa raketa nedá opraviť ...
— Napísať ju môžete ... Bude iste v novinách ... Ale keby sa raketa neopravila, tak azda už za vášho života nie... Mnohí sa nedočkajú publikovania svojho najcennejšieho diela ...
— Rád som žil na Zemi... V nedeľu popoludní k nám chodili známi... Alebo sme išli na futbal... Pekné, slnečné popoludnie, alebo večery na verande, keď sme boli v lete v Bulharsku ...
— Milý technik, z vás mal byť spisovateľ a nie technik... Minúty sú vzácne, dajme sa do roboty.
— Robota! Robota! Stále len robota! Už to nemôžem počúvať, mám toho dosť! Dosť!
— Priatelia!
— Stále chcete len robiť.
— Či sa vám to páči, alebo nie, to je jediné východisko z našej situácie. Spracovať, čo máme v pamäti, zatiaľ sa to opraví.
— Počujte, profesor. Mám veľké podozrenie.
— Aké?
— Vy ste pokazili riadenie, keď ste boli v kabíne. Áno vy! Aby ste mohli ešte dlhšie pracovať, ako nám určili.
— Strácate súdnosť, človeče. Veď som vás sám upozorňoval, že musíme odletieť načas.
— Ale prečo vás to nemrzí?
— Nie tak, priateľu. Profesora nechajte na pokoji.
— Dajte mi všetci pokoj!
— Prejdite sa okolo, uspokojte sa.
— Vy ste to urobili, lebo ste taký pokojný, ale ja tu nechcem skapať. Ja vás ...
— Čo to robíte? Na starého človeka sa vrhnúť ...
Zrazu sa ozval mohutný hromový krik. Bola to akási cudzia neznáma reč.
— Ticho! Počuli ste ten hlas ...?
— Kto ma to tak odhodil... Ako som letel...
— Možno ten prízrak. Mali ste česť sa s ním zoznámiť aj vy ...
— Profesor, ja ...
— Tak existuje, aj sa ozval... Ale aká reč to bola... Nerozumeli ste, profesor?
— Rozumel... Bola to stará gréčtina.
— A čo povedal, pán profesor?
— Asi toto: Svoje poriadky sem nezanášajte!
— Tak to znamená, že by ste sa mohli s ním dohovoriť? Viete tú reč, profesor?
— Viem. Vidíte, a moja žena ma tak hrešila, keď som ju študoval. A záhade prídeme na kĺb.
— Profesor. Prosím vás ...
