NEXÖ, MARTIN ANDERSENDITTA, DCÉRA ČLOVEKA
Smena, Bratislava, 1962
edícia Máj (15)
doslov Jaroslav Kaňa
ilustrácie Ernest Zmeták
obálka Ernest Zmeták, Miroslav Váša
1. vydanie v Smene, 40.800 výtlačkov
73-033-62
beletria, román, literatúra dánska
624 s., slovenčina
hmotnosť: 580 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
1,10 € DAROVANÉ EGJAK
*zukol2*
NOVY OTEC
Keď mala Ditta desať mesiacov, mala zvyk všetko si strkať do úst — všetko muselo prejsť touto cestou. Bol to skúšobný kameň na každú vec — či sa dala zjesť alebo nie.
Ditta sa smiala, keď jej stará mama o tom rozprávala, lebo teraz bola oveľa múdrejšia. Sú veci, ktoré nemôžeme zjesť, a predsa z nich máme radosť; a sú iné veci, ktoré by sa dali zjesť, ale najväčší pôžitok spôsobia, keď sa človek uspokojí s radosťou nad tým, ako znamenite by chutili, keby... Potom si pohladíme brucho, zhíkneme a môžeme mať tú vec oveľa dlhšie. „Ty si ozaj hlúpa,“ povedala stará mama, „zjedz to, kým sa to nepokazí, a nenechávaj to ležať!“ Ale Ditta vedela sporiť. Snívala o veci, ktorú dostala, napríklad o červenom jabĺčku, tlačila si ho k lícu a prikladala k ústam, aby ho pobozkala. Alebo ho schovala a kade chodila, všade naň myslela s vrúcnou zbožnosťou. Ak naň neskôr pozrela a našla ho skazené — áno, potom vedela, že ho už veľa ráz v duchu zjedla, a teda aj tak z neho dosť užila. Stará mama to nechápala: v svojej bezmocnosti sa stala maškrtnou a nikdy sa nevedela dojesť; teraz by práve ona chcela mať najradšej všetko v ústach.
Ale predtým dávali na dieťa pozor, lebo sa báli, aby niečo nezhltlo, z čoho by ochorelo. Najmä Sören sa obával. „Nedávaj to do úst!“ ustavične jej hovoril. Dieťa naňho chvíľu hľadelo, vec vybralo a skúšalo strčiť ju jemu do úst. Bol to azda pokus získať spoluvinníka, alebo si dieťa myslelo, že mu to zakazuje preto, aby mohol vec sám cmúľ'ať? Sörenovi to nikdy nebolo jasné.
V každom prípade Ditta sa zavčasu naučila počítať s ľudskou sebeckosťou. Ak jej dobre radili alebo ju napomínali, nerobili to ani tak z lásky k nej ako skôr z vlastných záujmov, ktoré tu boli rozhodujúce. Keď ju väčšie dievčatá stretli na ceste s jabĺčkom v ruke, povedali jej: „Zahoď to hnusné jablko, veď by si iba červy pojedla!“ Ditta ho už neodhodila; zistila, že potom by šli za ňou, zdvihli ho — a samy zjedli. Nebolo už pre ňu všetko také jednoduché; spravidla sa vždy niečo skrýva za tým, čo vidíme a počujeme — a to býva najdôležitejšie.
Niekedy ľudia schovávajú za chrbtom to, čo je pre nás rozhodujúce — napríklad palicu; preto je vždy múdre dôkladne sa poobzerať.
So starou mamou to, prirodzene, tak nebolo. Bola jednoduchou starou mamou v každých okolnostiach a pred ňou nemusela byť opatrná. Teraz sa iba väčšmi ponosovala a nevedela už nič sama zadovážiť. Ditta musela prevziať veľkú časť starostí a bola už celkom súca všeličo do domu obstarať; vedela, kedy na gazdovstvách mútia maslo alebo zakáľajú; stala si tam bosá, aby vypýtala niečo pre starú mamu. „Prečo sa neprihlásite v obci?“ spýtali sa niektorí, ale predsa jej dali; chudobného neslobodno vyhnať z dverí, ak má byť zakáľačka požehnaná. Ale úctu k starej mame si v nových pomeroch nezachovávala; čím ďalej, tým väčšmi sa k nej Ditta správala ako k veľkému rozmaznanému dieťaťu; napomínala ju a hneď k nej zase bola láskavá.
„Ach, tebe je ľahko,“ povedala starena, „máš zrak a dobré nohy; ty máš všetky cesty otvorené. Ale ja sa už Iba na hrob môžem tešiť.“
„Chcela by si zomrieť,“ spýtala sa Ditta, „a odísť za starým otcom Sörenom? Vari si myslíš, že tam ti bude lepšie?“
Nie, stará mama, pravdaže, nechcela zomrieť. Ale hrob nevedela v svojich rečiach vynechať; pripomínala si ho a obávala sa ho. Unavené údy si nikdy poriadne neodpočinuli a myšlienka na dlhý-dlhočizný spánok pod trávou po Sorenovom boku bola lákavá; len keby si bol človek istý, že tam nebude zima. A, pravda, keby sa dievčaťa niekto ujal.
„Tak pôjdem len k svojmu novému otcovi,“ povedala Ditta, keď sa reč dostala až sem; o ňu sa stará mama nemusí starať. „Ale myslíš, že starý otec Sören tam ešte je?“
Áno, to bola vec, v ktorej si stará Maren ešte nebola istá. Ona si poľahky vedela predstaviť hrob ako koniec všetkého a odpočinúť si už pri tejto predstave; väčšiu blaženosť si nevedela predstaviť, ako položiť unavenú hlavu ta, kde nechodia vozy, kde by bola naveky oslobodená od roboty, nepokoja, smrteľnej únavy, všetkých starostí — a len odpočívať. Ale vari ani na to nemá človek právo — toľko sa o tom hovorí: kňaz hovorí tak, a sektářský kazateľ zas inak.
