HAMMETT, DASHIELLDETEKTÍV Z KONTINENTÁLNEJ
(The Continental Op)
Pravda, Bratislava, 1986
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Dušan Janák
predslov Steven Marcus
1. vydanie, 60.000 výtlačkov
prebal Karol Rosmány
75-035-86
beletria, román, detektívky,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,70 € DAROVANÉ EGJAK
*zukol3*
Výber z noviel klasika detektívneho žánru Dashiella Hammetta obsahuje sedem poviedok — Desiatu stopu, Zlatú podkovu, Dom v Tureckej ulici, Dievča so striebornými očami, Chalana, Mainovu ulicu a Farewellskú vraždu. Prózy spája postava nemenovaného detektíva sanfranciskej pobočky Kontinentálnej agentúry, ku ktorej autora inšpirovali vlastné skúsenosti agenta preslávenej Pinkertonovej spoločnosti. Všetky poviedky sa odohrávajú koncom dvadsiatych rokov, kedy v Spojených štátoch vládla prohibícia. Zákaz vyrábať a predávať alkohol vyvolal vlnu zločinnosti, z ktorej bohatli podvodníci, pašeráci alkoholu a zločinecké gangy.
Dôverná znalosť podsvetia a výrazný literárny talent umožnili Hammettovi vytvoriť detektívne príbehy, ktoré svojím významom prerástli dovtedajší rámec oddychovej literatúry a zaradili sa do zlatého fondu svetovej literatúry.
Zbierku poviedok Detektív z Kontinentálnej vydalo roku 1974 newyorské nakladateľstvo Random House so zasväteným predslovom Stevena Marcusa. Tento predslov sme prebrali aj do slovenského vydania, a tak sa náš čitateľ bude môcť bližšie oboznámiť so životom Dashiella Hammetta, nemenej pestrým a dramatickým ako život jeho literárnych postáv, a jeho tvorbou, ktorej vďačíme za také mytologické postavy americkej kultúry, ako sú detektív z Kontinentálnej, Sam Spade a Chudý muž.
Dohodol som sa s nimi, že ma upovedomia, keby niekto prišiel vrátiť nepoužitý cestovný lístok San Francisco - Baltimore.
Potom som zašiel do redakcie Chroniclu a prezrel si tam správy o počasí za uplynulý mesiac. Poznačil som si štyri dni, keď nepretržite vo dne v noci pršalo. So svojimi poznámkami som navštívil kancelárie troch najväčších taxikárskych spoločností.
Tento trik mi v minulosti už neraz vyšiel. Dievča bývalo dosť ďaleko od zastávky električky a ja som vychádzal z predpokladu, že v niektorý z týchto daždivých dní niekam išla, alebo jej prišla návšteva. Tak či onak bolo veľmi pravdepodobné, že ona, alebo jej návštevník, si radšej vzali taxík, ako by šli v daždi na električku. V denných záznamoch taxikárskych spoločností by mali byť zaznamenané telefonické objednávky z jej bytu a aj cieľ cesty.
Prirodzene, ideálne by bolo, prezrieť záznamy všetkých spoločností za celé obdobie, čo dievča bývalo v tom byte; lenže nijaká taxikárska spoločnosť nepristúpi na takú úmornú robotu, iba ak by naozaj išlo o otázku života alebo smrti. Aj tak som mal čo robiť, kým som ich presvedčil, aby úradníci prezreli aspoň záznamy zo štyroch dní, ktoré som si vybral.
Keď som odišiel z kancelárie poslednej taxikárskej spoločnosti, zavolal som opäť Pangburnovi, no nebol doma. Zavolal som do Axfordovej rezidencie, lebo som tipoval, že tam možno básnik prenocoval. Povedali mi, že sa tam ani neukázal.
Neskôr popoludní som dostal kópie Jeanninej fotografie, ako aj jej rukopisu a z každého som priložil do pošty pre Baltimore. Potom som znova obišiel kancelárie taxikárskych spoločností. Dve z nich nemali pre mňa nič. V tretej mali zaznamenané dve objednávky z Jeanninho bytu.
Raz v daždivé popoludnie ktosi objednal taxík a pasažier sa dal odviesť ku Glentonovmu činžiaku. Bol ním zrejme Pangburn, alebo to dievča. Raz v noci o pol jednej si z bytu objednali znova taxík, tentoraz do hotela Marquis.
Vodič, ktorý prišiel na ten druhý telefonát, si na celú vec pamätal len hmlisto, ale nazdával sa, že viezol muža. Zatiaľ som to pustil z hlavy; Marquis nepatrí v San Franciscu medzi najväčšie hotely, ale bol priveľký na to, aby som v ňom medzi toľkými hosťami len tak ľahko našiel toho, koho hľadám.
Celý večer som sa bezúspešne usiloval telefonicky zastihnúť Pangburna. O jedenástej som zavolal Axfordovi a spýtal sa ho, či náhodou nevie, kde by som našiel jeho švagra.
„Už som ho zopár dní nevidel,“ povedal milionár. „Včera večer mal prísť k nám na večeru, ale neprišiel. Manželka mu dnes zopár ráz volala, no nebol doma.“
Na druhý deň ráno som Pangburnovi telefonoval rovno z postele, ale nikto sa neohlásil.
Potom som zavolal Axfordovi a dohodol si s ním schôdzku na desiatu hodinu v jeho kancelárii.
„Neviem, čo má zasa za lubom,“ povedal Axford dobrosrdečne, keď som mu oznámil, že Pangburn podľa všetkého nebol od nedele vo svojom byte, „a myslím, že by som to ani neuhádol. Náš Burke je trochu extravagantný. Ako pokračuje hľadanie dámy, čo má ťažkosti?“
„Dosť dobre, aby som vedel, že to nebude až také hrozné. Deň pred svojím zmiznutím dostala od vášho švagra dvadsaťtisíc dolárov.“
„Dvadsaťtisíc dolárov od Burka? To musí byť úžasné dievča! Ale odkiaľ mal, preboha, toľko peňazí?“
„Od vás.“
Axfordovo svalnaté telo sa vzpriamilo v kresle. „Odo mňa?“
„Áno, dali ste mu šek.“
„Nedal.“
V hlase mu nezaznel škriepny tón, jednoducho konštatoval skutočnosť.
„Vy ste mu nevystavili prvého tohto mesiaca šek na dvadsaťtisíc dolárov?“
„Nie.“
„Azda by sme radšej mohli,“ navrhol som, „skočiť do Golden Gate Trust Company.“
O desať minút sme boli v Clementovej kancelárii.
„Rád by som si pozrel svoje preplatené šeky,“ povedal Axford hlavnému pokladníkovi.
