CLARK, DOUGLASMENU / KTO BOL PRVÝ? / LIBERTÍNI
(Table D´Hote - Heberden´s Seat - The Libertines)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Zelená knižnica
preklad Viera Marušiaková
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-001-85
beletria, román, detektívky,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 545 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
0,80 € DAROVANÉ EGJAK
*zukol3*
Nevšedný príbeh manželského trojuholníka, ktorý speje k nevyhnutnému dramatickému vyvrcholeniu; kto stojí za záhadným miznutím významných občanov v istom anglickom mestečku; ide o prirodzené úmrtie alebo o vraždy, a kto je potom vrahom spomedzi úzkej spoločnosti kriketových hráčov, keď jednu z obetí všetci nenávidia a mali by dôvod odpratať ju z cesty? To sú problémy, ktoré rieši superintendent Scotland Yardu -Masters s hlavným inšpektorom Greenom a so svojím pracovným tímom vtomto výbere z románov anglického detektívkára Douglasa Clarka. Tradičný anglický prístup k téme charakterizuje príbehy, v ktorých autor jednoznačne nadväzuje na literárne dedičstvo klasickej detektívky, u nás najväčšmi obľúbenej a známej z diel Agathy Christie. Vo všetkých odvádza autor čitateľa na typický anglický vidiek, scénami udalostí je buď idylické predmestie, či opustený kostol a cintorín alebo farma kypiaca životom.
Clarkovým koníčkom je zrejme toxikológia, jeho „vražedným nástrojom" sú totiž jedy a drogy, ktorých smrtiaci účinok sa dostavuje v kombinácii s inými činiteľmi. To je spoločná črta Clarkových dômyselne napínavých príbehov, v ktorých sa zdôrazňuje, aké môže byť ťažké definovať zločin.
Spiller akceptoval Mastersovu poznámku mlčky, ale so zjavnou neľúbosťou. Radostná úľava, ktorú pred chvíľou pociťoval, ho už zrejme opustila. Masters bol tomu rád. Človek, ktorý sa bojí o svoju odbornú povesť, je pri výsluchu do istej miery pokornejší. Preraziť pancier sebavedomého autokrata by mohlo byť v prípade potreby veľmi ťažké, kým svedok, ktorému vŕtajú v hlave obavy, nemôže sústrediť všetku duševnú silu na to, aby odrazil nepríjemné otázky.
„Pani Daphne Bymeresová teda umrela. Výdatne sa najedla a pri večeri vypila zo dva poháre vína. Ale myslím, že bola zvyknutá výdatne jesť a kedy-tedy si vypiť. Nebolo to teda nič mimoriadne. Okrem toho bola, predpokladám, v dobrej telesnej kondícii ako iné ženy v jej veku. Chcem tým povedať, že bola v podstate zdravá, len mávala občas ako my všetci menšie zdravotné ťažkosti, ktoré sotva možno z lekárskeho hľadiska kvalifikovať ako chorobné stavy. Hovorím zatiaľ správne, pán doktor?“
„Celkom správne.“
„Ďakujem vám. Lenže pani Bymeresová trpela chronickou neurózou. Mávala ťažké depresie. Nazdávam sa, že táto duševná choroba, ak odhliadneme od možných psychosomatických aspektov prípadu, nemala nijaký vplyv na jej telesnú kondíciu. Aj v tom mám pravdu, pán doktor?“
„Áno, viac-menej.“
„V čom sa mýlim?“
„V tom, že psychosomatické aspekty by sa nemuseli brať do úvahy. Ja si myslím, že ich do úvahy brať treba.“
„Počkajte chvíľu,“ povedal Green. „Tie psychosomatické oné. Môžete to chudákovi laikovi ako ja vysvetliť — zrozumiteľne?“
To bola Spillerova príležitosť.
„Psychosomatický je zložené slovo. Psycho sa týka duše, somatický tela. Psychosomatický stav — alebo choroba, ak chcete — má emocionálne pozadie a prejavuje sa jednak duševnými, jednak telesnými poruchami. Mnohí lekári — medzi nimi i ja — sú pevne presvedčení, že medzi duševnými procesmi a telesnými či somatickými funkciami je značná vzájomná závislosť. Preto sa nazdávam, že by bola chyba, keby superintendent nebral do úvahy to, čo mnohé lekárske autority jednoznačne pokladajú za neoddeliteľnú súčasť podobných prípadov.“
„Tak aj vy ste z tých, čo tvrdia, že hlavná je duša? Z tých, čo si myslia, že stačí veriť, že vyzdravieme, a naozaj vyzdravieme?“ „Tvrdím iba toľko, že psychika pomáha. Ale odbočujeme od veci. Podľa mňa by sme mali konštatovať, že keby pani Bymeresová nebola neurotička, buď by bola zniesla fyzickú záťaž piatkového večera, alebo by bola fyzicky i mentálne schopná privolať si pomoc, čo mohlo odvrátiť tragédiu. Ak v takýchto prípadoch vôľa zlyhá, telo prestáva normálne reagovať na hroziace nebezpečenstvo.“
Theddlethorpe povedal: „S tým súhlasím. Všetci poznáme starý citát, že duch je ochotný, ale telo nevládze. Žiaľ, naopak to neplatí. Ak duch nevládze, telo tým nezosilnie. Ba ešte oslabne. Telesné reakcie málo zavážia. Iste ste počuli, že opitý človek ľahšie zamrzne ako triezvy. Vyplýva to z istých zložitých telesných podmienok, ale prispieva k tomu jeden dôležitý faktor: mozog je taký omámený ako pri ťažkej neuróze, a teda obrana organizmu pred nebezpečenstvom je zoslabená.“
„Žiaľ, musím vám oponovať...“ začal Spiller.
„Neunúvajte sa, prosím,“ povedal Masters. „Doktor Theddlethorpe uviedol tú analógiu iba na ilustráciu a podporu práve vášho tvrdenia. Nemusíme sa šíriť o tom, ako sa cievy pôsobením alkoholu stávajú citlivejšími na chlad.“
„No dobre.“ Masters mal dojem, že keby sa Spiller necítil trocha obnažený, tak ochotne by nesúhlasil. Spiller pokračoval: „Teda sme sa zhodli na tom, že nemôžeme nebrať do úvahy psychosomatické aspekty prípadu?“
Masters prikývol. „Ak sa vy lekári na tom zhodnete, my musíme vaše odborné vedomosti rešpektovať, hoci zatiaľ nemám ani potuchy, ako to môže súvisieť s naším prípadom.“ Masters akosi cítil, že Spiller zámerne zdôrazňuje ten bod, aby zmenšil svoju vinu, keby tá otázka niekedy prišla na pretras. „Je nám teda jasné, v akom duševnom a telesnom stave bola pani Bymeresová, keď v piatok večer šla spať, ponosujúc sa na migrénu.“ Znova sa obrátil k Spillerovi. „Predpokladám správne, že sa pani Bymeresová často ponosovala na migrénu?“
„Ja o tom nič neviem.“
„Čo to presne znamená?“ spýtal sa Hill. „Chcete tým povedať, že ju hlava nikdy nebolela, alebo že ju bolievala, ale nikdy sa vám na to neponosovala?“
