TOLSTOJ, ALEXEJ
KRÍŽOVÁ CESTA
Živena, Martin, 1947
edícia Knihy Živeny (32)
preklad Zora Jesenská
obálka Vojtech Stašík
beletria, román
284 s., slovenčina
hmotnosť: 344 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky
1,80 €
*zukol2*
V rokoch, kedy Zora Jesenská redigovala edíciu Knihy Živeny, darilo sa jej v edičnej praxi uplatniť aj svoje prekladateľské schopnosti a ponúkať slovenským čitateľkám viaceré významné diela ruského realizmu. Preklad Krížovej cesty je jedným z prvých príkladov. Kniha vyšla ako 32. zväzok edície Knihy Živeny.
....
„Nuž, hľa, dievčičky, zasa sme spolu,“ povedal Nikolaj Ivanovič, potiahol si na bruchu zámišový frenč, chytil Jekaterinu Dmitrijevnu za bradu a šťavnato ju bozkal na líce — „dobré ráno, dušička, ako si spala?“ Keď išiel poza Dášinu stoličku, bozkal ju na vlasy.
„Nás dvoch teraz ani korbáčom nerozoženieš, Kaťuša, chlapík dievča — robotnica.“
Sadol si za stôl, pokrytý čistým obrusom, pritiahol si porcelánový kalištek s vajcom a nožom mu začal srezávať vrštek.
„Pomysli si, Kaťuša, obľúbil som si vajcia po anglicky — s horčicou a maslom, neobyčajne chutné, radím ti skúsiť. A Nemcom ti dávajú po jednom vajíčku na človeka dva razy do mesiaca. Ako sa ti to páči?“
Otvoril veľké ústa a zasmial sa:
„Akurátik tým vajcom dobijeme Germániu na mäkko. Už sa im vraj deti rodia bez kože. Bismarck im vravel, somárom, že s Ruskom treba žiť v mieri. Neposlúchli, opovrhli nami — teraz nech sa páči — dve vajíčka na mesiac.“
„To je hrozné,“ povedala Jekaterina Dmitrijevna a sklopila oči, „keď sa deti rodia bez kože — to je
jednako hrozné, komukoľvek sa rodia, — či nám či Nemcom.“
„Prepáč, Kaťuša, ale táraš.“
„Ja len viem — keď každý deň zabíjajú, zabíjajú, zabíjajú, to je také hrozné, že sa nechce žiť.“
„Co robiť, moja milá, musíme sa na vlastnej koži naučiť, čo znamená ríša. Len sme čítavali v rozličných Ilovajských, ako akísi sedliaci bojovali na rozličných Kulíkovských a Borodinských poliach. Mysleli sme si — ríša je veľmi milá a príjemná vec. Pozrieš na mapu — ach, Rusko veľké! Ale teraz ráčte dať určité percento životov na zachovanie celistvosti toho, čo je na mape namaľované zeleným cez celú Europu a Áziu. To je nie veselé. Teda, ak povieš, že je náš štátny aparát zlý, — s tým môžem súhlasiť. Teraz, keď idem umierať za ríšu, predovšetkým sa spytujem — a vy, čo ma posielate na smrť, vy ste v plnej zbroji štátnickej múdrosti?—Môžem spokojne preliať krv za vlasť? Hej, Kaťuša, vláda ešte vždy zo starého zvyku zazerá na samosprávne organizácie, ale už je jasné — bez nás sa teraz nezaobíde. A my zprvu za malíček, a potom už za celú ruku schmatneme. Som veľmi optimisticky naladený.“ Nikolaj Ivanovič vstal, vzal si s kozuba zápalky, stojačky si zapálil cigaretu a hodil dohárajúcu zápalku do škrupiny z vajca. „Krv nebude preliata zbytočne. Vojna sa skončí tým, že pri štátnom kormidle zastaneme si my, samosprávni činitelia. To, čo nemohli spraviť Zem a Sloboda, revolucionári a marxisti — urobí vojna. S Bohom, dievčence.“ ....