BEAUVOIROVÁ, SIMONE DEDRUHÉ POHLAVIE 1
(Le deuxiéme sexe)
Obzor, Bratislava, 1968
edícia Malá moderná encyklopédia
preklad Viera Millerová
obálka E. Bačík
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
65-041-68
partnerstvo, biológia,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
1,00 €
*zukol2*zdr*
Dlho som váhala, či mám napísať knihu o ženách. Námet je dráždivý, najmä pre ženy. A nie je nový. Na spor o žene sa už vypísalo množstvo atramentu. Teraz je už takmer uzavretý: už o ňom nehovorme. No predsa sa o ňom ešte stále hovorí. Nezdá sa však, že by obrovské hlúposti, ktoré sa popísali za posledné storočie, boli objasnili celý problém. Existuje tu vôbec nejaký problém? Aký? Sú vôbec ženy? Teória večného ženstva má ešte prívržencov. Šepkajú si: „Ešte aj v Rusku ženy ostávajú ženami“; zatiaľ čo iní, informovanejší — a často sú to tí istí — vzdychajú: „Žena sa stráca, žena je stratená.“ Už sa ani nevie, či ešte sú ženy, či budú, či si to treba želať alebo nie, aké miesto zaujímajú na tomto svete a aké miesto by mali zaujímať.
... ako teda postavíme otázku? A predovšetkým, kto sme, aby sme ju mohli klásť? Muži sú sudcami aj súdenými. Ženy takisto. Myslím však, že postavenie ženy môžu najlepšie objasniť práve — ženy. Poznáme ženský svet bližšie ako muži, máme v ňom svoje korene. Lepšie chápeme, čo znamená pre ľudskú bytosť byť ženou a viac sa staráme o to, aby sme o tom vedeli. V čom ovplyvnila náš život skutočnosť, že sme ženy? Aké konkrétne možnosti nám boli dané a ktoré odmietané? Je zarážajúce, že celá ženská literatúra je dnes menej inšpirovaná snahou požadovať, ako skôr ujasniť problém. Teraz, keď sa končí obdobie neusporiadaných polemík, je táto kniha jedným z pokusov položiť za ním bodku. (Z autorkinho úvodu.)
Videli sme, že údel ženy v primitívnej tlupe bol veľmi ťažký. U živočíšnych samičiek je reprodukčná funkcia prirodzene obmedzená a keď sa uskutočňuje, je samička viac-menej úplne oslobodená od inej námahy. Iba u ľudí často náročný muž vykorisťuje ženu až do úplného vyčerpania jednak ako matku, a potom aj jej individuálne schopnosti. Tak to bolo nepochybné v čase, keď si boj proti nepriateľovi vyžadoval použiť všetky prostriedky občiny; k námahe neustáleho a neregulovaného rodenia sa pripájalo namáhavé plnenie domácich povinností. Pritom niektorí historici tvrdia, že práve v tomto štádiu sa nadradenosť muža prejavuje najmenej. Skôr by sa malo povedať, že táto nadradenosť bezprostredne existovala, nebola ešte nastolená a požadovaná; nikto sa nesnažil vyvážiť kruté nevýhody, ktoré handicapovali ženu; ale ani sa ju nesnažil týrať, ako to bolo neskoršie za patriarchálneho režimu. Nijaká ustanovizeň neuzákonila nerovnosť pohlaví, lebo nebolo nijakých ustanovizni: nebolo vlastníctva, nebolo dedičstva, nebolo práva. Náboženstvo bolo neutrálne: zbožňoval sa nejaký bezpohlavný totem.
Až keď sa kočovníci usadili na pôde a stali sa poľnohospodármi, vidíme, že vznikajú ustanovizne a právo. Človek sa už neobmedzuje na tvrdý boj proti nepriateľským silám; začína sa konkrétne prejavovať tým, že stvárňuje svet, tým, že uvažuje o svete a o sebe. Od tejto chvíle sa rozdielnosť pohlaví odráža v zložení spoločenstva. Táto štruktúra nadobúda zvláštny charakter. V poľnohospodárskych občinách má žena často mimoriadnu prestíž. Vysvetľuje sa to hlavne celkom novou dôležitosťou, ktorú nadobúda dieťa v civilizácii založenej na obrábaní pôdy. Keď sa ľudia usadia na pôde, privlastňujú si ju. Vzniká vlastníctvo v kolektívnej forme, ktoré si vyžaduje od svojich majiteľov potomstvo; materstvo sa stáva posvätným poslaním. Veľa kmeňov žije v občinovom zriadení: to neznamená, že ženy patria všetkým mužom skupiny. Dnes sa Už neverí, že sa dakedy praktizovalo neobmedzené obcovanie mužov so ženami; ale muži i ženy môžu nábožensky, sociálne i hospodársky existovať iba v skupine: ich individualita ostáva čistým biologickým faktom. Manželstvo, nech by jeho forma bola akákoľvek: monogamia, polygamia, polyandria, je tiež iba svetský jav, ktorý nevytvára nijaké mystické puto. Pre manželku nie je zdrojom nijakej poroby, ostáva začlenená do svojho rodu. Celý rod zhromaždený pod rovnakým totemom je mystickým vlastníkom rovnakého mana, materiálne spoločne užíva rovnaké územie. V závislosti od procesu odcudzenia, o ktorom som hovorila, rod využíva toto územie v objektívnej a konkrétnej forme; trvaním na pôde teda realizuje svoju jednotu, ktorej totožnosť pretrvá pominuteľnosť času. Iba tento existenciálny prístup umožňuje pochopiť identifikáciu, ktorá existovala až do našich dní medzi klanom, rodom, rodinou a vlastníctvom. Podľa predstáv nomádskych kmeňov, pre ktoré jestvuje iba súčasnosť, poľnohospodárska občina nahradzuje spoločenstvo života, ktorý korení v minulosti, a dotýka sa budúcnosti: uctieva sa totemický predok, ktorý dáva svoje meno členom rodu. A rod má hlboký záujem o svojich potomkov. Bude žiť cez pôdu, ktorú im odkázal a ktorú oni budú obrábať. Občina si uvedomuje svoju jednotu a chce jestvovať mimo súčasnosti: spoznáva sa v deťoch, uznáva ich za svoje, v nich dosahuje svoje naplnenie a prechod do budúcnosti.
Veľa primitívnych ľudí však nevie, akú účasť má otec na splodení dieťaťa. Pokladajú deti za prevtelenie duchov dávnych predkov, ktorí sa nachádzajú pri niektorých stromoch, skalách, posvätných miestach a ktorí vstúpia do tela ženy; podaktorí usudzujú, že žena nemá byť pannou, aby bola možná táto infiltrácia, iné národy zasa veria, že je práve tak možná cez nozdry alebo ústa; v každom prípade deflorácia je tu druhoradá a z mystických príčin zriedkavo býva údelom manžela. Matka je, prirodzene, potrebná pre narodenie dieťaťa; ona udržuje a živí zárodok vo svojom lone, a teda jej prostredníctvom sa šíri život rodu vo svete.
