DORINOVÁ, FRANÇOISECHOĎ ZA MAMOU ... OCKO PRACUJE!
(Va voir maman ... papa travaille!)
Smena, Bratislava, 1985
edícia Eva (95)
preklad Zora Sadloňová
ilustrácie Zlatica Hlaváčová
doslov Ladislav Lapšanský
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 38.000 výtlačkov
73-032-85
beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
NEDOSTUPNÉ
*zukol2*
— Choď za mamou ... ocko pracuje! — chce sa otec zbaviť dieťaťa. Mama, ktorá tiež pracuje, zahryzne si do jazyka a nepovie:— Choď za ockom ... mama pracuje! — Máme pred sebou ženu, muža a ich dieťa. A potom druhého muža a jeho dieťa. Ženy a mužov a znova ich deti. Deti! Samé deti!
Francoise Dorinová nás uvedie do komédie, ktorá sa v dnešných časoch neraz stáva drámou. Hlavná hrdinka Agnes Lucatová, mladá matka dychtiaca po sebarealizácii vo svojom vysnívanom zamestnaní, dennodenne zápasí s časom, so sebeckým, cynickým a najmä pohodlným manželom a štvorročným synom. Chce byť starostlivou, nežnou, milujúcou matkou a dobrou manželkou, no keď stretne Vincenta — rozvedeného pozorného otca a muža, ktorý je celkom iný ako jej manžel — začína sa zbavovať nánosov predsudkov rodinnej výchovy a zamýšľa sa nad otázkami, ktoré ju privádzajú do pomykova. Materinská láska — odkiaľ pokiaľ, túžba po emancipácii, a čo povinnosti, ktoré z nej vyplývajú?
Autorka s bystrým zmyslom pre psychologické vykreslenie postáv predkladá čitateľovi osudy žien rozličného temperamentu a rozličných pováh, žien, ktoré rojčia o láske a vzájomnej úcte v manželstve, no len máloktorá z nich má (alebo mala) partnera, ktorý by bol schopný pochopiť, že formálne vyhlasovaná rovnoprávnosť by v skutočnom živote mala znamenať rovnaké možnosti sebarealizácie manželskej dvojice.
Čo urobí Agnesin manžel, ktorému vyhovuje mať milenku a pritom neodhodiť manželskú obrúčku do smetníka, ako sa zachová Agnes, keď sa ocitne pred voľbou — milenec a či syn — to všetko sa čitateľ dozvie z temperamentnej a bláznivo rytmickej prózy Francoise Dorinovej, ktorej román si získal priaznivcov vo svojej filmovej verzii a iste si ich získa aj v tejto knižnej podobe.
TRETIA KAPITOLA
Vláčik v zoologickej záhrade prichádza na stanicu. Jérôme ťahá matku za ruku. Chce sedieť vpredu, na prvej lavičke.
Patricia pustí otcovu ruku, beží na miesto, po ktorom túži Jérôme, a keď doňho trochu sotí na schodíkoch, víťazoslávne si ho obsadí. Vincent sa ospravedlní, pousmeje sa na Agnes a ide za dcérou.
Agnes zodvihne syna a rázne ho usadí na druhú lavičku, ubezpečujúc ho tónom nepripúšťajúcim odvrávanie, že im tam bude veľmi dobre. Bez odvrávania... spôsob reči! Bolo by to tak, keby Jérôme nebol tvrdohlavý.
- Chcem sedieť vpredu, - povie.
- To je jedno, či tu alebo vpredu...
- Nie, to nie je jedno. Vpredu lepšie vidieť.
- Sadni si mi na kolená. Uvidíš rovnako dobre.
Jérôme súhlasí, ale proti svojej vôli. Nakláňa sa doprava, doľava, hľadá ideálnu polohu, no nemôže ju nájsť.
- Nevidím lepšie. Ujo je veľmi veľký.
Vincent sa obráti, ponúkne Agnes svoje miesto. Už stojí, Jérôme tiež. Zapískanie oznamuje odchod vláčika. Agnes sa ocitne s Jérômom pri Patricii, nestačí ani zdvorilo zaváhať. Vicent sedí za ňou.
Vláčik sa pohýna, naberá rýchlosť. Fúka čerstvý vietor. Vincent sa nakláňa k dcére.
- Daj si šál, Patoune, je chladno!
- Nie je mi zima!
- Aj tak bude rozumnejšie, ak si ho dáš.
A otec dáva dcére šál, čomu sa ona vzpiera. Otec jej ovinie šál okolo krku, no obidva konce jej zostanú visieť na kabáte. Otec zaviaže šál, oboma rukami chytí dcére hlavu a skontroluje, či má dobre zakryté hrdlo. Napraví jej kučeru, ktorá sa jej pritom uvoľnila.
Agnes zvedavo pozoruje mocné a široké chlapské ruky. Robia také pohyby, aké podľa nej vedia robiť len ženy. Čítala síce v časopisoch, že sú muži, čo sa maznú s deťmi, prebaľujú ich a kŕmia. Videla to na fotografiách, ale nikdy v skutočnosti. U nich v rodine dozerali otcovia iba na disciplínu, štúdium a slušné správanie svojich detí, a u ich priateľov a známych otcovia nezasahovali do výchovy vôbec. Alebo len niekedy, pri hre. Bolo jej to ľúto, ale nikdy im to nevyčítala. Deti, to je ženská záležitosť. Muži nie sú na to stavaní. Matka jej to opakovala toľko ráz a tak presvedčivo, že nikdy si nezmyslela spýtať sa prečo. Či sa človek pýta, prečo rodia ženy, a nie muži? Nie! Je to tak. To je príroda. A napokon hoci, od Jérômovho narodenia Agnes zapochybovala o niektorých otázkach týkajúcich sa starostlivosti o dieťa a o úlohe otca, celkom jasná jej táto otázka nebola. Usúdila, že postavenie žien, ktoré tak ako ona pracujú a vezmú si na seba ako ona zodpovednosť za výchovu a zdravie detí, je celkom nespravodlivé, ale že to nie je v podstate abnormálne. A hoci sa tomu rozumom vzpierala, v hĺbke duše jej čosi našepkávalo, že „muži nie sú na to stavaní“. Isté je, že ani ona, ani Serge, najmä nie on, nechceli dokázať opak. A tu odrazu, pred týmto otcom, ktorý sa stará o dcéru s takou nežnosťou a šikovnosťou, zapochybovala: Možno predsa jestvujú muži, ktorí sú na to stavaní... Ktorí na to sú...?
Vláčik zastane. Na peróne sa Jérôme ihneď nadchne kyticou farebných balónov, ktoré zbadá z diaľky. Nechce vidieť ani opice
- páchnu - ani vtáky - nie sú pekné. Chce balón. Pýta si červený od predavača, ktorý sa potrápi, kým ho odviaže, a podáva mu ho neistou rukou, privyknutou asi skôr na pohárik s beaujolais. Jerôme sa dožaduje ďalšieho - modrého. Ale Agnés vie, že o štvrťhodinku ho omrzí a bude ich musieť nosiť ona.
- Stačí jeden, - povie.
- Potom chcem modrý!
Predavač balónov vypľuje ohorok aj s nenávisťou k hnusným faganom, ktorí nikdy nevedia, čo chcú. S umastenou baskickou čiapkou prilepenou na čelo, prázdnym pohľadom, červenými očami, mastnými vlasmi sa ani trochu nepodobá na tie vysnené postavy ovenčené svätožiarou, ktoré radi ospevujú básnici
- alebo im podobní - v rozprávkach. Pravdu povediac, keby tento nebol taký chudobný, bol by vyslovene odporný.
- Mohli by ste tomu vášmu fafrnkovi povedať, nech si vezme červený, nie?
Zmierlivá Agnés počúvne.
