HANDKE, PETERKRÁTKY LIST NA DLHÚ ROZLÚČKU
(Der kurze Brief zum langen Abschied)
Tatran, Bratislava, 1975
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (47)
preklad Eva Mládeková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 18.000 výtlačkov
61-609-75
beletria, román
163 s., slovenčina
hmotnosť: 249 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,20 € DAROVANÉ EGJAK
*zukol3*
Peter Handke patrí medii najvýznačnejšie zjavy povojnovej nemeckej literatúry. Kým vo svojich predošlých dielach sa zameriaval predovšetkým na jazykové experimenty, v románe „Krátky list na dlhú rozlúčku" sa pokúša svojským spôsobom vyrovnať s bezprostrednou skutočnosťou Hrdina a zároveň rozprávač príbehu sa vydáva na cestu po Spojených štátoch Pokúša sa nájsť svoju ženu Judith, s ktorou sa rozišiel, lebo ich vzťah poznačilo odcudzenie, ba až nenávisť Judith rozprávača potajomky sleduje a kladie mu rôzne nástrahy: dá ho zbiť chuligánskou bandou, pokúsi sa ho aj zavraždiť. Počas cesty, ktorá vedie od východného pobrežia Spojených štátov až ku brehom Tichého oceánu, hrdina spoznáva nielen povrchnosť a klamnosť americkej skutočnosti, ktorá vedie k odcudzeniu, k izolácii od spoločenských problémov a uzatváraniu sa do vlastného mikrosveta, ale naučí sa lepšie chápať aj sám seba a vnútorne dozrieva Uvedomí si, že pred vlastnou minulosťou nemožno utiecť, že ju treba prekonať. Keď sa napokon stretne so svojou ženou, pochopia sa a rozídu ako priatelia
„Zbadal som, že som predtým takmer veril, že tam nemajú bežný systém značiek. A predsa som videl, celkom vážne, také isté dopravné značky, rovnaké formy fliaš, rovnaké závity na skrutkách ako všade inde. Skutočnosť, že tam jestvujú hostince, obchodné domy a asfaltové ulice, ma prekvapila. Všetko stálo voľne k dispozícii. Možno preto som sa tak čudoval, lebo je to krajina môjho detstva a ako dieťa som nič z toho nevnímal a to, čo som videl, nebolo mne k dispozícii. Dokonca som postupne pozeral inými očami na prírodu, ktorá ma vždy znervózňovala a znepokojovala.“ Keďže som chcel povedať niečo iné, prestal som hovoriť.
Potom som odpratal zo stola, sám som si doniesol ešte jedno pivo z chladničky. Claire rozprávala, že teraz sú v škole prázdniny a ona by chcela navštíviť priateľov v St.Louis. „Sú to milenci," povedala. Okrem toho mala akási divadelná skupina z poverenia nemeckého ministerstva zahraničných vecí na pozvanie univerzity v St. Louis predviesť niektoré klasické hry, ktoré ešte nikdy nevidela na javisku, a preto bola na ne zvedavá.
Chcel som jej pomôcť umyť riad, ale medzičasom si kúpila automatický umývač riadu, do ktorého jednoducho naukladala taniere. Dal som si vysvetliť, ako stroj funguje. „Niektoré kusy treba predsa umývať v ruke," povedala. „Napríklad strieborný príbor, hrnce a panvice, ktoré sú na stroj priveľké. Strieborný príbor síce nemám, ale pretože si často uvarím na celé týždne vopred a potom dám jedlo do chladničky, zväčša používam veľké hrnce." Ukázala mi zmrznutú polievku v mrazníku. „Tú môžem jesť ešte aj v jeseni," povedala a mňa sa zrazu zmocnil pocit, že sa jednoducho nič nemôže stať, keď dá polievku rozmraziť až v jeseni.
Umývač riadu vypol a my sme uložili riad. Predtým by som nevedel povedať, čo kde patrí, ale keď som behal dookola, hneď mi to prišlo na um. Pivové fľaše som hodil do odpadovej šachty, potom som pustil gramofón a ani som nepozrel, aká platňa práve leží na kotúči. Claire trochu stíšila zvuk, pritom ukázala na dvere, za ktorými spalo dieťa. Platňa sa volala „She wore a yellow ribbon" a niekto hral na brnkačke melódie z filmov Johna Forda. „To isté som počul v Providence, v podaní vojenskej hudby!" zvolal som a ticho som to zopakoval, ako keby Claire nemohla pochopiť túto vetu hlasno vyslovenú.
Bosá chodila sem a ta, zhľadávala posledné maličkosti, špendlíky, heky, ktoré by dieťa mohlo potrebovať, teplomer, očkovací preukaz dievčatka, slamený klobúk proti slnku. Potom zavarila v sóde feniklový čaj na cestu. Bolo to príjemné tak tu sedieť; všetko priam zázračne nevinné!
Vošla do jednej izby, a keď potom vyšla z druhej, pozrel som na ňu a nespoznal som ju. Okrem toho, ale to s tým nesúviselo, mala iné šaty. Vyšli sme pred dom, ľahla si do hojdacej siete, ja som si sadol do hojdacej stoličky a rozprával som, čo som prežil za tie tri roky.
Potom sa z domu ozvalo dieťa. Claire šla dnu, obliekla ho a ja som sa zatiaľ ďalej pohojdával.
