FRISON-ROCHE, ROGERNÁVRAT DO HÔR
(Retour a la montaigne)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1967
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (218)
preklad a doslov Jozef Brandobur
obálka Anastázia Miertušová
1. vydanie, 23.000 výtlačkov
13-72-099-67
beletria, román
268 s., slovenčina
hmotnosť: 340 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,90 € DAROVANÉ EGJAK
*zukol3*
Slovenského čitateľa vari ani netreba bližšie oboznamovať s autorom románu NÁVRAT DO HÔR; atmosféru jeho diel zo života chamonixských horských vodcov a tamojšieho vrchárskeho obyvateľstva i jeho pomer k „pánkom“, totiž k horolezcom a turistom z bohatých vrstiev, ľudsky tak čisto podanú, ako je povetrie horských velikánov okolo Mont Blancu, poznajú u nás totiž nielen zasvätení čitatelia-milovníci horolezeckej literatúry, ale aj širšia verejnosť. Veď prvý román Rogera Frisona-Rocha PRVOLEZEC vyšiel roku 1950 ešte v Matici slovenskej, v edícii Na cestách, a jeho druhý román VEĽKÁ TRHLINA dosiahol vyše šesťtisícový náklad vo vydavateľstve Sport, kde vyšiel roku 1959.
NÁVRAT DO HÔR je voľným pokračovaním predošlého románu, je rozprávaním o osudoch Zianovej manželky Brigitte a jej synčeka Jean-Baptistu, polosiroty po otcovej tragickej smrti v ľadovcovej trhline. Brigitte musí znášať pohŕdanie domácich ľudí, najmä horských vodcov, ktorí jej nevedia odpustiť, že neuváženým odchodom do Paríža zavinila smrt svojho Ziana, jedného z najlepších horských vodcov.
Úspech tohto diela bol vo Francúzsku celkom mimoriadny; do roka po prvom vydaní (1957) dosiahol náklad tohto dobrodružného, jemným a hlbokým ľúbostným vzťahom i drámou mladých, fašizmom pomýlených nemeckých horolezcov v severnej stene chýrneho alpského štítu poznačeného a citlivo psychologicky napísaného príbehu vyše 6000 výtlačkov.
Čo vytvára pôsobivú silu románov Frisona-Rocha, šesťdesiatnika, pôvodom Parížana (narodil sa 10. februára 1906)? Stručne povedané azda to, čo o jeho NÁVRATE DO HÔR napísala francúzska kritika: „Autorov talent je v tom, že vo svojom vnútri vie objaviť krajinu, ktorú miluje, a v tom, že svoj román obohatil osobnými spomienkami, vášňou celého ľudského života.“
Frison-Roche, dnes predseda Medzinárodného sväzu horských vodcov, spisovateľ a cestovateľ, maquista za druhej svetovej vojny, ako sedemnásťročný odišiel z Paríža do Chamonix. Čoskoro sa tam vyznamenal ako horolezec i ako horský vodca, dôverne sa zoznámil najmä so životom alpských horalov. Neskôr prejavil záujem o literatúru, svoje zážitky z hôr uplatňoval ako publicista i ako významný spisovateľ, čerpajúci svoje námety z Álp. Pred druhou svetovou vojnou podnikol svoju prvú objavnú výpravu do hôr Strednej Sahary a po roku 1960 skúma nový terén — Laponsko. Z každého takéhoto vnútorného záujmu o nedotknutú prírodu a ľudí v nej vytvára pôsobivé umelecké diela.
Na druhý deň Marie z Faiblesse začala podnikať kroky v doline. Notára Gilberta Ravanata prekvapilo rozhodnutie predať vilu a zakúpiť dom v Praz. Vybuchol:
— Zian ma veľmi prosil, aby som sprostredkoval predaj gazdovstva, aby mohol kúpiť vilu. Snažil som ho uspokojiť tak, aby dom i polia ostali v rodine, a teraz chce jeho žena znovu kúpiť gazdovstvo!
—Vôbec ho nemali predať. Brigitte si to teraz uvedomuje.
— Nie je stvorená žiť na gazdovstve!
—Ktovie, Gilbert? Kedysi by som bola povedala to isté; teraz som si v tom menej istá. Čaká dieťa, a to ju celkom zmenilo.
— A ty, Marie, si tamhore žila ako veľká dáma, už sa veru neprispôsobíš ruchu v maštali.
— Nerob si zo mňa žarty, Gilbert.
— Človek si predsa môže doberať sesternicu, dávnu priateľku . . . Teda dohodnuté, pozriem sa na to, zájdem do Argentiéres spracovať rodinu. Pokiaľ ide o mňa, súhlasím, a ako notár i príbuzný si robím výčitky svedomia a trochu ma mrzí, že tí, čo dostanú vilu, urobia dobrý obchod.
— To je správna myšlienka.
Od tejto návštevy minulo viac než mesiac, potom jedného dňa notár pozval Marie do svojej kancelárie.
— Myslím, že budú súhlasiť. Dohodol som schôdzku, bude o dva dni v Argentieres. Je lepšie, keď sa takéto rokovanie robí v rodinnom dome; je to konečne záležitosť medzi Mappazovcami, v podstate ide o výmenu, ktorá zaujíma len ich.
— Súhlasili? Aj Julie?
— Camillova matka ani on nie sú najhorší! Camille uzná moje dôvody; iné je to s Ludivine a s Clavevrozom. Obávam sa, že ešte bude treba poriadne rokovať. Dám ti aj splnomocnenie, nech ho Brigitte podpíše: nateraz bude lepšie, ak sa na rokovaniach nezúčastní, jej prítomnosť by veci len skomplikovala.
— Áno, chápem, — povedala Marie mrzuto. — Vezmem si na starosť, aby ostala vo vile.
A o dva dni sa Marie vybrala na schôdzku do Argentieres. Prešla pešky osem kilometrov. Starena si nezvykla voziť sa vlakom, rada celé hodiny putovala po doline. Ak doma neplietla, chodievala von, trup naklonený dopredu, na chrbte ako vždy malý tyrolský plecniak, vlasy stiahnuté šatkou a v ruke mala, podľa počasia, buď veľký belasý dáždnik alebo okutú palicu. Ľudia ju už z diaľky poznávali, a nik sa nezačudoval, ak ju aj v neskorých hodinách a za zlého počasia videl ísť samu okolo, keď sa uberala z domu v Praz na gazdovstvo v Argentieres či opačne, alebo keď niekedy zašla veľmi ďaleko, až do Chavants i do Servozu, kde mala vzdialených príbuzných.
Vrchy síce poznala iba zo Zianovlio rozprávania a nikdy nevyšla vyššie než na Balmatské pasienky, zato vedela o všetkom, čo vytváralo život v údolí. Neuniklo jej nič zo sveta ľudí, ani zo života zvierat a rastlín. Raz zašla ta, druhýkrát inde, pričom si vždy všetko prezerala, zaznamenávala v pamäti najnepatrnejšie udalosti, zratúvala osiate polia, odhadovala úrodu, spočítavala kusy statku v čriedach, kedy-tedy zastala a uprene pozorovala nejaké zviera, až punktičkársky si všímala stav nejakého ovocného sadu alebo stavbu novej vily. Áno, nič jej neuniklo, a jej myseľ bola živý kataster, od ktorého si mohol ktokoľvek a kedykoľvek pýtať radu.
A tak teda v ten deň kráčala chudá silueta na tenkých, neúnavných nohách hore kopcom Poya des Tines dlhým krokom, načúvala, ako jej pod koženými podošvami vŕzga ubitý sneh, kedy-tedy ustúpila nabok, aby mohli prejsť sane naložené senom, ktoré ťahali mokré, pariace sa kone, a ich pohonič ju pozdravil, ani len neotočiac hlavu.
Zdalo sa, že dedina drieme. Na strechách ležali hrubé kopy snehu, z hlavnej ulice ostala iba úzka priekopa, ktorou občas prechádzal snehový pluh a vyhŕňal sneh tak vysoko, že zakrýval priečelia domov až po prvé poschodie.
Okrem hotela Nathale a železničnej stanice všetky podniky boli zatvorené. Všetko akoby spalo, no len čo človek prešiel cez veľký most, ktorý oddeľuje turistické stredisko od starého Argentieres, ukázali sa známky života: v uličkách sa chlapčiská sánkovali, chlapi v baretkách, nohavice pritiahnuté ovinkami, sťahovali na ťažkých saniach guľatinu alebo vrecia; starci si obzerali klátiky a triesky, ktoré deti ukladali do pravidelných radov okolo domov. Ženy vyvádzali z maštali statok k žľabom; kravy už nemali ťažké zvonce, natriasali iba drobnými spiežovcami, ktoré im nechali, aby si od zvoncov neodvykli; teliatka a jalovice, pobláznené svetlom, strečkovali v snehu a Marie sa s potešením dívala na tento známy obraz.
Okolie Argentieres akoby zaplavovalo svetlo ľadovca.
