HOSSEINI, KHALEDTISÍC ŽIARIVÝCH SĹNK
(A Thosand Splendid Suns)
Ikar, Bratislava, 2009
preklad Mária Galádová
obálka Viera Fabianová
ISBN 978-80-551-1865-9
beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 326 g
3,00 € stav: dobrý *romant*
Chatrč na úpätí hôr nad Herátom a šesťsto kilometrov vzdialené hlavné mesto Kábul. Rámec príbehu dvoch žien, odlišných tak generačne, ako aj sociálne, ktorých životy zmetie dovedna osud surovým šľahom vojny. Zápas ťažko skúšanej krajiny... Vojny, ktoré prinútili milióny ľudí utiecť do cudziny, násilie, strach a nespravodlivé postavenie žien, ale aj viera, nádej a trvalé hodnoty sa intímne, hlboko všeľudsky konkretizujú v zápase o prežitie, ochranu rodiny a osobné šťastie hrdinov príbehu, ktorý nakoniec vyústi do poznania dôležitosti odpustenia a služby tým, čo sú v núdzi.
Khaled Hosseini, autor svetového bestsellera Majster šarkanov, prichádza so svojím druhým románom, ktorý je nezabudnuteľnou kronikou histórie Afganistanu za ostatných tridsať rokov a zároveň dojímavým príbehom o rodine, priateľstve a sile lásky a obety.
O DVA A POL ROKA NESKÔR, 27. SEPTEMBRA RÁNO SA Mariam zobudila na krik, piskot, pukanie prskaviek a hudbu. Utekala do obývačky, kde už bola Laila. Azizu mala posadenú na pleciach a pozerala z okna. Laila sa obrátila a usmiala.
„Je tu Taliban,“ povedala.
Mariam počula prvý raz o Talibane pred dvoma rokmi. Bolo to v októbri, keď Rašíd priniesol domov novinu, že Taliban zvrhol vojenských diktátorov v Kandaháre a obsadil mesto. Povedal, že Taliban sú partizánske jednotky, vytvorené paštúnskymi mladíkmi, ktorých rodiny ušli do Pakistanu počas vojny proti Sovietom. Väčšina z nich vyrastala v utečeneckých táboroch pozdĺž hraníc s Pakistanom, niektorí sa v nich dokonca narodili. Učia sa v pakistanských madrasoch, islamských náboženských školách, kde ich islamskí duchovní školia v islamskom práve, v šaríi. Ich vodcom je tajomný negramotný jednooký dedinský duchovný mulla Omar, ktorý sám seba nazýva Amír-ul-Muminín, Vodca veriacich, pobavene poznamenal Rašíd.
„Pravdou je, že títo chlapci nemajú žiadne riše, žiadne korene,“ pripustil Rašíd, pričom nepozrel ani na Mariam, ani na Lailu. Od ich nepodareného úteku pred dva a pol rokmi Mariam vedela, že sa v jeho očiach stali jednou a tou istou bytosťou. Previnili sa rovnako, obe si zaslúžili, aby im viac neveril, opovrhoval nimi a prehliadal ich.
Keď hovoril, Mariam mala pocit, že buď konverzuje sám so sebou, alebo s neviditeľnou bytosťou v miestnosti, ktorá bola, na rozdiel od nej a od Lady, hodna jeho názorov.
„Možno nemajú minulosť,“ prehodil fajčiac a zadíval sa do stropu. „Možno, že nevedia nič o svete alebo o histórii tejto krajiny. Hej. A v porovnaní s nimi by tuto Mariam mohla byť univerzitná profesorka. Cha-cha! Veru tak. Ale pozrite sa okolo seba. Čo vidíte? Skorumpovaných, chamtivých mudžahedínskych v ozbrojených po zuby, ktorí zbohatli z heroínu a vyhlasujú jeden druhému džihád, pričom zabíjajú všetko, čo im stojí v ceste. Taliban je aspoň čistý, neskazený a nepodplatiteľný. A sú to slušní moslimskí chlapci. Wallah, keď prídu, určite vyčistia toto miesto. Prinesú pokoj a poriadok. Ľudia sa už nebudú báť, že ich zasiahne guľka cestou po mlieko. A už žiadne rakety. Len si to predstavte.“
Dva roky si Taliban razil cestu do Kábulu, preberal správu miest z rúk mudžahedínov a všade, kde sa usídlil, ukončil frakčné boje. Talibanci zajali veliteľa Hazarov Abdula Aliho Mazariho a popravili ho. Usadili sa na južných predmestiach Kábulu a celé mesiace odpaľovali rakety na vojská opozičného generála Massúda. V prvej polovici septembra 1996 obsadili mestá Džalálábád a Sarobí.
Talibanci majú jednu vlastnosť, ktorá mudžahedínom chýbala, povedal Rašíd. Sú jednotní.
„Nech teda prídu,“ prehlásil. „A pokiaľ ide o mňa, pôjdem ich privítať ružovými lupeňmi.“
V ten deň šli všetci štyria von. Rašíd ich viedol z jedného autobusu na druhý. Išli vítať svoj nový svet, nových vodcov. Z ruín rozbitých, zbombardovaných sídlisk vychádzali ľudia. Mariam si všimla starú bezzubú ženu. Zoširoka sa usmievala a rozšafne rozhadzovala na okoloidúcich ryžu.
Vedľa trosiek zničenej budovy sa objímali dvaja muži, nad ich hlavami pískali, hvízdali a pukali petardy, ktoré hádzali chlapci z okolitých striech. Z kazetového prehrávača znela národná hymna. Sem-tam ju prehlušilo trúbenie áut.
„Pozji, Majiam!“ ukázala Aziza na skupinku chlapcov, bežiacich po bulvári Džadeh Majvand. Ťahali za sebou na šnúrkach pripevnené hrdzavé plechovky a hrozili päsťami. Kričali, že Massúd a Rabbání odtiahli z Kábulu.
Odvšadiaľ sa ozývali zvolania: Alláhu akbar!
Mariam videla, že z jedného okna visí plachta a na nej je veľkými čiernymi písmenami napísané: ZENDA BAAD TALI-BAN! Nech žije Taliban!
