PATERA, LUDVÍKHODNOTY SÚČASNEJ SLOVENSKEJ LITERATÚRY
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1988
preklad Magda Hamadová, Rudolf Lesňák ml.
doslov Karol Rosenbaum
edícia Horizonty (68)
prebal Dušan Mísal
1. vydanie, 600 výtlačkov
072-015-88
literárna teória
416 s., slovenčina
hmotnosť: 494 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,50 €
*zukol2*
Český slovakista Ludvík Patera sa už viac ako tri desaťročia zaoberá výskumom súčasnej slovenskej literatúry, sleduje jej ideovo-umelecký vývin, čo zaznamenáva v štúdiách či recenziách diel slovenských autorov. Jeho literárnohistorický záujem je zameraný najmä na medzivojnové obdobie a v ňom mimoriadne intenzívne prebádal problematiku skupiny Dav.
Predkladný výber statí a článkov predstavuje prierez autorovou literárnovednou činnosťou a štyri časti knihy zároveň tvoria vývinový oblúk od 40. rokov po súčasnosť. Prvá s názvom Zdroje a pramene socialistického dneška zahŕňa práce o davistickej aktivite a o význame davistov v slovenskej novodobej kultúre, ďalej o generácii R-10, o kongrese slovenských spisovateľov roku 1936 a ďalšie. Nasledujúca časť podáva obraz kultúrnej a spoločenskej klímy 50. rokov a začiatku 60. rokov, pričom Patera kriticky hodnotí a porovnáva situáciu v Čechách a na Slovensku, ďalej analyzuje vývin slovenskej literatúry v 70. a prvej polovici 80. rokov, sústreďujúc sa na problematiku románovej prózy. Predmetom nasledujúceho cyklu štúdií s názvom Horizonty slovenského literárneho myslenia sú problémy literárnej kritiky a pohľad na našu literárnu vedu so zameraním na popredné osobnosti v tejto oblasti a na ich tvorbu. Knihu uzatvárajú portréty slovenských básnikov (Kostra, Lajčiak, Mihálik, Novomeský, Plávka, Rúfus, Smrek, Válek, Žáry) a prozaikov (A. Bednár, Mináč, Novomeský ako publicista, Plávka ako autor próz, Zguriška), pri ktorých si najočividnejšie uvedomujeme autorov zanietený záujem a osobné zaujatie pri posudzovaní plodov slovenskej literárnej scény a jej tvorcov.
Zdôraznením národnej špecifickosti slovenskej literatúry, ktorú sa autor usiluje vykladať podľa jej vlastných vývinov vývinových zákonitostí, predstavuje táto publikácia vítaný príspevok k upevňovaniu československého literárneho kontextu.
PhDr. Ludvík Patera, CSc. (nar. 1927) pôsobí ako pedagóg na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Je zostavovateľom viacerých antológií k problematike slovenského literárneho myslenia a výberov diel J. Kostru, V. Mihálika, V. Mináča, L. Novomeského a M. Válka. Knižne vydal súbor statí Tradice a výboje slovenské literatury (1983) a rozsiahlu monografiu Alexander Matuška (1985).
PROZAIK — BÁSNIK (A. Plávka)
Nebudeme asi ďaleko od pravdy, ak povieme, že meno národného umelca Andreja Plávku sa v predstavách českého čitateľa spájalo a azda ešte spája vcelku jednoznačne s poéziou. Táto predstava, na ktorej utváraní mala účasť aj literárna kritika, upevňovala sa vydaním pekného, aj keď skromného výberu, ktorý vyšiel roku 1967 pod názvom Tvář. Vymedzenie umelcovej tvorivej osobnosti pojmom básnik vychádza takto zo znalosti iba časti jeho diela. Napriek tomu má svoje odôvodnenie, a dokonca hlbšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Presahuje totiž rámec jeho veršovanej tvorby a postihuje charakteristickú črtu aj jeho prozaického úsilia.
Český výber Návrat, ktorý sa pripája k vlaňajšiemu prekladu autorových spomienok — „takmer románu jedného života“ Smädný milenec — vyrovnáva prevládajúcu predstavu (Plávka-básnik) konkrétnym obrazom autorovej novelistickej a poviedkovej tvorby. Treba povedať, že právom, lebo Plávkova próza nie je vedľajším produktom či náhodným vybočením jeho umeleckého úsilia.
Už preklad Smädného milenca upútal rozprávačskými kvalitami, ktoré vtlačili vysokú umeleckú hodnotu zdanlivo všedným udalostiam z autorovho života. Kniha presvedčila, že si tu spomína skúsený epik. Potvrdením tohto poznatku, ale predovšetkým značným prekvapením, a to aj pre čitateľa, ktorý sústavnejšie sledoval modernú slovenskú literatúru, bolo Plávkovo priznanie, ako intenzívne sa zaoberal románovou tvorbou. „V tridsiatych rokoch,“ napísal v druhej časti spomenutých pamätí, „venoval som sa predovšetkým próze. Osudy môjho brata Viktora a jeho smrť na mňa zaúčinkovali veľmi intenzívne, takže som sa nakoniec pustil do akéhosi životopisného románu o ňom a dal som mu názov Jeden z nás.“ Z tohto rukopisu bol uverejnený roku 1934 len úryvok. V slovenskom A-zete, ako uvádza Plávka na inom mieste knihy, uverejňoval potom na pokračovanie ďalší román (Krvavá svadba) a pražské nakladateľstvo Melantrich malo v úmysle vydať jeho tretie románové dielo (ako poznamenáva autor: „lepšie, aspoň podľa posúdenia E. B. Lukáča a iných“). Jeho jediný rukopis však zhorel pri požiari poštovného voza.
So znalosťou týchto faktov môžeme pre tvorivú osobnosť Andreja Plávku považovať priamo za symbolické, že s prvými básňami publikuje v časopisoch dvadsiatych rokov aj svoje prvé prozaické pokusy. Aj keď sa nevenuje románovej a poviedkovej tvorbe vždy s rovnakou intenzitou, predsa len možno povedať, že tvorí organickú súčasť jeho úsilia o umelecké stvárnenie skutočnosti, ktoré má v próze aj poézii jedno spoločné: zameriava sa na čitateľa.
Označenie prozaik sa neudeľuje ako honorár za množstvo strán románových či poviedkových príbehov a ani u Plávku nerozhodla kvantita, ale intenzita umeleckej výpovede. Pre ňu je za jeden román (Obrátenie Pavla, 1941), dve zbierky poviedok (Návrat Petra Hugáňa, 1949; Siedmi, 1952), dva cestopisy (V krajine šťastných ľudí, 1952; Rumunská jar, 1954) a zväzok spomenutých „memoárov“ Smädný milenec (1971) právom zaraďovaný medzi predstaviteľov slovenskej prózy.
Teda básnik a prozaik, prozaik-básnik.
V slovenskej literatúre ho kedysi považovali tak trochu za tradicionalistu.
