TUSCHEL, KARL-HEINZKOMANDO VENUŠA 3
(Komando Venus 3)
Smena, Bratislava, 1985
edícia Labyrint (108)
preklad Eva Melichárková
prebal Dušan Leščinský, Ľ. Longauer
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
73-005-85
beletria, román, sci-fi,
246 s., slovenčina
hmotnosť: 234 g
mäkká väzba
stav: dobrý
0,30 € PREDANÉ
*zukol2*
Karl-Heinz Tuschel patrí k strednej generácii východonemeckých prozaikov a jeho tvorba, zameraná na vedeckú fantastiku, si získava v kontexte literatúry NDR čoraz pevnejšie miesto.
Dej románu Komando Venuša 3 sa odohráva okolo r. 3000 n. 1., keď je problém medziplanetárnych letov dávno vyriešený a ľudstvo osídlilo i Venušu. Na Venuši sa ľudia už nestarajú o priemyselnú výrobu. Tá prebieha úplne automaticky v podzemných komplexoch riadených počítačmi. Väčšina profesií je zameraná iba na pretváranie krajiny, úpravu prostredia. Zavše sa však vyskytnú situácie, ktoré musia riešiť tzv. komandá. Sú to skupiny mladých mužov — dobrovoľníkov. V organizácii a štruktúre kománd mnoho vecí pripomína inštitúciu, ktorá existovala na Zemi dávno v historickom čase a nazývala sa armáda. To je však už neznámy pojem. Úlohy, ktoré komandá plnia, sú takisto zamerané na pretváranie planéty, ale sú často spojené s rizikom, ľudia pri ich plnení stoja pred skúškou schopnosti a zároveň sa kryštalizujú ich vzájomné vzťahy. Ešte dlho po prečítaní knihy musíme myslieť na rad nadhodených problémov súvisiacich s budúcnosťou ľudstva, s jeho prežitím.
Musela byť horúca, lebo vo svetle meniča intenzívne svetielkovala.
Poručík dal znamenie, káblom si navzájom prepojili prilby a vypli meniče zvuku - tak mohli hovoriť a do priestoru neprenikol ani hlások. Potom pozorovali ďalej. Všetci videli to isté, ale ich myšlienky sa uberali rozličnými cestami.
Poručíkovi Malininovi bolo hneď jasné, čo sa tu robí: guľový robot pokrýva bránu zvnútra milenitom. Treba mu to prekaziť, veď keď masa o hodinu - o dve stvrdne, brána sa nebude dať otvoriť, a potom môžu práve tak dobre odstreliť stenu komplexu na ktoromkoľvek mieste. Je len otázka, či majú čakať, kým bude robot hotový, a potom to zase zoškrabať, alebo mu v tom zabrániť hneď.
Seržant Ho videl v guľovitej postave robota potvrdenie svojich obáv, že stoja pred úlohou, kde sa stretnú vždy s čímsi iným, ako čakali, a premýšľal, ako by mohol robota znehybniť - nevedel však zistiť, kde je uložené pohybové centrum.
Kai Nono si nelámal hlavu praktickými otázkami. Predtým ho zaujala záhada vyčnievajúcich držadiel, preto jeho pozornosť mimovoľne pripútali končatiny, chytajúce sa výčnelkov. Rýchlo prišiel na to, že ich je päť. A zdá sa, že nie sú rovnocenné: štyri z nich sú predelené kĺbmi, jedna sa zdá byť pevná, pri manipulácii sa len skracuje alebo predlžuje - žeby teleskopické podperné rameno? Kai začal špekulovať: jeden pár nôh a podpera, to je ako pohybový mechanizmus, pravdaže, efektívnejší ako podvozky pri typoch robotov, ktoré poznali. Nezaberá miesto a hodí sa na prácu skoro v každej polohe a v ľubovoľnom priestore.
„Prerušíme prácu,“ povedal poručík. „Seržant Ho, vy žiaričom zničíte prívodnú hadicu. Zvoľte si frekvenciu v rozsahu veľmi krátkych vĺn, na tú tu nie sú senzory.“
Seržant Ho si potichu gratuloval, že vnútri nezostal sám s Kaim Nonom. Poručík hneď našiel najvýhodnejší variant: hadica, medzitým už horúca od masy, poskytovala na obraze meniča dobre viditeľný cieľ, robot zostane nepoškodený, všetko bude vyzerať ako obyčajná porucha, a oni budú môcť pozorovať, čo robot potom spraví. Seržant Ho zamieril a vyslal lúč. Videli, ako sa hadica na jednom mieste vydula a potom sa roztrhla.
Robot zaváhal, kutil čosi v milenitovej debne, kým masa neprestala prúdiť, a opustil priestor tou istou cestou, ktorou prišiel.
Poručík hlásil všetko von, aj Kaiho pozorovanie, že jedna z končatín robota je asi teleskopické podperné rameno. Plukovníkovi Sinenkovi, ktorý hlásenie prevzal, sa táto okolnosť videla dôležitá. Z toho možno vyvodiť, mienil, že guľový robot nie je konštrukčne celkom nový, teda jeho končatiny by mali zodpovedať končatinám predtým používaných robotov. Potom však majú menej mechanickej sily ako ľudia a malo by sa dať chytiť robot nepoškodený. To bude ich úloha, keď sa vráti naspäť. Okrem toho majú skúsiť zablokovať prístup debnou s milenitom. Medzitým tí vonku začnú autogénom rezať bránu. Zvonku sa s nimi zase spoja až potom, keď ich zvnútra vyzvú, a medzitým skúsia spraviť si obraz o tom, čo sa robí v nakladacej stanici, len na základe zvukov.
Po krátkom rozmýšľaní poručík vydal rozkazy. „Nono, vy budete načúvať pri ľavom vchode. Seržant, vy sa pokúsite zistiť, ako sa debna pohybuje. Keď sa vám to podarí, posuňte ju až na dva metre od ľavého vchodu. Keď príde robot, budem tam aj ja. Nono a ja skúsime robot chytiť. Seržant, vy ako náš najlepší strelec sa postavíte za debnu. Keby bol jeden z nás v nebezpečenstve, zničte robot centrálnym lúčom. Keby za naším robotom prišli ďalšie, zažeňte ich nazad. Použite frekvenciu v infračervených vlnách, tá je pre ne viditeľná. My dvaja, Nono, budeme postupovať takto: Naše prilbové lampy prepneme na modré svetlo, to môžeme naostatok spraviť ihneď. Predpokladám, že tak budeme mimo vlnového pásma ich optických senzorov.
