PANDURO, LEIF
OKNÁ
(Vinduerne)
Tatran, Bratislava, 1980
preklad Jana Rakšányová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (76)
1. vydanie
beletria, román, literatúra dánska
157 s., slovenčina
hmotnosť: 264 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,50 €
*zukol3*/*barpe* in *belx-den*
Hlavnou postavou a rozprávačom v románe Okná je slobodný gymnaziálny profesor v strednom veku, vášnivý pozorovateľ všedného života odohrávajúceho sa za oknami náprotivných bytov v tichej kodanskej ulici. Okolo neho pulzuje život, no on si chráni svoje súkromie a pokoj starostlivo vybudovanou bariérou. Nepodarí sa cez ňu preniknúť ani emancipovanej kolegyni Kerner, ani jeho psychicky labilnej žiačke Thorsenovej. Až jedného dňa sa v okne náprotivného domu zjaví krásna mladá žena. Geneza a vývin vzťahu k nej sú komplikované a citlivo psychologicky vykreslené. Najprv ju dlho pozoruje ďalekohľadom, potom sa s ňou zoznámi, zahorí k nej láskou a ona sa stane jeho milenkou. Možno ju ľúbil naozaj, možno ju chcel len ochrániť pred duševne vyšinutým manželom, pred ktorým sa ukryla v byte svojho strýka, no otrasený vývinom udalostí a jeho rozuzlením sa stane zasa len pozorovateľom života a utiahne sa do seba. Príťažlivou črtou románu je jeho aktuálnosť a reagovanie na dánske pomery, jeho postavy sú veľmi typické pre súčasnú spoločnosť na severe, kde ženy „vďaka" hyperemancipácii ostali osamotené, slobodné a muži často pasívni, neprejavujú o nič záujem, ba akoby im chýbala základná dávka životnej energie.
K0RNER A JA SME VYTRIEŠŤALI OČI NA DIEVča, ktoré kleslo do trávy.
Ležalo na bruchu, ruky malo bezvládne roztiahnuté a pôsobilo dojmom, akoby bolo dostalo úder do chrbta.
— Preboha, čo,je s ňou? — skríkla Korner. Pozrela na mňa. Na okrúhlej, hladkej tvári sa zračilo napätie. Oči akoby ma vyzývali: Preboha, Marcus, veď rob niečo!
Dievča nebolo mŕtve. Chrčavo dýchalo. Kvokli sme si k nej. Okolo nás sa zhrčilo zopár žiakov, čo hrali futbal. Naznačil som im, aby sa vzdialili. Odstúpili kúsok dozadu a prizerali sa ďalej.
Prevrátil som dievča na chrbát. S Korner sme voľakedy chodili na kurz prvej pomoci. Thorsenová pootvorila oči a pozrela na mňa. Zrazu sa zachichotala a sadla si. Trochu sa pokývala a chytila si hlavu. Vôkol nej sa vznášal sladkastý zápach.
— Asi som sa zložila, — zamrmlala. Pokúsila sa vstať, no znova sa zvalila na zem.
Korner na mňa pozrela. Potom sa obrátila k dievčaťu:
— Pila si?
Thorsenovej hlava sa nevdojak zahompáľala, lebo sa márne usilovala uprieť zrak na Korner. Z kútika úst jej vytekali sliny.
— Staraj sa o seba! — vyhrkla. — Čo radšej niekam neodpáliš !
Korner sa zdvihla. Na okrúhlej hladkej tvári sa jej medzi obrvami vyryla hlboká vráska. Nepotrvá dlho a možno sa aj trocha urazí. Teraz sa aspoň v pravú chvíľu stiahne.
— No . . . keď ty takto!
— Zostaň tu, Korner! — vyzval som ju.
— Nie, nech si ide! — zamrmlala Thorsenová. — Pakuj sa!
Korner závislá na mne pohľadom. Z očí som jej vyčítal otázku. V tom okamihu zazvonilo na veľkú prestávku.
pískal som zápas. Chlapci stáli ako prikovaní a hľadeli na našu malebnú skupinku. Thorsenová sedela v tráve, ja som čupel pri nej a Korner sa týčila medzi nami.
— Prenechávam teda riešenie tohto prípadu na teba, Marcus, — vyhlásila Korner. V belasých očiach sa jej zračilo uspokojenie. Odišla smerom k telocvični. Žiaci sa ťahali za ňou. Zopár ráz sa obrátili a dívali sa na nás. Neviem, čo by som bol dal za to, keby som bol mohol ísť s nimi. Mladá Thorsenová mi pred očami narastala do rozmerov ťažko zdolateľnej hory.
Sedela, trhala prstami trávu a steblá hádzala za chrbát. Ustavične tie isté pohyby. Knísala sa sem a tam. Čo vykoná alkohol s rovnováhou človeka!
— No ták, — začal som ľadovo a odmerane, — čo vyvádzaš?
— Nemôžem spať, — zamrmlala.
— Spať? Je jedna hodina! Prečo by si mala teraz spať?
Pozrela na mňa. Zasa ten bezvýrazný úsmev, čojej tvár
mení na masku. Bledá, tupo sa vyškierajúca tvár bábiky.
— Hovorím, že nemôžem v noci spať.
Snažil som sa, aby môj hlas pôsobil celkom neutrálne. Znel však, akoby vychádzal odkiaľsi spoza mňa.
— A ako to súvisí so mnou ?—opýtal som sa prekvapene.
— Kadečo si vymýšľaš o mne, — vyčítala mi.
Zdvihol som sa. Tajne som dúfal, že aj ona spraví to
isté. Márne. Zostala sedieť a šklbala trávu, akoby jej prikázali obtrhať taký a taký kus ihriska.
— Poď radšej! Musíš ísť domov!
Chytil som ju pod pazuchy a dvíhal som ju hore zo zeme. Zaprela sa a ťahala sa naspäť. Mal som pocit, že držím čosi odporné. Potom som ju pustil. Odkväcla na zem, a naďalej sa tupo bavila s trávou.
Na ihrisku bolo teraz celkom ticho. Zo školského dvora k nám doliehal huriavk, zavše niektorý chlapec hlasnejšie vykríkol. Vzduch sa ani nepohol. Nadzvukové lietadlo zanechávalo vysoko na oblohe bielu stopu.