SUE, EUGENTAJOMSTVÁ PARÍŽA 2
(Les Mytéres de Paris)
Pravda, Bratislava, 1971
preklad Ružena Jamrichová
2. vydanie, 25.000 výtlačkov
prebal Karol Rosmány
75-010-71
beletria, román
540 s., slovenčina
hmotnosť: 590 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,40 € - DAROVANÉ THCK
*zukol3*
Svedkom príbehov celej škály postáv z najrôznejších prostredí, počínajúc tou najhoršou parížskou spodinou, statočnými, no biedou ubitými robotníkmi, až po najprepychovejšie žijúce aristokratické kruhy, je čitateľ v ďalších dvoch dieloch „Tajomstiev Paríža". Knieža Rudolf, spravodlivý, no krutý pomstiteľ zla, podporovateľ dobra, ochranca biednych a ponížených, nachádza si konečne dlho oplakávanú, milovanú dcéru Slzičku, vyrastajúcu v najväčšom bahne veľkomesta, ktorá si však priam zázračne zachovala nevinnú a čistú dušu. Čitateľ tu nájde Slzičku povýšenú na princeznú po boku svojho otca - kiežaťa Rudolfa, obklopenú láskou, obdivom a úctou tých najurodzenejších. Ale nájde Slzička šťastie a pokoj duše? Nájde toto nešťastné dievča, obklopené honosným prepychom a poctami, otcovskou a materinskou láskou, znova sama seba? Bude vedieť žiť novým životom bezstarostného, šťastného dieťaťa, zahrnovaná láskou, aj sama milujúca? Či upokoja jej dobročinné skutky výčitky svedomia, neprestajne ju sužujúce a pripomínajúce jej neblahú minulosť?
A popri tejto ústrednej postave nezabúda autor zaviesť nás do mnohých iných prostredí, rozpráva mnoho iných otrasných a dramatických príbehov, viac či menej spätých s osudom nešťastnej Píšťalky ; zavedie nás do väzníc, znovu sa bližšie pozrie na súdne praktiky tých čias, na zákony, prístupné len pre bohatých, nedostupné však chudobným vrstvám, hoci často najpotrebnejším, pre privysoké poplatky; znova sa zamýšľa nad človekom, či sa rodí zlý, alebo sa stáva zlým vplyvom prostredia, vplyvom obklopujúcich ho spoločenských podmienok, ktoré často nútia človeka konať tak, ako sám nechce. Na skok nazrie aj do vtedajšieho zdravotníctva a jeho praktík, ktoré v záujme vedy často zabúda na človeka, ktorému má slúžiť, lebo nerešpektuje jeho city. Zamýšľa sa nad tým, či trest smrti je oprávnený alebo neoprávnený, kritizuje svoju súčasnú spoločnosť, ktorá nezabúda kruto trestať previnilcov a zločincov, avšak zabúda odmeňovať statočných, pracovitých a čestných prostých ľudí.
Autor hľadá teda odpoveď na mnohé otázky, ktoré zaujímajú aj dnešného človeka, a nevdojak núti dnešného človeka zamýšľať sa nad tým, čo ľudstvo vykonalo za tých stopäťdesiat rokov od vzniku „Tajomstiev Paríža" pre lepší, čestnejší' a šťastnejší život človeka.
PRVÝ RAZ V ŽIVOTE STAROSTI
Rigolettina izba sa ligotala úzkostlivou čistotou tak ako prv, veľké strieborné hodiny v skrinke zo zimozel'ového dreva, postavené na rímse, ukazovali štyri hodiny; keďže už popustila najtuhšia zima, gazdovlivá krajčírka ešte nezakúrila do sporáka.
Z okna bolo iba kde-tu vidieť kúsoček belasého neba pomedzi nepravidelnú záľahu striech, podkrovných manzardiek a vysokých komínov, tvoriacich z druhej strany ulice líniu horizontu.
Znenazdajky slnečný lúč, akoby bol zablúdil, vkĺzol sa pomedzi dva vysoké domové štíty a na okamih do purpurova zafarbil nádherným odtieňom obločné tabule na dievčenskej izbietke.
Rigolette pracovala sediačky pri okne: jemná polotôňa jej rozkošného profilu sa odrážala na priesvitno žiarivom obločnom skle ako bledučkoružová kameja na rumennom šarlátovom pozadí.
Trblietavé odblesky jej tancovali na čiernych vlasoch, zviazaných vzadu do uzla, a sfarbovali teplým odtieňom slonovej kosti usilovné rúčky, narábajúce ihlou s neporovnateľnou šikovnosťou.
Splývavé záhyby kávových šiat, na ktorých sa výrazne belela čipôčka na zelenej fertuške, napoly zakrývali slamené pletené kresielko; dve pekné nôžky, vždy vzorne obuté, sa opierali o okraj stolčeka, čo mala pred sebou.
Ako si zavše nejaký veľmož dožičí rozmarnú zábavu, že steny biednej chatrče dá zakryť oslnivo veľkolepými závesmi, ožiarilo zapadajúce slnko izbietku množstvom láskajúcich zábleskov, pomaľovalo meňavými zlatistými odbleskmi sivé batistové záclony so zelenými štráfikmi, chového dreva, zalesknúť sa dlážke na zemi, akoby bola z červenej medi, a zahalilo zlatými mriežkami krajčírkinu klietku s vtáčikmi.
Lenže hľa, hoci slnečný lúč bol vyzývavo radostný, poletovali oba kanáriky, samička i samček, akosi znepokojene, a proti svojmu zvyku ani nespievali.
A to len zato, že ani Rigolette proti svojmu zvyku nespievala.
Vždy sa totižto rozštebotali iba všetci traja vospolok. Takmer vždy rezký raňajší spev dievčaťa pobádal do spevu a budil obe vtáčatá, ktoré boli lenivejšie a nikdy tak včasráno neopúšťali hniezdo.
A potom sa začali priam preteky a súťaže v jasných, zvučných, perliacich sa tónoch, čistých ako striebro, pričom vtáčatá vždy veru nevyhrávali.
Rigolette už nespievala... lebo prvý raz v živote doľahla na ňu starosť a trápenie.
Doteraz ju neraz rozcítil pohľad na Morelovie biedu; lenže tieto obrazy sú priblízke chudobným vrstvám, aby zanechávali v nich dlhotrvajúce dojmy.
A pretože dievča každý deň pomáhalo týmto nešťastníkom, ako sa len dalo, pretože si neraz úprimne s nimi i nad nimi poplakala, cítila, že azda urobila dosť... dojímalo ju ich nešťastie... no zároveň bola spokojná, že im ako-tak pomohla.
Toto ju teda natoľko nesužovalo.
Lebo vrodená veselosť Rigolettina čoskoro zvíťazila... A potom, ani nie tak zo sebectva, ale keď už len jednoducho porovnávala, cítila sa natoľko šťastná vo svojej neveľkej izbietke, keď prišla zo strašlivého Morelovie príbytku, že jej prelietavý zármutok sa hneď kamsi rozplynul.
Tento nestály dojem sa jej dotýkal tak neosobne, že krajčíročka, uvažujúc s dojímavým jemnocitom, pokladala si takmer za povinnosť urobiť niečo pre tých, čo sú nešťastnejší ako ona, aby sa mohla bez výčitiek svedomia radovať z existencie bezpochyby dosť neistej, vydobytej iba prácou vlastných rúk, ktorá sa jej však
