PRILEŽAJEVOVÁ, MARIJAZELENÁ MÁJOVÁ VETVIČKA
(Zelenaja vetka maja)
Mladé letá, Bratislava, 1981
preklad Vlasta Ballová
ilustrácie Karol Ondreička
edícia Čajka
2. vydanie, 20.000 výtlačkov
66-057-81
beletria, román,
368 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý
0,80 €
*zukol2* darované THCK
Známa sovietska spisovatelka Marija Pavlovna Priležajevová sa narodila 22. júna 1903 v Jaroslavli. Po skončení školy (1920) stala sa učitelkou. Roku 1925 začala študovať na pedagogickej fakulte. Neskôr prednášala ruštinu na stredných školách v Archangeľsku, v Jachromi a v Moskve.
Písať začala roku 1939. Na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny uverejnil časopis „Okťabr“ jej prvú novelu „Tento rok“. V rokoch vojny proti fašistickým votrelcom napísala romány „Taňa Slesarovová“ a „Študentky“. Román „Študentky“ bol autorkiným prvým dielom, ktoré vyšlo knižne. Všetky jej počiatočné práce čerpajú námet zo školského prostredia. Autorka v nich rieši otázky priateľstva, čestnosti a zásadovosti. Okrem románu „Mladosť Maše Strogovovej“, ktorý čerpá námet zo života mladej učiteľky, začínajúcej pedagogickú prax v ťažkých rokoch vojny, aj v ďalších románoch M. P. Priležajevovej sú hrdinami študentky („Nie si sám“, „Nad Volgou“). Okrem toho píše Priležajevová i historické a životopisné poviedky pre mládež (o detstve a mladosti M. I. Kalinina, o revolučnej činnosti mladého V. I. Lenina).
Čitateľkám edície Čajka pripravili sme druhé slovenské vydanie románu „Zelená májová vetvička“, v ktorom opisuje osud hrdinky Kate tak verne a sugestívne, že čitateľ cíti hlboké pretavenie cez autorkine osobné zážitky.
Kaťa prežíva neradostné detstvo v priestrannom dome len s matkou, ktorú opustil manžel, plukovník cárskej armády. Katin život sa zmení, keď matku odvezú do ústavu na liečenie a ju si odvedie príbuzná — baba Koka, vzdelaná, múdra žena. Tá si obľúbi osirelú školáčku Kaťu a stane sa jej oporou i po skončení školy, keď pošlú Kaťu učiť do dediny Ivaňkovo. Smrť láskavej baby Koky je pre Kaťu úderom. Cíti sa osamelá, hoci ju majú radi aj žiaci aj dospelí a pomáhajú jej, ako vedia.
Pozvánka na doplňujúce štúdium pre učiteľov znamená pre Kaťu rozlúčku s Ivaňkovom. Pred ňou stojí nový život, čakajú ju nové priateľky i prvá láska.
Otec Agafangel viedol hodinu svojím vlastným spôsobom.
Vždy začal nejakým príbehom, podobenstvom, z ktorého potom vychádzal pri výklade, a až nakoniec skúšal.
Aj teraz, ako zvyčajne, sa otec Agafangel pomaly prechádzal medzi lavicami, bez úvodu začal zamatovým hlasom rozprávať podobenstvo a zo zvyku vystrel ruku, aby ju položil na čiusi hlavu. Bol to zvyk, akoby stále dával požehnanie, nevnímal, čiu hlavu otcovsky prikryje širokým rukávom so šuštiacou atlasovou podšívkou.
Kaťa sa schúlila. Atlasová podšívka sa mäkko dotkla jej tváre. Pocítila jeho teplú bielu ruku. Zatajila dych a s odporom sa zaryla nechtami do teplej, mäkkej jemnej ruky.
Nezdržal sa, mykol sa a skríkol. Všetko sa to odohralo v okamihu, ale celá štvrtá paralelná uvidela, ako otec Agafangel prišiel do rozpakov, na bledoružovú tvár mu vystúpili červené fľaky, napravil si kríž na hrudi a takmer pošepky sa spýtal:
— Si chorá? Je ti zle?
Možno je naozaj chorá, od včera ju na prasknutie bolí hlava, nohy má ťažké, akoby na nich mala priviazané závažia.
— Protiví sa mi, že ste sa ma dotkli, — povedala Kaťa.
Zavládlo ticho. Dlhé, hrozivé. Dievčatá sa neodvážili ani pohnúť.
Otec Agafangel akoby o desať rokov ostarel, podišiel ťažkým krokom k učiteľskému stolu, sadol si, vytrhol zo zápisníka list, so smutnou tvárou naň čosi napísal, pridŕžajúc si pritom na hrudi
pozlátený kríž, akoby v ňom hľadal oporu a silu prežiť poníženie.
— Odíď z triedy, Bektyšovová, a odnes tento lístok riaditeľke.
Kati v ušiach dunela ozvena vlastných krokov, také ticho ju odprevádzalo. Ako na pohrebe.
Chodby boli pusté. Kráčala po chodbe a niesla riaditeľke lístok. Zastala. Ticho povedala:
— Boh! — zavolala ticho zvláštnym, cudzím
hlasom. — Boh! — Započúvala sa, v spánkoch jej búšilo ako na poplach. — Otec Agafangel učil... nie, no nie je otec, on je pop... pop Agafangel nás učil, že ty všetko vidíš. Videl si, že potupil Frosiu? Frosia v teba dúfala. Vtedy s babou Kokou som počula, ako mníška čítala žalm: „V teba vkladáme všetky svoje nádeje...“ Kde si, boh? No? No? Odpovedz. Niet ťa. — Kaťa v hrôze stíchla. V spánkoch jej búšilo ako na poplach. Chodba bola pustá, tichá. Iba z najbližšej triedy sa ozýval monotónny hlas učiteľa. Pusto, ticho. Kaťa čakala. Ticho. Bledá od otrasu, od nečakaného, definitívneho objavu, zreteľne povedala: — Niet ťa. Pop Agafangel tebou straší, kryje sa tebou. Teba niet.
Riaditeľkina pracovňa bola veľkým tajomstvom. Gymnazistky sem vstupovali iba v krajných prípadoch, hoci mladistvá riaditeľka gymnázia s jamkami na lícach a s jasnými očami mala povesť prístupnej a spravodlivej ženy. Tu pohladkala niektorú zo žiačok, nehladiac na to, či je z bohatej alebo z chudobnej rodiny, tu zase pochválila za výborný prospech. Alebo potrestala. Nie zadarmo, zaslúžene.
