MARTINI, JUAN CARLOSNAHÝ ŽIVOT
(La vida entera)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (474)
preklad Oľga Hlaváčová
doslov Ladislav Franek
prebal Kamila Štanclová
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
13-72-087-86
beletria, román,
272 s., slovenčina
hmotnosť: 385 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,50 € *zukol2* in **S4P**
0,50 € *zlaci* darované THCK
Juan Carlos Martini je novým pozoruhodným zjavom súčasnej juhoamerickej literatúry. Radí sa do prúdu literárnej fantastiky, ale aj popri takých výrazných predchodcoch, akými sú Márquez, Onetti, Borges, ostáva svojbytný a originálny. Narodil sa roku 1944 v Rosariu a dnes žije a tvorí v Barcelone. Geograficky i duchovne však pevne korení v rodnej Argentíne, kde situoval aj jeden zo svojich najnovších románov Nahý život (La vida entera, 1981). V zdanlivo realistickom rámci, v mestečku Encarnación, akejsi mestskej džungli zasvätenej rozkoši a pôžitkom, vegetuje pestrá fauna, prostitútky, hazardní hráči, barové tanečnice, mnohonárodná spoločnosť vydedených, osamotených ľudí. Mozaika ich príbehov, pohybujúcich sa na rozhraní sna a skutočnosti, nadobúda v svojráznom poetickom ovzduší nádych apokalypsy, ktorá je obsiahnutá aj v prorockých vidinách Sestry blúzniacej v horúčkach. Hrdinovia vydaní napospas náhode, nespútaným prírodným živlom a bezuzdnému násiliu mocných sa v príhodnom okamihu pokúsia zvrátiť kolobeh vecí a vzbúria sa. Moc silnejšieho však zavráti ich život do starých koľají, čím Martiniho román v duchu tradícií argentínskej literatúry rozpracúva popri ostatných dualitných motívoch tela a duše, mesta a vidieka aj motív barbarstva a civilizácie a stáva sa zamyslením nad silami ohrozujúcimi ľudskú existenciu a jej budúci zmysel.
SPAĽOVANIE ODPADKOV
Amalia Fuentesová neodišla,, pane,, a vraví sa, že ani neodíde. Cválajú, uháňajú na koňoch po rovine a Škorpión hladí na Ignacia, skúmavo, pevným pohľadom pozerá na jeho vetrom ošľahanú tvár, dokedy ma bude tento lotor poslúchať, dokedy to pri mne vydrží, keď to so mnou ide dolu vodou? vietor prináša odporný zápach smetiska, v podstate sme s celým naším nešťastím iba kopa hnoja, že neodíde ? opakuje, a čo chce robiť? spytuje sa Škorpión. Ignacio k nemu obráti hlavu, pokúša sa o úsmev, ale hneď pochopí, že sa mu nepodarí priliehavo vyjadriť, presne vyjadriť svoje pohŕdanie, preto vraví: to čo všetci ostatní, pane. Áno, vedel som to, vedel, prekliata miešanka, bodaj ju porantalo, prečo som sa len nerozhodol, prečo som nenašiel dosť odvahy, aby som ju zlomil a prinútil pracovať, ak som práve to mal urobiť, čo je to so mnou, kedy ma začala nahlodávať slabosť? je to rokmi, únavou, znudenosťou? Jedného dňa budeme musieť vypáliť kolóniu, pane, zbaviť sa všetkých tých žobrákov. Škorpión prikývne, pozrie pred seba, chytí sa pevnejšie svojho vybíjaného sedla: áno, raz to bude treba urobiť.
Cválajú, dvíhajú mračno prachu, pod nimi sa duto ozývajú podkovy tátošov, za nimi na voze, ktorý vedie Leandro, vezú sudy benzínu a ďalší dvaja muži cválajú za vozom, uberajú sa po severnej ceste uprostred belavého prachu, v diaľke rozoznávajú chatrče Rosariovej kolónie, ale Ignacio sa znovu obráti na západ, hľadí na nízke sivasté pahorky smetiska a v očiach sa mu mihne zvrátený svit, potahuje striešku klobúka, chce si ho stiahnuť až na oči, popraví si remienok pod. bradou, jemne bodne svojho červenkastého hnedáka do slabín a rýchlejšie sa pohne dopredu.
Slnko v to ráno vyšlo, keď už pili maté v kuchyni, kde postávali v kruhu ako každý deň, a keď sa on zjavil v hodvábnej košeli, čiernych nohaviciach a čižmách, s čerstvo učesanými a dlhými hustými vlasmi a čosi zahundral na pozdrav, počkal na prvé maté, ktoré mu pripravila hluchonemá starena, pena bola zelená, pery pod hustými fúzmi stískali pipňu zo zlata a striebra, pohľad mal znenazdajky podozrievavý a spozornel, akoby sa k nemu bolo priblížilo a zaskočilo ho čosi silnejšie ako najväčšia fyzická sila, akoby bol znova pocítil, že jeho predstavy sú už iba poslednými víziami, akoby ho zožieral bezútešný nepokoj. Myslia na ňu, povedal si, pýtajú sa v duchu, či som sa s ňou dnes v noci vyspal, či sa ešte vládzem váľať každý deň s takou ženskou, dúfajú, že ma uvidia odpadnúť, ako som sa dozvedel z klebiet, že mi už nestojí alebo že mi ona otrávila krv, že ma vycicala, veď ktovie, čo tu tá indiánska fľandra natárala.
— Ak by ste súhlasili, dnes by sme išli k smetisku, — povedal vtedy Ignacio. — Naposledy sme ho pálili skoro pred šiestimi mesiacmi.
Pozrel naňho a v ten istý deň si prvý raz položil otázku, či urobil dobre, keď tomu človeku dôveroval. Čo vlastne ten ničomník chce, čo sleduje? Vedel, že všetci, ale Ignacio prvý, by si dal vypáliť železom znamenie, ak by za to získal jeho ženu, nech sa hocijako dušujú, že si ho ctia, nech sa ho akokoľvek boja, aj tak cítil, že tento chlap nechce iba to, číta mu to v očiach, v hlase, v zámlkách, nie, Ignacio chce viac, žiada viac a čaká iba na príhodný okamih, aby zaťal pazúry.
— Aj ja pôjdem, — odvetil.
- Vy?
— Hej.
— Na smetisko? Páliť smeti?
— Počul som, že tam bývajú ľudia.
— Áno, vraví sa to. Jedna syfilitička a dvaja či traja blázni, ako sa zdá.
— Chcem ich vidieť. Chcem vedieť, čo všetko sa dá vydržať, kým človek umrie.
