MITCHELL, MARGARETODVIATE VETROM I.
(Gone With the Wind)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1967
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (215)
preklad Jozef Šimo
obálka Anastázia Miertušová
2. vydanie, 45.000 výtlačkov
13-72-037-67
beletria, román
558 s., slovenčina
hmotnosť: 593 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený
0,90 €
*
Margaret Mitchellová sa narodila roku 1900 v Atlante, kde strávila celý život. Jej otec, predný právnik, bol autoritou na históriu a — najmä na obdobie občianskej vojny a táto záľuba sa preniesla aj na dcéru, Margaret odišla študovať na vysokú školu, ale po matkinej smrti štúdiá prerušila a viedla otcovi a bratovi domácnosť, až kým sa r. 1925 vydala za Johna R. Marsha, reklamného odborníka. V decembri r. 1922 začala pracovať ako reportérka v Atlanta Journal, kde ostala do r. 1926. Ako sa neskôr ukázalo, v tom roku začala písať svoj veľký román. „Hoci robota trvala celých desať rokov,“ povedala kôr, „prakticky celú knihu som napísala od u 1926 do roku 1929.“
Bolo len pochopiteľné, že dievča, ktoré pochádzalo zo starej južanskej rodiny a v mladosti znova a znova počúvalo dospelých rozprávať o vojne, obrátilo sa k tejto veľkej téme. „Počula som o bojoch, o ranách a o primitívnych spôsoboch, ako ich liečili, ako dámy chodili ošetrovať do nemocníc, ako smrdí gangréna, aké náhrady sa používali namiesto liekov, jedla a šatstva, keď blokáda začala byť velmi prísna a tieto potreby sa už nemohli dovážať. Počula som, ako vypálili a vyplienili Atlantu, ako cesty a železnice do Maconu boli plné utečencov, a počula som o rekonštrukcii. Počula som všetko na svete okrem toho, že juh vojnu prehral. Bol to pre mňa strašný otras, keď som sa desaťročná dozvedela, že generála Leeho porazili.“
Pri práci na knihe preštudovala Mitchellová všetky ročníky novín od roku 1860 do 1873, stovky starých časopisov, denníkov a listov. Ale najväčšmi sa opierala o otcove historické poznatky a o spomienky matky, ktorá si veľmi presne pamätala zvyky a obyčaje tých čias.
Neznámu autorku, ktorá ukázala rukopis len niekoľkým najbližším priateľom, objavil šéfredaktor Macmillanovho vydavateľstva, ktorý roku 1935 odišiel hľadať nových autorov mimo literárnych kruhov. Bolo treba veľkého presviedčania zo strany redaktora i priateľov, aby mu skromná autorka vôbec svoje dielo ukázala — a vzápätí si ho aj telegraficky žiadala nazad. Ale to už bolo jasné, že rukopis má veľké šance na úspech, a tak poputoval do newyorských kancelárií vydavateľstva. Román sa pôvodne volal „Aj zajtra je deň“ podľa hrdinkinho zvyku pomyslieť si pri každej nepríjemnosti: „O tom budem rozmýšľať zajtra.“ Autorka však upustila od pôvodného názvu, keď uvidela, koľko vyšlo v posledných rokoch kníh, ktoré mali v titule slovo „zajtra“. Rozhodla sa pre názov „Odviate vetrom“, lebo dobre vyjadroval základnú myšlienku jej príbehu — zánik starej južanskej civilizácie vo vetre dejín.
Román vyšiel v júni 1936 a ihneď dosiahol obrovský úspech, práve tak ako film, ktorý o tri roky podľa neho nakrútili. Do konca roku 1966 vyšla kniha v tridsiatich dvoch jazykoch v celkovom náklade skoro trinásť miliónov exemplárov.
11. augusta 1949 večer zrazil autorku taxikár, ktorý mal v policajných registroch už dvadsaťštyri vážnych dopravných priestupkov. O päť dní, 16. augusta, spisovateľka zraneniu podľahla.
KAPITOLA 7
Do dvoch týždňov sa Scarlett vydala a o dva mesiace bola už vdovou. Čoskoro sa vyslobodila z pút, ktoré vzala na seba tak prenáhlene a nerozmyslene, ale nikdy už nepoznala bezstarostnú voľnosť ako za slobodna. Po vydaji síce chytro prišlo vdovstvo, ale na jej zlosť čoskoro nasledovalo aj materstvo.
Keď sa po rokoch Scarlett zamyslela nad poslednými dňami apríla 1861, nikdy si nevedela spomenúť na podrobnosti. Čas a udalosti sa zlievali, pomiešané ako zlý sen, ktorému chýba skutočnosť i logika. Do smrti bude mať biele miesta v spomienkach na tieto dni. A najhmlistejšie sa pamätala na čas odo dňa, keď prijala Charlesovu žiadosť, do svadby. Dva týždne! Také krátke zasnúbenie by bolo v mieri vylúčené. Musel by prísť slušný odstup — rok, alebo aspoň šesť mesiacov. Ale juh bol v plameňoch vojny, udalosti sa rútili tak rýchlo, akoby ich hnal mocný víchor, a na pomalé tempo starých čias sa zabudlo. Ellen zalamovala ruky a radila jej, nech počká, aby mala viac času na rozmyslenie. Ale pre všetky jej prosby mala Scarlett len nadutú tvár a hluché uši. Vydá sa! A chytro! Do dvoch týždňov.
Keď sa dozvedela, že Ashleyho svadbu preložili z jesene na prvého mája, aby mohol odísť s oddielom, len čo ho povolajú, určila dátum svojej svadby o deň skôr. Ellen protestovala, ale Charles ju s novonadobudnutou výrečnosťou uprosil, lebo sa nevedel dočkať, kedy odíde do Južnej Karolíny a pridá sa k Légii Wadea Hamptona, a Gerald nadržiaval mladým. Zmocnila sa ho vojnová horúčka, bol rád, že Scarlett sa tak dobre vydá, a akým právom chce brániť dvom zaľúbeným, keď je vojna? Elien, celá zronená, napokon povolila, ako veľa iných matiek na juhu. Ich usporiadaný svet bol hore nohami a ich rady, prosby a príhovory nič nezvládli proti strašným silám, ktoré ich vliekli so sebou.
Juh bol opitý nadšením a vzrušením. Všetci boli presvedčení, že stačí jediná bitka, a je po vojne, a každý mládenec sa náhlil k vojsku, aby ho vzali, kým sa skončí vojna — ponáhľal sa oženiť s milou, kým odíde do Virginie poraziť Yankeeov. V okrese boli desiatky vojnových svadieb a na žalostné lúčenie nebolo času, lebo každý bol taký vzrušený, že sa nezmohol na vážne úvahy či slzy. Dámy šili uniformy, plietli pančuchy a chystali obväzy, chlapi cvičili a strieľali. Denne prechádzali cez Jonesboro celé vlaky vojska na sever do Atlanty a Virginie. Niektoré jednotky mali pestré rovnošaty — červené, belasé a zelené — to boli vyberané oddiely milície, niektoré skupinky mali na sebe súkno a zálesácke kožené čiapky, iní nemali ani uniformy a boli vyobliekaní do jemných vlnených látok a jemného plátna; ale všetci boli len napolo vycvičení, napolo vyzbrojení, plní nadšenia a vykrikovali, akoby šli na výlet. Keď ich mládenci z okresu videli, dostali strach, že sa vojna skončí, kým sa dostanú do Virginie, a preto sa prípravy na odchod oddielu ešte urýchlili.
V tomto všeobecnom zmätku sa chystala svadba, a kým sa Scarlett nazdala, mala na sebe Ellenine svadobné šaty a závoj, kráčala dolu širokými schodmi Tary zavesená do otca a ukázala sa plnému domu hostí. Potom si už len ako na sen spomínala na stovky sviečok na stenách, na matkinu tvár, plnú lásky a trocha znepokojenú, s hýbajúcimi sa perami, lebo sa ticho modlila za šťastie svojej dcéry, na Geralda, červeného od pálenky a pýchy, že jeho dcéra sa vydáva nielen do bohatej, ale aj starej a vznešenej rodiny — a na Ashleyho, ktorý stál dolu pri schodišti zavesený do Melanie.
Keď uvidela jeho tvár, pomyslela si: To nemôže byť pravda. Nemôže. To je zlý sen. Zobudím sa a zistím, že všetko je iba zlý sen. Teraz na to nesmiem myslieť, aby som nezačala pred všetkými vrieskať. Teraz nemôžem rozmýšľať. Budem rozmýšľať neskoršie, keď budem môcť — keď nebudem vidieť jeho oči.
Bolo to všetko ako sen, cesta pomedzi zástup usmiatych ľudí, Charlesova červená tvár a zajakavý hlas, jej vlastné odpovede, obdivuhodné chladné a jasné. A potom blahoželania, bozky, prípitky a tanec — všetko, všetko ako sen. Aj Ashleyho bozk na tvár a tichý šepot Melanie: „Teraz sme naozaj sestry,“ všetko bolo neskutočné.
