FRÜHAUF, KLAUSEXPERIMENT
(Genion)
Pravda, Bratislava, 1987
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Ladislav Villányi
prebal Ivan Šimek
1. vydanie, 14.000 výtlačkov
75-018-87
beletria, román, scifi,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
NEDOSTUPNÉ
*zukol2*
Vedeckofantastický román Klausa Fruhaufa Experiment zavedie čitateľa do dvoch európskych výskumných ústavov genetického inžinierstva na začiatku 21. storočia.
Geniálny, no fanatický vedec Horst Kandler si zaumieni, že pomocou špeciálneho žiarenia dosiahne u živočíchov závažné genetické zmeny a preskočí tak niekoľko vývinových stupňov prirodzenej evolúcie. Vďaka metóde, ktorú načrtol, a nanoimpulzoru, ktorý skonštruoval, bude podľa neho možné posunúť vpred aj vývin človeka. Keďže sa v Berlíne cíti pri experimentovaní obmedzovaný, odchádza pracovať do marseillského biogenetického ústavu. Pre chorobnú ctižiadostivosť však nevidí nebezpečenstvo, spojené s prácou pri impulzore...
O šestnásť rokov neskôr dostáva Günther Bachmann, berlínsky biogenetik a Kandlerov sok v láske, ďalekopis od francúzskej polície, v ktorom ho žiada o pomoc pri vyšetrovaní zvláštneho prípadu. Na ostrove If pri Marseille sa totiž našla mŕtvola neobvyklého vzhľadu a do popredia sa dostáva otázka, ako došlo k zrodu tohto tvora, ktorého sa nikto neodváži nazvať človekom.
Spočiatku takmer kriminálna zápletka sa postupne mení na závažný celospoločenský problém morálnej zodpovednosti vedcov za experimentovanie so životom v akejkoľvek forme, za narušenie dokonalej prírodnej harmónie.
Tento, v poradí druhý Fruhaufov román, vychádzajúci v slovenskom preklade (Stromy z raja, Tatran 1985) je umeleckou predstavou autora, ako sa veda, zdanlivo slúžiac ľudstvu, môže obrátiť proti človeku, ak si neuvedomí dôsledky toho, čo robí.
To bola jedna z najvratkejších téz, aké Günther počul. Robil si z nich Kandler vtipy? „Myslíš to vážne?“ opýtal sa, prekvapený, že sa tak ovláda.
Kandler prikývol: „Pravdaže! Len si spomeň na príslovie o popálených prstoch. Je oveľa múdrejšie, ako si myslíš.“
„To je predsa absurdné, úplne absurdné!“ zvolal Günther a udrel päsťou na stôl. No hneď to aj oľutoval, hnev nikdy nie je dobrým radcom. Mlčal, snažil sa upokojiť, ale zlomyseľný Kandlerov úsmev mu to nedovoľoval.
Teimann využil ich mlčanie a zasiahol: „Preháňaš, Günther. Žiadam ťa, aby si svoje emócie vynechal z hry. Nikto pri tomto stole predsa netvrdil, že nehody sú potrebné, a uisťujem ťa, že nikto to ani tvrdiť nebude. Prečo sa teda tak rozčuľuješ?“
Teimann bol proti nemu, a to ho tvrdo zasiahlo. Čo nepostrehol Kandlerov podtón? Inak by logicky musel dospieť k záveru, že Kandler považuje takéto nehody za niečo normálne, niečo, čo by ľudstvu mohlo byť užitočné, ba za určitých okolností dokonca potrebné.
Alebo je voči Kandlerovi zaujatý? Možno mu naozaj krivdil. Ostatní kolegovia si jeho výklad vypočuli so záujmom, nepolemizovali s ním. V Bachmannovi sa ozval strach pred vlastným zaslepujúcim hnevom.
Debata pokračovala ďalej, uvedomil si, že vníma len útržky viet. Spôsoboval to jeho hnev, jeho bezmocnosť? V každom prípade stratil schopnosť triezvo uvažovať a analyzovať.
V podvedomí počul Isabell, Kandlerov mentorský tón a občas hlboký Teimannov hlas, keď sa krátko niečo spýtal, ale ich rozhovor už nevnímal.
Prebral sa až pri hrmote posúvaných stoličiek. Vstal aj on a pozrel na Teimanna, ktorý práve zamyslene pokyvoval hlavou: „Dobre. Uvoľním prostriedky na zariadenie mutagenetického laboratória. Vy, profesor Wenzel, mi čo najskôr predložíte zoznam potrebných zariadení a dáte vypracovať konkrétny plán jeho činnosti. Ale pokúste sa, prosím, neprekročiť vyhradený rámec.“
So všetkými sa rozlúčil stiskom ruky: „O rok by mohlo byť nové laboratórium hotové.“
Na Kandlerovi bolo vidieť, že ho výsledok porady neuspokojil. Asi dúfal, že s výskumom bude môcť začať skôr. Obrátil sa k starému. „Mohol by som zatiaľ používať aspoň kobaltovú bombu zo stanice nádorových ochorení?“
Profesor urobil veľkorysé gesto. „Zariadim to. Nemyslím, že by proti tomu boli nejaké námietky.“
Günther vychádzal z Teimannovej kancelárie s veľkými bolesťami hlavy. Na chodbe podišiel k Isabell, bol zvedavý na jej mienku. A možno hľadal jej blízkosť len preto, že potreboval niekoho, s kým by sa mohol porozprávať. Ale ona na neho ani nepozrela, otočila sa a chcela ísť za Kandlerom. Günther ju zadržal a obrátil k sebe. Z jej tváre však vyčítal len hnev a odmietnutie.
„Bol si nemožný,“ zasyčala a prudko si vyslobodila rameno zo zovretia. „Jednoducho nemožný!“ dlhými krokmi sa pobrala preč. Na druhom konci chodby Kandler práve zabočil za roh.
Ešte nikdy sa k nemu Isabell tak nezachovala. Do líc sa mu nahrnula červeň. Všimol si, že sa na neho s ľahostajnou zvedavosťou díva Teimannova sekretárka. Zlostne sa zvrtol na opätku a odišiel.
V ten deň už nevyšiel zo svojej kancelárie. Zahĺbil sa do spisov, prelistoval štôsy správ a čítal najnovšie odborné články, hoci vedel, že v takomto stave nie je schopný niečo si zapamätať.
Isabell sa večer po neho zastavila. Čakala ho pred úradom, bez slova ho chytila pod pazuchu a kráčali k autu. Potom sa rovnako ticho doviezli domov. O necelú hodinu už v jej náručí zabudol, že sa po porade k nemu zachovala tak nepekne.
V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa obaja vyhýbali tomu,
