DROGIN, BOBCURVEBALL
Špionáž, podvodník a lži, ktoré spôsobili vojnu
PRO, Banská Bystrica, 2008
preklad Roman Mezencev
ISBN 978-80-89057-23-8
história, politika
352 s., slovenčina
hmotnosť: 513 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,70 € DAROVANÉ EGJAK
*zukol2*
Bob Drogin vo svojom románe - faktografii Curveball odpovedá na kľúčovú otázku:
Ako vlastne mohlo dôjsť k tomu, ŽE VLÁDA PRESVEDČILA SEBA AJ AMERICKÚ VEREJNOSŤ, ŽE SADDÁM HUSAJN MÁ ZBRANE HROMADNÉHO NIČENIA?
Dá sa pochopiť, že pre jastrabov usilujúcich o inváziu to bol jeden z kameňov viery, ale ich zbožné prianie nemohlo predsa stačiť na mobilizáciu stoviek tisícok vojakov a stoviek miliárd dolárov. Po teroristických útokoch na New York a Pentagon 11. 9. 2001 bola hrozba zbraní hromadného ničenia najvážnejším dôvodom z tých, ktoré viedli k rozpútaniu vojny v Iraku. „Niet pochybností, že Saddám Husajn má zbrane hromadného ničenia“, oznamoval viceprezident Dick Cheney koncom augusta 2002. Colin Powel, vtedajší minister zahraničných vecí, dokonca na pôde OSN predložil neoverené dôkazy. V posledných mesiacoch pred inváziou do Iraku v marci 2003 vláda prezidenta G. Busha však účelovo prekrútila pravdu a ignorovala zmysel pre zodpovednosť.
„Snažil som sa prísť na to, kde sa celý problém zamotal a ako nás mohla CIA, s ročným rozpočtom 45 miliárd dolárov, zaviesť do najhoršej traumy zahraničnej politiky za posledných 40 rokov. Nikdy v minulosti nikto z Američanov neobetoval toľko krvi, bohatstva a prestíže v honbe za falošnou predstavou. Iracký utečenec s krycím menom Curveball má v tomto príbehu kľúčovú úlohu.“
Bob Drogin je korešpondentom Los Angeles Times, kde sa venuje otázkam národnej bezpečnosti. Pracoval tiež ako zahraničný dopisovateľ Times v JAR a na Filipínach. Je laureátom viacerých ocenení za žurnalistiku, vrátane Pulitzerovej ceny, ceny Georgea Polka a ceny Roberta F. Kennedyho. Rozhovory s ním odvysielali televízne stanice CNN, BBC, PBS, NPR, Nightline a mnohé iné. Žije v Silver Spring v štáte Maryland, USA, s manželkou a dvomi deťmi.
KAPITOLA 26
V nedeľu 8. februára 2003, niekoľko minút po 9. hodine a tri dni po Powellovom prejave, konvoj bielych automobilov Nissan Patrol s veľkým čiernym označením „U.N." na dverách a kapote vyrazil cez bránu spred hotela Canal v Bagdade.
Štyri autá sa predierali cez hustú rannú premávku na južnom predmestí Bagdadu. Studený dážď, ktorý v noci padal, ešte stále ochladzoval vzduch. Na uliciach bolo vidno ľudí v hrubých vlnených svetroch a kabátoch, ktorí sa ponáhľali popri predajných stánkoch a obchodoch s potravinami. Autá nabrali rýchlosť, keď sa dostali na diaľnicu smerujúcu von z mesta.
OSN vydala pre svojich hľadačov zbraní v Iraku rádiové volacie znaky vojenského štýlu. Špecialisti na chemické zbrane boli tím „Charlie“, nukleárni vedci patrili do tímu „November“ a experti na rakety do tímu „Delta“. V tomto konvoji boli dvanásti členovia tímu „Bravo“ - kontingent inšpektorov OSN pre biologické zbrane.
V novembri predchádzajúceho roku sa inšpektori OSN po štyroch rokoch neprítomnosti v krajine vrátili do Iraku. Oficiálny názov ich organizácie sa zmenil z UNSCOM na UNMOVIC, ale práca zostala v podstate rovnaká. Od návratu inšpektori vykonávali každodenne asi tucet alebo aj viac inšpekcií, nevynímajúc piatky ani iné sviatočné dni. Inšpekčné skupiny vykonali razie asi v 350 továrňach, vojenských základniach, štátnych úradoch, súkromných domoch a na iných miestach. Väčšina z týchto miest bola známa a opakovane prehľadaná už v minulosti. Iba niekoľko desiatok miest bolo nových.
Kay Mereishová šéfovala biologickej skupine pre plánovanie a operácie, vrátane skupiny „Bravo“. Táto chudá, skoro päťdesiatročná inšpektorka, pracovala s energiou teriéra. Mala vedeckú hodnosť PhD. z biológie a agresívnu zvedavosť, čo bola pre túto misiu skvelá kombinácia. Predtým pracovala deväť rokov v prísne chránenom laboratóriu biologickej obrany vo Fort Detricku v Marylande, ktoré patrilo do rezortu Pentagonu. O biologických zbraniach toho vedela veľa.
Potom ako nastúpila do OSN, so silným pracovným zápalom sa ponáhľala do Iraku v prvej skupine inšpektorov. Narodila sa v Jordánsku a arabčinu ovládala perfektne. Napriek tomu však v Iraku hovorila po arabsky iba zriedkavo. Zistila, že sa dozvie oveľa viac, ak si ľudia okolo nej budú myslieť, že hovorí iba po anglicky.
Pred inšpekciou vybraných miest vedúci inšpekčných skupín zvyčajne pripravili detailné informačné podklady pre inšpektorov, aby boli dôkladne informovaní o mieste, na ktoré idú a o cieľoch inšpekcie. Ale v tomto prípade to bolo inak. Mereishová svojim inšpektorom skoro ráno oznámila iba to, že idú na mimoriadne dôležitú misiu, prehľadať nové miesto, o ktoré je veľký záujem. Okolo tejto inšpekcie sa robilo veľa tajomstiev.
CIA a MI6 si vynútili veľmi prísne obmedzenia. Ak by unikli informácie, Iračania by dokázali odstrániť z miesta inšpekcie všetky dôkazy. Mereishová a Martin Fosbrook, jej britský zástupca, boli oprávnení v prípade potreby zdieľať časť tajomstiev iba s americkými a britskými inšpektormi. V tomto prípade boli informácie také dôverné, že sa o nich nezmienili ani pred šéfinšpektorom z Holandska.
Nikto nechcel, aby vzťahy medzi CIA a UNMOVIC ešte viac ochladli. McLaughlin a ďalší čelní predstavitelia CIA z hĺbky duše nedôverovali Hansovi Blixovi, výkonnému predsedovi UNMOVIC. Bolo to trochu neférové. Tento švédsky diplomat odmietol, aby CIA, tak ako v 90-tych rokoch, používala jeho inšpektorov ako svojich špiónov. Vedenie CIA nadávalo, že si Blix predstavoval spravodajskú spoluprácu ako „jednosmernú cestu“. On sa ich pomoci dožadoval, ale odmietol odplácať im to tým, že by jeho ľudia fungovali v Iraku ako oči a uši CIA. Okrem toho, informácie z OSN unikali ako z deravého hrnca. Každá významnejšia spravodajská služba, vrátane irackej, mala v nej svojich ľudí.
„Ľudia nechceli inšpektorom pomáhať“, povedal istý vedúci predstaviteľ CIA. „Báli sa, že by sa tým znehodnotili informácie. Všeobecne sa verilo tomu, že medzi inšpektorov OSN by prenikol hocikto, aj so svojím psom. Existovali reálne obavy, že ak by sme im to dali, bolo by to zbabrané.“
