FRUTTERO, CARLOLUCENTINI, FRANCO
ŽENA NA NEDEĽU
(La donna della domenica)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
preklad Marína Miháliková-Hečková, Juraj Neuwirth
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-046-77
beletria, román, detektívky,
520 s., slovenčina
hmotnosť: 575 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,80 €
*konik* in **S7S**
HODINU PRED ZAZVONENÍM BUDÍKA
(piatok)
1
Hodinu pred zazvonením budíka ho neznesiteľne pichlo v ľavom lýtku. Lello sa vymrštil, sadol si na posteľ: dychčal a s čelom pokrytým kropajami potu si zúfalo začal pretierať stuhnuté miesto. Určite sa zmenilo v noci počasie, a hoci v teplých mesiacoch spával pri otvorenom obloku a iba v spodkoch, mal odrazu svaly stuhnuté a napnuté ako premoknutá koža. Bolesť pomaly ustupovala, ale Lello sedel celý roztrasený a preľaknutý, s ústami plnými slín. Cez lamely žalúzii sa chabo predieralo šibeničné svetlo.
Položil si nohy na predložku z pletenej slamy, opatrne vstal a zamieril do kúpeľne, vlečúc za sebou ľavú nohu. Na to by sa žiadala kolínska. Sadol si na stoličku, nalial si do dlane dobrú dávku Arden for Men a pomaly a postupne si začal trieť lýtko: zdola hore, ako to videl u športových masérov.
Ale ani táto nevýrazná športová činnosť, ani francúzske spodky tehlovej farby nezatlačili na dlho tiesnivý pocit, ktorý mu dvíhal celé vnútro. Odrazu videl celú situáciu v pravom svetle: nikdy nemal na blízku matku, sestru, ozajstného priateľa, ktorý by ho bol v prípade potreby vymasíroval. Srdcový záchvat, zápal podbrušnice alebo banálny pád na kachličky pod sprchou: a kto by ho našiel na druhý deň mŕtveho? Apúlčanka, čo k nemu chodievala raz do týždňa na pol hodiny poupratovať a kradla mu trojuholníkové syry? Nemohol sa na nikoho spoľahnúť, bol odkázaný iba na seba, opustený ako pes, ktorému sa stratil pán. Ruka spomalila rytmus masírovania a zotrvačne sa zastavila na kolennom jablku. Lella striaslo.
Teraz si uvarím tuhú kávu, pomyslel si a vošiel do kuchynky. Spomenul si, že chladnička bola plná plesnivých čerešní, a súhra pohybov na prípravu kávy mu prichodila hlboko beznádejná. Sadol si pred oblok, pozrel na zatiahnutú oblohu, bledofialovú ako v marci. Dnes by si mal obliecť sako z hrubého béžového zamatu. Ale ani pomyslenie na šaty ho nerozveselilo. V ničom nenachádzal byľku radosti. Začal si pohvizdovať, ale vzápätí prestal.
Čo ho trápilo? Nebolo všetko v najlepšom poriadku?
S Massimom sa pomerili. Rýchlo sa rozlúčili, ale Massimo ho ani nepozval na byt. To však ešte nemuselo nič znamenat. Bol ukonaný a dnes musí ísť do Monferrata kvôli prácam na chatke. Že by ho bolo niečo deprimovalo v úrade? Práca? Nie, aspoň nie viac ako zvyčajne: tých pár týždňov do prázdnin už dáko vydrží. Na nervy mu šiel Botta, alebo skôr jeho povýšené správanie? Nevdojak si znova pomyslel na starého Tribertiho, čo jedol karamelky v podniku Bratov Zavattarovcov. Pôjde ta cez poludňajšiu prestávku, už včera si to zaplánoval, a potom sa uvidí. Ustavične cítil, že urobil poslednú dieru do vody, to však v ňom predsa nemohlo vyvolať pocit, akoby mal v každej bunke olovenú guľôčku.
Som chorý, spytoval sa. Nie je to vari prvý náznak nevyliečiteľnej choroby ?
Ľahko zo seba striasol hypochondrické predstavy, ale ťažoba a kapilárna ochabnutosť neprestávali. Možno sa iba zle vyspal, to sa stáva každému. Alebo zjedol niečo nestráviteľné v reštaurácii na vŕšku.
Nahmatal si žalúdok, pečeň: nič.
Vrátil sa do kúpeľne a pre istotu si rozpustil v pohári vody tabletku sódy bikarbóny, ktorú potom s grimasou preglgol.
