OPITZ, KARLLUDWIG... V TORBE MARŠALSKÚ PALICU
náhla kariéra dobrého vojaka
Smena, Bratislava, 1962
preklad Jozef Bžoch
ilustrácie Viktor Kubal
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
73-005-62
humor, próza krátka,
106 s., slovenčina
hmotnosť: 140 g
1,50 €
*H-6-4*
Predstavujeme Vám západonemeckého Švejka. Hoci — stop! Nie Švejka! Pre Martina Bispamcka by to bolo príliš čestné zrovnanie a Švejk by sa právom mohol cítiť smrtelne urazený, keby sme ho chceli postaviť do jedného radu s týmto kreténom, príslušníkom západonemeckého Bundeswehru. Veď vlastne tito ľudia nemajú nič, ale zhola nič spoločného. Švejk, — naivný, ale zásadný odporca vojny, bojovník práve proti takým, akým je Martin Bispamcke, slávychtivým, tupým, ješitným, nemysliacim žoldnierom, ktorí už v c. k. ríši šli a na Západe idú doteraz do armády iba preto, že sa už nikde inde uplatniť nemôžu; Švejk, — úprimný, krásny človek — a Martin Bispamcke — nie, to nie za žiadnu cenu. Skôr poručík Dub! Áno, práve poručík Dub, ktorý po obrovskom krachu c. k. armády presedlal k Hitlerovi a po ďalšom, ešte mohutnejšom krachu znovu začína šarapatiť — v Bundeswehri. Teraz je, pravda, ešte nie poručíkom, iba obyčajným dobrovoľníkom, neskôr poddôstojníkom, ale — nebyť pre neho nešťastnej náhody — určite by sa poručíkom a nie iba poručíkom bol stal, lebo mal preto všetky potrebné „predpoklady“. Tank „priateľov“ američanov urobil koniec jeho ambíciám, a Dub — Martin Bispamcke — hoci s ľútosťou, predsa musí nádejnú kariéru zanechať. Martin Bispamcke odišiel, ale koľko podobných ich tam, na nešťastie západonemeckého ľudu zostalo. A nie každého môže odstaviť „spriatelený“ americký tank. A tí, ktorí zostali, vyhrážajú, rinčia zbraňami. Ale ani my sme nie z tých, ktorí by sa tak hneď podobných martinov bispamckov naplašili! Tak teda, milí čitatelia, predstavujem Vám poručíka Duba v jeho najnovšej, západonemeckej podobe.
Tankový prápor Soltau, 6. októbra 1957
Milá Líza!
Iste už celkom horíš. Túžbou po mne? Týmto by som sa rád povzbudil. Aby som ti spísal tento list. Lebo zdieľané radosti sú úplnejšie. Najdrahšie stvorenie! Celkom chápem Tvoje radostné opojenie. Keď si sa dozvedela o mojom novom povýšení. Ktoré som prijal s hrdosťou a nádejou. Ihneď sa prejavili aj účinky. Tohto opätovného prejavu dôvery. Týmto sa podľa plánu stávam školiteľom u svojho starého družstva. Je pre mňa veľkou zábavou. Formovať v užitočných ľudí. Nováčkov a im podobných. No predsa musíme niekoľkokrát denne zalamovať rukami. V úžase a vrcholnom údive. Nad určitou primitívnosťou týchto mladých ľudí. Pokiaľ ide o ich myslenie. Ako aj praktické počínanie. Vrátane ich telesnej nemotornosti. Ktorú si osvojili v civile. Keď som regrútov. Ktorí mi boli zverení. Viedol pod sprchy, mysleli si. Že voda je na umývanie. Vo svojej nerozumnosti vôbec nepochopili, že tento služobný postup predstavuje ochranné cvičenie. Kvôli príslušnej dezaktivácii od atómového žiarenia. My poddôstojníci sme sa nasmiali. Nad toľkou nevzdelanosťou. Sladký chrobáčik! Pri prehliadke nechtov pred obedom. Som dnes pristihol sviňu, ktorá v civile dokonca študuje! Na univerzite. Aj tam sa chodí so špinavými rukami?
Ako to potom musí vyzerať vo Vašom ctenom mozgu? Spýtal som sa. Že študuje iba na čestný doktorát. Prehnal som ho zato trikrát okolo kuchyne. Pre urážku nášho pána Dr. h. c. ministra obrany. Lebo nie som taký hlúpy ako vyzerám. Najdrahšie stvorenie! Ale ináč mám veľkú radosť z výchovy dobrého materiálu. Pričom postupujem prísne, ale spravodlivo. Ja ako aj ostatní vychovávatelia očakávame okrem toho s pochopiteľným zadosťučinením. Hlavne tých, ktorým sa nepodarilo uliať sa z vojenskej služby a im podobných. V takýchto prípadoch plníme predpísané úlohy. Zvlášť radostne. Už sa nám podarilo. Zaznačiť samovraždu jedného slabocha. Aj mnohí utečenci zo sovietskej zóny si tu odsluhujú predpísanú povinnosť. No i tak ich pozorujeme so zmiešanými pocitmi. Na základe ich niekdajšej politickej
