STANCU, ZAHARIASOM BOSÝ
Tatran, Bratislava, 1949
edícia Prameň
preklad Jindra Hušková
obálka a ilustrácia Matilda Čechová
5.000 výtlačkov
beletria, román
448 s., slovenčina
hmotnosť: 623 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
1,70 €
*H-6-4*
Malý, bystrý Darie, syn drobného sedliaka Tudora, rozpráva o dramatických udalostiach odohrávajúcich sa začiatkom nášho storočia na rumunskom vidieku. Neobyčajne pútavá mozaika s bohatou galériou postáv a ich príbehov vytvára obraz života bosých ľudí, ktorých útlak ženie do zúfalej vzbury, aby z krvavého kúpeľa vyšli ešte úbohejší a poníženejší.
12.
MAČKA
Moji priatelia sú pokope na obrube studne pod vŕbou. Vedľa žľabu majú za sebou kone. Vedrom ťaháme vodu a vlievame ju do žľabu.
Kone chlamcú vodu — až sa im bruchá menia na bubny.
Keby niektorému z nás skĺzla noha, prekotili by sme sa všetci do studne. Dno sotva presvitá. Žeriav je vysoko. Podľa výšky žeriava odhadujeme hĺbku studne. Podľa výšky žeriava v lete vieme, či je voda ľadová alebo odstáta.
Voda, ktorá vyviera v studni pred naším domom, je vždy studená. Je dobrá.
Na poludnie i večer prichádzajú ženy z iných ulíc a naberajú si do džbánov vodu na pitie.
Muži v priekope, v krčme, na obecnom úrade, ženy pri plotoch, pri studni — a vždy v rozhovore.
Chlapci s koňmi túlajú sa ďaleko po strniskách, aby ich napásli... Svážanie kukurice sa ešte nezačalo. Začne sa za týždeň, za dva. Všetky strniská neboly zorané.
— Darie, choď s koňmi...
— Pôjdem ...
Vyhľadám si roztrhanú čapicu, položím si ju na hlavu. Cez chrbát prehodím sestrinu halenu, halena — jedna handra.
Je jeseň. Chladná noc. Mám sa čím zohriať. Odviažem sivka a vediem ho k studni. Sivka napojím a vysadnem naň. Ostatní sú už preč. Šibnem sivka prútom, sivko beží. Rukami držím sa hrivy, prikrčím sa. Hlavu si prikloním na hrivu. Sivko beží, až sa za ním práši. Keby bola cesta vydláždená a sivko podkovaný, sivko by iste stratil podkovy... Nestratí ich, lebo ich nemá. Cesta je plná prachu.
Hľa, už sme ich dohonili, ideme s nimi v jednom rade, ideme pomaly, pomaličky.
— Kde budeme pásť dnes v noci kone?
— Pri háji v Adynkate, — odpovie Avendrea.
Keď sa nasýtim hier a som zmorený únavou a spánok mi jednako neprichádza, aby sa na mňa prilepil, uspal vo mne diablov, dávam sa ulicou, ktorá vedie na stanicu a chodievam k ujcovi Burduleovi. Tento ujec je najstarší z nášho rodu. Blíži sa už k stovke. Žena mu umrela. Z jeho siedmich synov žijú mu ešte dvaja, Marinika a Danika. Z piatich dcér má ešte jednu. Vnukov mu zostal celý kŕdeľ. Keby ho prišli v nedeľu pozrieť, celý dom ujca Burduleu by sa naplnil ľuďmi. Chodievajú len vo sviatočné dni, raz jedni, inokedy zasa druhí.
Starý je na nevystátie. Stále rozpráva o tom, aký bol kedysi mladý a ... pekný.
Že ujec Burdulea bol niekedy mladý, o tom nemusí byť pochybnosti. Každý človek je raz mladý, nakoľko som sa to stačil dozvedieť. Že by bol býval pekný, ťažko uveriť. Veď strýc Burdulea je pod obraz človeka. Keď ide, siaha otcovi asi po pás. Driek sa mu zohol a nemá ani bradu ani fúzy. Na hlave, ba nikde na tele nemá ani vláska, je holý. Jedného rána sa prebudil bez riasníc, bez obŕv. Iba na poduške ležala kopa vlasov.
Chodievam k ujcovi Burduleovi z dôvodu, pre ktorý ho iní obchádzajú. Rozpráva o ľuďoch, ktorých kosti spráchnively pod trávnikom.
Chodievam aj kvôli inému — strýc Burdulea spieva. Páčia sa mi ľudia, ktorí spievajú. Strýc spieva silným hlasom, tak si netrúfa spievať ani jeden muzikant, ktorý spieváva len do ucha, aj to len tomu, kto sa zabáva. Ženy, dievčatá idú v kŕdľoch po ulici z kopačky alebo zo žatvy. Strýc spieva vo dverách, čo mu ústa stačia:
Hmatám prstom po tme v noci,
až si nájdem čosi-tosi.
Ženy sa bavia, dievčatá sa bavia. Ktorási žartovnejšia z nich zavolá:
