SREMAC, STEVANPOP TÍRA A POP SPÍRA
Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1943
edícia Tvorba Tranoscia (30)
preklad Jozef Holúbek
obálka Štefan Bednár
1. vydanie
beletria, román
344 s., slovenčina
hmotnosť: 465 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
5,00 €
*H-6-4*
Známy humoristický román srbského autora, v ktorom autor využíva benátsky ľudový dialekt. Jeho dej sa odohráva vo veľkej a bohatej banátskej dedine, v dobe spokojnej - koncom 19. storočia - a vykúzľuje nám pred oči krásnu a pútavú idylu, ktorá sa číta od začiatku do konca s úsmevom a miestami aj s hlasitým smiechom...
Keď prišiel závin, nastala všeobecné chválenie. Aj sám pop-Spíra, ktorý vždy prízvukoval, že rodič nemá chváliť svoje dieťa v jeho prítomnosti — dnes odhliadol od svojej zásady a pochválil závin.
— Dobre je vypečený a mastný, to je v poriadku! — vraví pop-Spíra. — Nestojím o torty a všelijaké iné talafatky. Len štrúdľa, ale predtým aby nebolo viac ako jedno jedlo, a hneď po ňom štrúdľa. Neráta sa mi za múčnik, keď je nie mastný a masť netečie po brade. Lenže je fajné, vravia: ej veru nie, nestojím ja o to!
— Celkom správne, pravdu máte. Aj ja dávam prednosť dobrému závinu pred každým sladkým múčnikom, — vraví hosť.
Závinom sa skončil obed a započal sa živší rozhovor. Dosiaľ sa jedlo a málo hovorilo, teraz začali besedovať pri víne.
Pop-Spíra nebýval nikdy príliš shovorčivý, ale keď jedol, držal sa zlatého pravidla spisovateľa Dositija Obradoviča: „Keď ješ, jedz, a neshováraj sa s nikým!“ Víno bolo výborné, pop-Spíra ho chválil a vypočítával jeho dobré vlastnosti a jeho účinok.
— U mňa je pravidlom, — vraví pop-Spíra, — aby človek bol veselý. Ale ako, do paroma, môže byť veselý bez vína; lebo: „víno obveseluje srdce člověka“, ako vraví kráľ Dávid vo svojom žalme. A takéto víno nenájdete na široko-ďaleko. Hľa, pán notár ozaj vie, čo je víno, ale kedykoľvek sa chce napiť dobrého vína, príde ku mne. „Či sa hneváte alebo nie, prišiel som, vraví, na jeden pohárik.“ Lenže čerta je to pohárik! Býva z toho aj desať!
— Alebo hádam i dvadsať! — dokladá pán Péra s úsmevom.
— Áno, áno, dobre ste podotkli, aj dvadsať! A čo si myslíte?! Ešte ste ho nevideli, ale keby ste len videli, aký má červený nos! Teda, prosím!
— Oh, nie! Ďakujem pekne!
— Ale ochutnajte len! Výhovorky neprijímam!
— Môžem konečne, — povoľuje hosť, — ale len s vodou, tak ako starí grécki filozofi —
— Ale, nechajte ich, do paroma! Ako robili, tak aj pochodili. To bol Starý zákon, a toto tu je Nový!
— žartuje pop-Spíra. — Nože vy tak po kresťansky, čistého vína, potiahnite tak po srbsky, ako náš Kraljević Márko! Len ho ochutnajte!
Pán Péra vzal pohár a vypil ho do polovice, a pop-Spíra sa podoprel o pravú ruku, ľavou si chytil bradu a zadíval sa na neho blažene, ani nežmurknúc.
— Nuž, čo som povedal?! Čo na to poviete?
— Neobyčajné, — vraví pán Péra, pozerá s výrazom údivu po domácich a ľahko mľaská jazykom.
— Na moj’ dušu! ... A koľkože ho ešte máte v pivnici?
— He-he! Mám, koľko mám, ale vám môžem povedať: dnes ho nevypijeme, ani keby sme vzali do kompánie samého Kraljevića Márka.
— Ja sa síce do vína veľmi nerozumiem, ale ubezpečujem vás, — vraví pán Péra, — že som niečo podobného ešte nepil. Nikdy!
— To vám verím, to vám verím, — smeje sa spokojne pop-Spíra. — A môžem vám povedať: čisté, prírodné... bez špécií, a vy sa mi tu predsa ketelujete. Eh, taká ti je terajšia mládež! A potom sa čudujú, že toľkí umierajú na suchotiny! Keď som ja bol vo vašich rokoch, toľko som vedel popiť na „lačné srdce“, ako vy traja, takíto dnešní, po najmastnejšej karmenádli —
— Ale Spíra, ako to len rozprávaš! ? Kto ťa nepozná, pomyslel by si, že je to všetko pravda! — vraví pani Sída.
— A vari je nie! A keď sme spustili hromovým hlasom: „Čo sa nestane za rozbresku zory, náš Novák tajne“ —
— No, veľmi krásne! Vari začneš ešte vyprávať o svojich „štikloch“ —
