CIGER, JURAJLOGIKA A NORMA OSOBNOSTI
Osveta, Martin, 1984
edícia Zdravotníctvo a vedecký svetonázor (12)
prebal Peter Ďurík
1. vydanie, 1.000 výtlačkov
70-083-84
psychológia, filozofia,
360 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky, bez prebalu
4,90 €
*bib10* in **S4**
RIEŠENIE OTÁZKY TVORIVÉHO SPÔSOBU MYSLENIA A MOTIVÁCIÍ
Nedostatky tradičného stereotypu myslenia historicky potvrdil aj prechod epochy európskeho osvietenstva do epochy ideového „romantizmu“. Na jednej strane túto etapu podmienila dobová úroveň kritickosti a na druhej strane poznanie, že prezentačná a či „nazeravá“ zmyslová intuícia, uznávaná aj naivno-realistickým „racionalizmom“, nepotvrdzuje ani „teoretické“ presvedčenie o nezávislej skutočnosti sveta, ani teoretickú sústavu vedeckých kategórií, najmä kategórie príčinnosti, zákonitosti, celostnosti a substancie „javov“. Preto chýbalo aj teoretické zdôvodnenie jednoznačnej oprávnenosti hodnotovej orientácie osobnosti na jej ľudskú „dokonalosť“ a „celistvosť“. Morálne rozhodovanie, ktoré si niekedy vyžaduje zrieknutie sa osobných príjemností, predpokladá silu presvedčenia. Ak toto presvedčenie chýba, rozhodujúcim sa stáva osobný zážitok príjemná a nepríjemná s celým subjektivisticko-skupinovým relativizmom, ktorý postihuje okrem záväznosti kultúrneho ideálu aj vzťahy vzájomnej pomoci a porozumenia. Keď sa teda v dobovom kultúrnom povedomí nepotvrdila apodiktická istota predpokladaného charakteru sveta a nezávislá platnosť všeobecných zákonitostí, renesančno-humanistický ideál osobnosti a jeho ašpirácie na „dokonalosť“ sa zdali takisto „nereálnymi“, nedosiahnuteľnými. Spoločnosť však potrebovala motivovať žiadúce formy spoločenského života postulátmi, ktoré sa pokladali za celkom isté, aj keď sa nedali celkom dokázať. Ideový „romantizmus“ spočíval teda na pseudonoetickom zneuznaní kategórií a spôsobu myslenia kultúrneho povedomia doby Mikuláša Kusánskeho. Ideový romantizmus treba odlíšiť od postojov samých „romantikov“ a mal by sa pokladať skôr za ideológiu „osobnosti“ ako za esteticko-formálny smer, ktorá je ovládaná mocnou tendenciou motivovať spoločenské vzťahy. Princíp sociability zreteľne dostal prevažne emocionálny a inštinktívno-družný charakter. Smeroval však k podstatnému oslabeniu medzinárodných duchovno-kultúrnych vzťahov uplatňujúcich sa ešte za čias osvietenstva. Historicky sa preukázalo, že iba heslovite používané kategórie a pojmy napr. „unitas multiplex et variabilis“ — osobnosť ako „mnohostranná a variabilná jednota“, celostnosť, splývanie protikladov neznamenajú nijakú záruku, že sa na ne nezabudne, ak ich logická genéza nie je teoreticky formulovaná. V živelnej podobe do kultúrneho povedomia trvale neprenikne. Neexistuje vedecký poznatok, ktorý by sa nemohol stať obsahom „viery“, ak nežije v individuálnom vedomí mocou svojho spôsobu poznania. Hoci takéto riešenie pomocou „viery“ je zo sociálnopsychologického hľadiska čiastočne nevyhnutné a relatívne potrebné, v prípade zásadného neriešenia genézy a logickej štruktúry kategórií stáva sa všeobecným a výlučným v zmysle konzervatívnych tendencií. Tieto si želajú a veria vo večitý „šerosvit“ a potrebu poslušnosti v základných oblastiach „gnozeologického“, „hodnotového“ a „ontologického“ vedomia aj pri rozvíjaní prakticko-profesionálnej rafinovanosti. Často však chýba aj nepravé osvojenie si vedeckého poznatku „vierou“. Primitívny spôsob myslenia poznatok jednoducho odmietne a sústreďuje sa iba na také sprostredkované obsahy a skúsenosti, ktoré mu slúžia ako motívy emocionálne i materiálne prospešného správania. Pritom každá „viera“ vo vedecký poznatok môže kritikou zaniknúť, ak je táto postavená na „uprílišnene“ rozčleňujúcom a zjednostraňujúcom spôsobe myslenia, čo vedie k radikálnemu skepticizmu. Elementárna zmyslová skúsenosť, ktorá sa koriguje iba formálnologickým myslením, rečou i citovými zážitkami potrieb a nedbá na dôslednú sebakontrolu prakticky pôsobiaceho človeka, prezentuje svet zložený z absolútne rozčlenených faktov („metafyzický pohľad“). Smer poznania naznačený Davidom Humeom, vyznačuje sa touto „vivisekciou“ dialektických pojmov — aj keď vtedy inak menovaných — a potvrdzuje našu analýzu. Odvtedy sa stalo nezriedkavou módou „vyhadzovať“ z vedy dôležité pojmy, ktoré súvisia s pojmom „príčinnosti“. Výsledkom takéhoto redukcionizmu nadobúdal napr. aj pojem „matérie“ charakter inertnej „látky“, obsahu, hoci z dialektického hľadiska mu nemožno priznať nijakú pasivitu pri súčasnom odmietnutí napr. „energetizmu“, ktorý neuznával obsahovú a formálnu diferencovanosť energie ako schopnosti práce v daných systémoch. Na základe redukcionizmu v oblasti základných pojmov možno potom aj v otázkach osobnosti dospieť k stanoviskám, ktoré jednoznačne zna-
