ČADA, VÁCLAVROK 1918
Skutočnosť, sny a ilúzie
(28. říjen 1918)
Obzor, Bratislava, 1988
edícia Periskop
preklad Margita Svitková, Daniela Števčeková
prebal Jozef Michaláč
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
65-031-88 R19
dejiny, história, Československo,
376 s., 32 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 497 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
2,60 €
*H-6-4*
BELEHRADSKÉ PRÍMERIE
Slovensko, to bol predmet najfantastickejších úvah, vášnivých diskusií, nádejných plánov a bolestných sklamaní. Myslel naň v noci 6. novembra nielen dr. Vavro Šrobár v rýchliku do Prahy, ale aj o niekoľko sto kilometrov na východ človek oveľa zvučnejších titulov, honosnejších prebiend, a ako sám určite veril, aj onakvejších predkov, gróf Mihály Károlyi, ktorý sa na palube trochu ošúchanej luxusnej lode Millenium plavil po Dunaji do Belehradu.
Len niekoľkodňový novopečený uhorský ministerský predseda bol - aspoň na túto funkciu v polofeudálnom Zalitavsku - ešte mladý. Narodil sa v roku 1875 a pôvodom patril medzi najvýznamnejšiu a najbohatšiu uhorskú šľachtu. Jeho manželka Júlia, „červená grófka“, ako sa s obľubou nazývala v emigrácii, kam museli odísť po Horthyho nástupe k moci, bola neterou a adoptívnou dcérou posledného c. k. ministra zahraničia grófa Júliusa Andrássyho. Mimochodom, Andrášiovci boli jedným z mála vysokých šľachtických rodov v Uhorsku, ktorí tradične zachovávali vernosť c. k. habsburskému domu.
Mihály Károlyi bol však spríbuznený a spriatelený s Aponiovcami, Esterháziovcami, Turzovcami, Pálfiovcami, Sečéniovcami, Wekerleovcami, Erdéliovcami, Baťánovcami, Zičiovcami, Tisovcami, teda so všetkými tými, čo si o sebe mysleli, že predstavujú Veľké Uhorsko, a čo nikdy neoplývali veľkou láskou k Viedni.
V tichu, keď loď prechádzala vojnou nedotknutou uhorskou rovinou, nemohli byť myšlienky grófa Károlyiho veľmi veselé. Celá vojna po boku viliamovského Nemecka bol veľký omyl. Pravdu mal uhorský ministerský predseda Štefan Tisza, keď sa po sarajevskom atentáte bránil vojnovým chúťkam Hotzedorfa a Bertholda. Nerobil to, pochopiteľne, ako práve Károlyi dobre vedel, z nejakej filantropie, ale z celkom obyčajného strachu, strachu z porážky a možno aj víťazstva.
Áno. Porážka ani víťazstvo vo vojne nemohli byť pre Uhorsko veľmi výhodné. Priživá bola ešte spomienka na rok 1848 a Villágos a v roku 1914 šlo nielen o malé Srbsko, ale znova aj o obávané veľké Rusko. A víťazstvo by znamenalo pripojenie ďalších území so slovanským obyvateľstvom - a toho malo Uhorsko aj napriek najtvrdšej maďarizácii stále takmer polovicu.
A udalosti posledných dní... Rútili sa s historickou neodvratnosťou, hodinu za hodinou, deň za dňom. Kapitulácia Bulharska, udalosti na talianskom fronte a manifest cisára Karola o federalizácii ríše. To sa ešte uhorskému ministerskému predsedovi Wekerlemu podarilo presvedčiť panovníka, aby sa do jeho viac-menej posledného pokusu zachrániť c. k. monarchiu dostala známa veta: „Tento nový útvar, ktorý sa netýka integrity Uhorska..
Federalizácia Uhorska, to by bol skutočne koniec. Čo by zostalo zo zalitavskej časti dualizovaného mocnárstva, keby sa odtrhli Rumuni, Juhoslovania a dokonca Slováci či vari Čechoslováci, ako sa o tom čoraz hlasnejšie hovorilo v dohodových štátoch... Ešte v októbri 1918 to pripadalo aj Károlyimu celkom nemožné.
Koľko vlastne prešlo rokov, čo sme oslavovali milénium, preletelo náhle trochu nostalgicky grófovi hlavou. Roku 1896, keď sa s obrovskou pompou oslavovalo tisíc rokov uhorského štátu, zdalo sa Uhorsko neotrasiteľné, večné. História ani čo by dávala za pravdu maďarskej veľkosti a sláve. Oslavy milénia, podzemná železnica, Arpádovské súsošie, prítomnosť kráľa, zástupcov panujúcich rodov z celej Európy... Na konci nešťastnej vojny sa to všetko zrazu vytratilo.
Revolúcia sa jednoducho nedala zastaviť na hraniciach Uhorska, ako o tom sníval Štefan Tisza. Idey Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie - a v emigrácii to neskôr pripustil aj Károlyi - boli silnejšie ako všetky pokusy uhorských ministrov a generálov. Ľud túžil po mieri a c. k. armáda mlela z posledného. Vôbec nepomáhala uhorská štátna
