TATARKA, DOMINIKPRVÝ A DRUHÝ ÚDER
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1961
edícia Hviezdoslavova knižnica (64)
ilustrácie a obálka Ferdinand Hložník
1. vydanie, 55.000 výtlačkov
63/VIII-8
beletria, román
237 s., slovenčina
hmotnosť: 268 g
tvrdá väzba s prebalom
1,90 € stav: dobrý, prebal ošúchaný *rekry*bels*
ŠTVRTÁ KAPITOLA
Krčmár Funlík, francúzsky legionár z prvej vojny, dal si postaviť dedinskými parobkami na Tureckom vrchu chatu-bunker. Udalosti mu dali za pravdu, veď človek, ktorý počíta s každým prípadom, vždy máva pravdu. Záriečí hrozilo bombardovanie, výbuch mosta a z Liptovského Mikuláša utečenci donášali poplašné chýry o znásilňovaní a krádežiach.
— Nech všetko skaza vezme, len nech my zostaneme nažive, — povedal s povznášajúcim pocitom svojej žene na rozlúčku a poberal sa s jedinou dcérou do úkrytu.
— Nech príde, čo má prísť. Ja tu ostanem. Aby si vedel, ostanem. Starý, na Zorku mi dávaj pozor, miláčik. A choďte už. Ja ostanem. Starej babe hádam len nič neurobia, keď prídu.
— Na nás starých nezáleží, — zašeptal svojej žene, ktorá sa začervenala od nežnosti. — Zorka naša, vlas jej nikto neskriví. — Nechať všetko skaze, urobiť gesto, nech, na ničom nezáleží, to človeka niekedy povznáša. Správať sa tak prikazoval mu vlastenecký cit. Ochraňovať si dcéru pred poškvrnou bolo jeho svätou otcovskou povinnosťou. Cítil sa vysoko povznesený, najmä keď vystúpil na Turecký vrch. Bola prvá jar, bolo tu veľmi krásne. Strieborná rieka sa kľukatila do modrej diaľky. Z okresného mesta prišiel mu kmotor, delikatesný obchodník, s mladou ženou. Dopoly vyzlečení odpočívali na slniečku pred chatou. Dobre si bolo oddýchnuť a pripraviť sa na nové časy. Pod sebou mali krásnu dolinu a výhľad do diaľky, ktorý sám osebe povznášal.
Na úsvite ich prebudil otriasajúci výbuch mosta. Funtík s kmotrom vyšli pred kolibu. Mliečna riedka hmla naplnila dolinu ako veľkolepá povodeň. Pod hladinou sa bojovalo, odpovedali si ručné zbrane. Bolo to napínavé divadlo, a už nezaliezli do spacích vakov. Keď opadla hmla, mohli pozorovať boj a hmýrenie v ľudskom mravenisku. Z diaľky a výšky Tureckého vrchu explózie mostov i pre praktických ľudí ukazovali sa ako jedinečné divadlo. Neraňajkovali, zabudli na svoj ranný kalíšok, čo tŕpli, mimovoľne napínaní zvedavosťou, a čakali na ďalší výbuch. Narátali ich päť, zažili päť otrasov. Päť otrasov bolo práve dosť, aby sa praktickí ľudia vymanili spod silného dojmu. Boj nablízku stíchol a vzďaľoval sa. Nastalo ticho, taká prázdnota v hlave i v krajine.
Päť otriasajúcich výbuchov svojou silou zostalo mu ešte v pamäti. Funtík ich odznova porátal, porátal mosty, čo poznal v kraji. Všetky odznova vyleteli, všetky mosty ležali prelomené. Pohľad na železnicu mu čosi pripomenul.
— Vlaky nepôjdu, — pomyslel si, a hneď začal uvažovať ako obchodník. Povedal hlasne: — Kmotor, vieš, čo si myslím? Do zimy sa vlak sem nedostane. Aspoň do zimy.
— Keby len do zimy! Veď kto to spraví? Všade je tak, Nemci všade nechávajú za sebou takúto robotu, — zdôrazňoval kmotor, delikatesný obchodník, horlivo s kmotrom súhlasil, ale sa usmial, keď ho videl rozmýšľať s ustarostenou tvárou a zvedavo očakával, kedy konečne povie múdre slovo.
— Ceny pôjdu hore! — povedal konečne Funtík s námahou. Kmotor naň pozrel ešte posmešnejšie.
