ILLÉS, BÉLAOD MOSKVY PO BUDAPEŠŤ
(Fegyvert s vitézt éneklek)
Dukla, Bratislava, 1950
edícia Svetová próza (21)
preklad Zoltán Rampák
obálka Štefan Bednár
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
beletria, román, II. svetová vojna,
170 s., slovenčina
hmotnosť: 263 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,30 €
*H-6-4*
Rozviedčik priviedol dvoch zajatcov. Šťúpleho Taliana a kostnatého Maďara. O triednej príslušnosti Maďara svedčila jeho tvrdá, ťažká ruka hlinenej farby.
— Taliansky zajatec? — čudoval sa Levin. Veď tu Talianov niet!
— Možno niet — odpovedal desiatnik Michajlov — ale že je tento tu, na to vezmem jed. Skrýval sa spolu s Maďarom medzi hrobmi.
Nízky Talian sa chvel a drkotal zubmi. Iste myslel na hrôzostrašné rozprávky, ktoré im predčítali dôstojníci — o ukrutnosti Rusov.
— Vypočujem ich! — navrhol Levin. — Staň si sem! — rozkázal Talianovi. A ty si ľahni. — obrátil sa k Maďarovi. — Tam na slamu.
Ani taliansky ani maďarský zajatec nerozumeli po rusky. Obaja predsa však vedeli, čo chce od nich ruský dôstojník, ktorý svojou strapatou bradou vzbudzoval v nich úctu a svislými fúzmi zas strach. Talian (čo sa akokoľvek usiloval) nevedel ovládnuť svoje trasúce sa telo. Stál schúlený a nevedel sa narovnať. Maďar sa svalil na suchú slamu a o chvíľu — hlasito chrápal.
— Ako si sa sem dostal? — obrátil sa Levin na Taliana.
Šťúply bojovník (ktorý vzbudzoval veselosť, ale aj ľútosť zelenými roztrhanými šatami a svetložltými topánočkami) poobzeral sa dookola, ako by hľadal pomoc.
— Hovor, lebo ťa zjem! — zreval na neho Levin.
Talian, slabo páchnuci benzínom a silne cesnakom, začal rozprávať. Vlastne ani nehovoril, skôr recitoval. Recitoval melodicky a svoje slová sprevádzal širokými gestami. Neočakávaný, hojný prúd slov Levina na chvíľu ohromil, čoskoro sa však spamätal a sprevádzal pekne znejúce slová, ktoré boly preňho celkom nesrozumiteľné, ktoré však Taliana upokojily, ba dokonca posmelily, odobrujúcim kývaním hlavy.
— Správne! Správne! — hovoril Levin.
Talian už nerecitoval, ale doslovne spieval. Jeho sprievodné gestá začínaly sa už ponášať na telocvik.
Zrazu sa však stala chyba. Z Talianovej árie porozumel Levin jediné slovo — a toto slovo ho podráždilo.
— Ty sviňa fašistická, ty lump, ty sa opovažuješ odvolávať sa na Garibaldiho? — skríkol. — Nehanbíš sa vypustiť zo svojej špinavej černokošeľníckej papule meno tohoto veľkého vlastenca a oduševnelého revolucionára? Ak ešte raz ...
Levin sa celkom vážne hneval. Zahrozil Talianovi päsťou.
— Evviva Garibaldi! — zareval zajatec.
Levin sa rozosmial.
— Zapchajte ústa tomuto hlupákovi! — prikázal. — Ak prehovorí ešte slovo, zabijem ho.
Zobudili sme Maďara a dali sme obom po klobáse a po krajci chleba.
— Aké odlišné sú spôsoby národov — konštatoval Levin; Maďar je pomaly, uvážene, temer dôstojne. Talian však klobásu ani len nepožul — len tak ju zhltol. Podľa tohoto pozorovania ...
