HUXLEY, ALDOUSKONTRAPUNKT
(Point Counter Point)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1988
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (487)
preklad Jozef Olexa, Šarlota Barániková
doslov Jozef Olexa
prebal Katarína Ševelová-Šuteková
19.000 výtlačkov
072-005-88 KON
beletria, román, literatúra anglická,
510 s., slovenčina
hmotnosť: 588 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
PREDANÉ
*bib13* in *H-2-3*
Román Kontrapunkt predstavuje vrcholné dielo jedného z najvýraznejších anglických spisovateľov tohto storočia. Prvý raz vyšiel roku 1928 a dodnes nestratil nič zo svojej pôsobivosti, originality, vtipnej hravosti a vážnej polemickosti, ktorými Huxley doslova očaril čitateľov medzi dvoma svetovými vojnami.
Huxley sa tu pokúša kriticky zachytiť duchovnú a spoločenskú situáciu anglickej aristokracie na konci dvadsiatych rokov, ktorú charakterizovala povojnová skepsa, ideová bezvýchodiskovosť, hedonizmus a morálny úpadok. Tak ako sa v hudobnej kompozícii samostatne rozvíjajú a vzájomne prelínajú jednotlivé motívy, tak vkladá autor do románu množstvo postáv v paralelných kontrapunktických dejoch a vzťahoch - nihilizmus spoločenského parazita Spandrella stojí v ostrom protiklade s optimistickým životným postojom Marka Rampiona (portrét Huxleyho priateľa, spisovateľa D. H. Lawrencea), meštiacky intelektuál Philip Quarles (kritický autoportrét samého Huxleyho), neschopný hlbšej citovej väzby, sa bezmocne prizerá, ako jeho žena podlieha sugestívnemu vplyvu demagóga Webleyho, cynická a rozkošnícka Lucy Tantamountová kontrastuje s nudnou Marjorie Carlingovou. Tieto charakterové i názorové protiklady autor predstavuje s ľahkou iróniou, satiricky i veľmi vážne, s dôkladným poznaním duševného i morálneho úpadku vyšších vrstiev anglickej spoločnosti po prvej svetovej vojne.
„Technika je osvedčená,“ opakoval Spandrell.
„Vyberiete si tie nešťastné alebo nespokojné, alebo také, čo sa chcú dostať k divadlu alebo písať do časopisov, ale ich odmietajú, takže si myslia, že sú ames incomprises. “ Chvastavo zovšeobecňoval prípad chuderky Harriety Watkinsovej. Keby bol priamo vyrozprával svoje dobrodružstvo s Harrietou, nebolo by vyznelo ako hrdinský čin. Bolo to také dojemné, bezmocné stvorenie; každý ju mohol ponížiť. Ale v takomto zovšeobecnení, akoby išlo iba o jeden zo stoviek prípadov, podaný štýlom kuchárskej knihy (vyberiete si tie nešťastné -znelo ako recept pani Beetonovej), pôsobila celá historka, pomyslel si, nanajvýš cynicky dojímavo. „Začnete tým, že ste veľmi, veľmi milý, múdry a čistý, slovom ako starší brat. Takže si myslia, že ste skutočne skvelý, lebo, prirodzene, nikdy nestretli nikoho, kto nebol iba obchodníkom s obchodníckymi myšlienkami a ambíciami. Skrátka ste skvelý, lebo viete všetko o umení a poznáte sa so všetkými slávnymi ľuďmi a nemyslíte výlučne iba na peniaze a vo frazeológii ranných novín. A trochu sa vás aj boja,“ dodal, spomenúc si na výraz Harrietinho obdivného strachu. „Ste taký neúctivý, a jednako vznešený, taký dôverne oboznámený s veľkými dielami a veľkými ľuďmi, no pritom taký neuveriteľne dobrý, taký učený, taký scestovaný, taký vynikajúci kozmopolita a Westenďan (počuli ste už niekedy hovoriť predmestského obyvateľa o West Ende?) ako ten gentleman s rádom Zlatého rúna na krku na reklamách cigariet De Rezske. Áno, boja sa vás, no zároveň vás zbožňujú. Prejavujete toľko pochopenia, toľko toho viete o živote všeobecne a o ich dušiach osobitne, a pritom vôbec nie ste sukničkár alebo bezočivec ako obyčajní muži, vôbec nie. Cítia, že vám môžu úplne dôverovať; a v prvých týždňoch aj môžu. Treba ich navyknúť na osídla; musia byť celkom krotké a dôverčivé, vycvičené nehanbiť sa pri príležitostnom bratskom pohladkaní po zadku alebo pri nevinnom strýčkovskom bozku na čelo. A medzitým možno od nich vymámiť malé dôvernosti, priviesť ich k tomu, aby rozprávali o láske, a rozprávať sa s nimi priateľsky ako muž s mužom, akoby boli vaše rovesníčky a rovnako ako vy smutné, sklamané a plné trpkých skúseností - to sa im zdá strašne šokujúce (hoci to pochopiteľne nepriznajú), ale pritom, och, také vzrušujúce, také nesmierne lichotivé. Jednoducho vás preto zbožňujú. No a keď sa vám konečne zdá, že dozrela chvíľa a ony sú úplne skrotené a už sa vôbec neboja, nainscenujete rozuzlenie. Pozvete ich na čaj - zatiaľ si navykli celkom beztrestne prichádzať do vášho bytu - a keďže beztak idete spolu na večeru, netreba sa ponáhľať. Súmrak sa prehlbuje, rozprávate rozčarovane a zároveň precítene o záhadách lásky, nalievate koktaily - veľmi silné - a rozprávate ďalej, takže ich roztržite a bez uvažovania vysŕkajú. A sediac im pri nohách na dlážke, začnete im veľmi jemne a celkom platonicky hladkať členky, vždy ešte rozprávajúc o ľúbostnej filozofii, akoby ste si vôbec neuvedomovali, čo robí vaša ruka. Ak nenarazíte na odpor a koktaily riadne zaúčinkovali, ostatné by už nemalo byť ťažké. Aspoň ja som mal vždy takúto skúsenosť.“ Spandrell si nalial koňak a vypil ho. „Ale skutočná zábava sa začína až potom, keď sa stanú vašimi milenkami. Až potom rozviniete všetky svoje sokratovské talenty. Prebúdzate ich slabý temperament, pripravujete ich - ešte vždy tak múdro, tak jemne a tak trpezlivo - až po najvyššiu mieru zmyselnosti. Dá sa to docieliť, verte, o to ľahšie, o čo sú nevinnejšie. V ich úprimnosti ich možno doviesť až po najprekvapujúcejší stupeň skazenosti.“
„Nepochybujem, že sa to dá,“ povedala Mary nahnevane. „Ale aký to má zmysel?“
„Je to zábava,“ povedal Spandrell s teatrálnym cynizmom. „Na zabitie času a zmiernenie nudy.“
„A predovšetkým,“ dodal Mark Rampion, nezdvíhajúc pohľad od šálky kávy, „ predovšetkým je to pomsta. Je to odplata ženám, trest za to, že sú ženy a navyše také príťažlivé, je to výraz nenávisti k nim a k tomu, čo predstavujú, je to výraz nenávisti k sebe samému. Najväčšie trápenie s vami, Spandrell,“ pokračoval a zrazu obviňujúco zdvihol živé bledé
