WALTHER, HANSŠKOLA DETEKTÍVOV
Dobrodružný život prvých detektívov
(Die Schule der Detektive)
Mladé letá, Bratislava, 1966
preklad Štefan Teren
ilustrácie Ján Mráz
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
66-200-66
kriminalistika, literatúra faktu,
196 s., slovenčina
hmotnosť: 459 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
1,50 €
*H-6-4*
Medzitým Renovci sedeli vo svojom takzvanom bare v dedine Rockford a oslavovali víťazstvo.
— To bol lov, — vravela uznanlivo Laura Renová.
— Myslím, že sa o niečo takého pokúsime čoskoro ešte raz!
— Skoro osemdesiatdeväťtisíc dolárov, však, sestrička, to sa už ľúbi aj tebe? A urobili sme to len sami, bez teba!
— To jediné sa mi neľúbi, — odpovedala táto. — Korunného svedka ste však zrejme celkom neodbavili. Ako píšu v novinách, našli ho pri trati ešte živého. Máte šťastie, že zomrel prv, než prišiel k vedomiu! — a podala mu pritom otvorené noviny.
Nepísali to len „Cincinnati-Tribune“, ktoré si zadovážila Laura, ale aj ostatné noviny. Pinkerton to zámerne tak povedal s istým poľutovaním žurnalistom, ktorí naň dobiedzali. Chcel učičíkať Renovcov a uľahčiť tak ich zatknutie. Že mal pravdu, ukázal práve uvedený rozhovor.
— Nerob sa dôležitou, Laura, — zamiešal sa teraz do rozhovoru aj John Reno. — Vari sa nazdávaš, že šerif zo Seymouru nás príde zatknúť? Aj keby o tom vedel, bál by sa. Má plné gate a okrem toho ho máme v hrsti! A Pinkerton, o ktorom píšu tu v novinách? Sedí už dávno v Chicagu, kam patrí. Keby sa tu ten zelenáč mal naozaj ukázať, boli by sme sa to od našich ľudí už dávno dozvedeli a poslali ho rovno za Grangerom!
S rehotom, akoby bol brat povedal dajaký mimoriadne dobrý žart, William Reno sa pľasol po stehne.
— Toho by ste však už museli prenechať mne, — kričal. — Bola by to naozaj pekná strieľačka!
Pinkerton však vôbec nesedel v Chicagu, ale pracoval na múdrom a dobre premyslenom pláne. Naoko totiž naozaj odišiel, ale v mestečku Columbus z vlaku zas vystúpil. Bangs vystúpil už predtým v North Vernone. Jeho úlohou bolo pokračovať večerným vlakom ďalej do Seymouru a zistiť, ako to už pozoroval Phil Oats, či John Reno ešte pravidelne čakáva pri večernom exprese.
— John Reno zostal napriek všetkým svojim kúskom iba malomeštiakom,— vysvetľoval Pinkerton svojim spolupracovníkom. — Pozorovať príchod večerného vlaku je preňho mimoriadna zábava a zážitok a ten si nedá ujsť. Často s ním býva na stanici aj niektorý brat. Ak má túto obyčaj, ako sa domnievam, ešte i dnes, možno ich náhle prekvapiť, šikovne premôcť a odviesť do pripraveného vlaku. Kým Renovci pochopia, čo sa vlastne stalo, budeme už za horami za dolami!
Ako vlak vchádzal do stanice, Bangs tam skutočne Johna a Williama Rena aj zbadal. Sedeli na širokom drevenom zábradlí, ktoré oddeľovalo nástupište od ulice. Pokukávali so záujmom na cestujúcich, čo nastupovali a vystupovali, robili kadejaké poznámky a bavili sa. Hotová idyla, ktorá ver nijako nepristala týmto chladnokrvným lupičom.
Druhý deň Pinkertonovci vyčkávali, aké bude počasie. Keby pršalo, John Reno by sa asi na stanici neobjavil. Nadišiel však pekný jesenný deň.
Pinkerton si dal zostaviť osobitný vlak, ktorý z Columba odišiel neskoro popoludní, musel v North Vernone stihnúť ešte večerný vlak z Cincinnati. Tu potom s väčšinou svojich ľudí prestúpili do expresu.
Osobitný vlak s Bangsom sa pohol o chvíľu za nimi. Vyzeralo to, akoby sa vracala dajaká prázdna súprava po splnení svojej úlohy.
So zatajeným dychom vykukol Pinkerton v Seymoure z obloka. John a William Reno sedeli zasa na zábradlí.
Pinkerton a jeho ľudia pomaly vystúpili, akoby vôbec nemali naponáhlo. V rukách niesli batožinu a vyzerali ako obyčajní cestujúci. Nik nezbadal, že pravou rukou zvierajú vo vrecku nabité revolvery. Z ničoho nič ako zo zeme stálo okolo Renovcov dvanásť mužov s namierenými pištoľami.
— Ruky hore! — skríkol Pinkerton, — lebo vás postrieľame ako besných psov.
John Reno sa pokúsil siahnuť po svojom kolte, čo sa mu hompáľal na opasku. Jeden z detektívov však priskočil a bleskurýchle mu skrútil ruku za chrbát. Zacvendžali retiazky a bol sputnaný. Prekvapený William Reno sa už ani nepokúsil odporovať.
Ľudia na nástupišti zostali sprvoti zarazene stáť. Tí prví však hneď pochopili.
Báli sa, že dôjde k streľbe a utekali z nástupišťa. Podľa dohovoru s vlakvedúcim večerný vlak odišiel bez toho, že by v nastalom zmätku čakal na znamenie. Na koľajach zostal iba osobitný vlak. Detektívi naň teraz vliekli veľmi sa brániacich Renovcov, čo kričali na ratu. Krok za krokom stále ešte s namierenými zbraňami zabezpečovali niekoľkí muži odchod. Lež nikomu ani nenapadlo, žeby zatknutých vyslobodzoval. Z toho, čo sa práve odohralo, boli na stanici všetci zmätení.
Medzitým už ostatní dovliekli Renovcov k vozňu. Darmo sa vzpierali o schodí-
