JÓKAI, MÓRLEVOČSKÁ BIELA PANI
(A lőcsei fehér asszony)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1956
edícia Výber (18)
preklad Valéria Paříková-Slotíková
ilustrácie Ján Hála
obálka Jána Hála, Rudolf Totka
1. vydanie, 8.400 výtlačkov
301-13-386-4436/56-IV/1
beletria, román
448 s., slovenčina
hmotnosť: 1016 g
tvrdá väzba s prebalom
PELÁRGUSOV SĽUB
Hrom, čo udrel do Dobšinskej ľadovej jaskyne, neohromil väčšmi pánov, ktorí fúkali do práchna, ako tento nečakaný úder päsťou. S tým naozaj nikto z nich nerátal, že táto kajúca Magdaléna sa môže razom premeniť na takúto besnú fúriu. Bol to nezmysel súci do rozprávok. Veď všetci chápali, že od Korponayho to bolo nemiestne takto si potupiť ženu pred toľkými chlapmi, tým skôr, keď sa ona sama ponížila, že pred ním pokľakla v očakávaní naozaj zaslúženého odpustenia a odmeny za svoju obetavú činnosť, proste tým, že jej podá ruku, že ju zdvihne zo zeme, možno i pobozká — a tu ju on chce odbaviť almužnou. Lebo, naostatok, jeden túžobne očakávaný bozk, premenený čopriam na tisíc dukátov, je predsa len almužnou. Nuž toto bolo od pána Jánosa Korponayho naozaj krutosťou, ba i hlúposťou. Keby sa podobné odmeny stali módou, nestačili by na ne všetky zlaté bane Uhorska! Nemal si ženu (k tomu ešte vernú služobníčku spoločnej veci) takto uraziť. A čo sa týka ženy samej, keby sa bola pre urážku rozplakala, keby si bola kmásala vlasy, keby bola preklínala svet, alebo keby si bola zvolila panskejší spôsob a bola by na mieste omdlela a nechala sa celé hodiny kriesiť vodou, bol by to býval výstup celkom pravidelne zapadajúci do situácie, ale takto z hrubého konca načať vec je predsa len natoľko nepochopiteľné, že sa človeku nad tým priam rozum zastaví.
To, pravda, z prítomných pánov nemohol nikto vedieť, že sa v duši tejto ženy už oddávna skrýva posadnutosť pri rozpomienke na iných, už „vyplatených tisíc dukátov“ a že potvrdenku na túto sumu už dávno nosí v zovretej pästi a čaká iba na príležitosť, aby ju prezentovala tomu, kto by jej urobil podobnú novú ponuku, hoc by to bol sám „milostivý“ pán manžel.
No a túto ponuku teda urobil práve „nemilostivý“ pán manžel. A dostal svoje.
Od prekvapenia a laku páni celkom zabudli, že by mali čosi s touto ženou urobiť. Spamätali sa iba keď začuli hrkotanie odchádzajúceho voza.
Na prvú myšlienku prišiel Korponay. Strhol z háka pušku a chcel sa za ňou vyrútiť.
A tu mu opäť Pelárgus zahradil cestu: oprel sa o dvere a schytil ho za ruku.
— Čo chceš urobiť, kamarát?
— Preč z cesty! Zabiť ju chcem!
Na toto k nemu priskočili viacerí, začali ho mykať a prehovárať.
Aj voz už hrkoce v značnej diaľke, guľka ju už nemôže zasiahnuť.
Korponay bol od zlosti na smrť sinavý.
Plukovník Pongrácz ho oblapil oboma rukami a odťahoval od dverí:
— Nesmieš za ňou vystreliť, kamarát, veď by si nás všetkých, celú skupinu, ako sme tu, prezradil.
— Ak ju nezabijem teraz, musím ju zabiť neskôr. A naostatok, môžem to urobiť aj podľa zákonov našej krajiny. Svätý Ladislav dáva právo pohanenému mužovi zabiť svoju nevernú ženu. Ale nie preto, pre ten úder, hoci mňa v živote okrem na bojisku ešte smrteľník neudrel, ani vlastný otec. Nie preto! Ale aby nás nemohla zradiť. Má v rukách všetky naše tajomstvá. A nielen naše: polovice Uhorska. Vlákna a spojivá celého sprisahania: mená všetkých účastníkov. Ak necháme túto ženu nažive, musíme sa nie k bohu, ale k čertom modliť, aby nás neodniesli do pekelných hlbín.
.............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Rozpovedal som, čo zaznamenali kronikári o oboch týchto ženách a o ich svete, prispôsobil, pridal som k tomu, čo videl môj duševný zrak, zapodieval som sa nimi s veľkou láskou, a doznám, priam bolí i mňa, že musím povedať: koniec histórie.
