ONDO, JÁNARMÁDA BEZ ZBRANÍ
Spolok svätého Vojtecha, Trnava, 1996
1. vydanie
ISBN 80-7162-125-0
autobiografia, podpis autora
144 s., slovenčina
hmotnosť: 188 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
NEPREDAJNÉ
*H-7-1*
Po uchopení moci a nastolení nadvlády jednej strany v roku 1948 sa začali zriaďovať tábory nútených prác, v ktorých sa mali ľudia prevychovávať k láske k ľudovodemokratickému zriadeniu. Štát potreboval lacné pracovné sily, ktoré sa nemohli brániť. Tak vznikli smutne známe pomocné technické prápory. Okrem politicky nespoľahlivých osôb v nich slúžili aj mnohí kňazi a bohoslovci. Ich osudy sú príznačné pre obdobie nastupujúceho komunizmu. Sú svedectvom a výzvou.
O pomocných technických práporoch vieme, nevieme však veľa o tých, ktorí sa stali ich obeťami. A mnohí ešte sú medzi nami. Jeden z nich, autor tejto knihy, sa podujal opísať útrapy a neznesiteľné podmienky, v akých žili. Uvádza príhody, ktoré sám zažil, ako aj príbehy iných podobne postihnutých. Vo svojich spomienkach sa vracia aj k tým, ktorí útrapy pomocných technických práporov neprežili.
Spomína brat Jozef
Usmievavý, kučeravý Cigán bol v pracovnom tábore raritou. Nepodarilo sa nám zistiť, prečo Bélu zaradili k nám Chudák, ani on to nevedel.
- Som predsa taký ako ostatní v našej kolónii. Ani lepší, ani horší. Dačo som aj ukradol, ale kto z nás nekradne? -hovoril.
Pravdepodobne sa mu pomstil predseda národného výboru jeho obce za to, že si nič nerobil z jeho rozkazov, iba sa usmieval. Lenže usmievať sa bez rozkazu bolo v socializme zakázané.
Napriek svojej dobrosrdečnosti mal Béla v tábore dosť problémov. Prvý problém bol, že ako Maďar takmer nerozumel po slovensky. Vyrástol na Žitnom ostrove. Medzi svojimi rozprával len cigánsky a s ostatnými maďarsky. Druhý problém bol v tom, že nebol zvyknutý na železný poriadok a disciplínu, ktoré sú na vojenčine alfou a omegou všetkého diania. Preto často narážal na nepochopenie svojich nadriadených. Tretí problém spočíval v tom, že nikdy nemal peniaze. Doma nechal ženu s tromi deťmi a od nich nič nemohol dostať. Náš žold, to bola len almužna. Béla ho minul za pár dní. Potom sedel v baraku alebo pred ním a smutne pozeral, ako ostatní idú na vychádzku. Občas som ho pozval na pivo alebo do kina. Bol mi za to veľmi oddaný a vďačný.
- Pán Jozef, ďakujem pekne.
- Nehovor mi pán. Ja som taký vojak ako ty.
- Pán Jozef, to nepravda, oni sú pán a ja obyčajný vojak.
Pri sťahovaní sa do Brna na sídlisko Tábor som stratil pracovný plášť. Pri jednej vychádzke do mesta som to spomenul.
- Plášť bude, - vyhlásil Béla rezolútne.
- Nieže budeš kradnúť, - upozornil som ho.
- Požičiavame si.
O pár dní mi plášť doniesol. Keď som sa ho pri pive vypytoval, komu ho zobral, povedal:
- Jozef, predstav si, to je zaujímavé. Chýbal ti plášť. Teraz chýba plášť ďalšiemu vojakovi. Ten si nájde plášť u iného a zase tomu bude chýbať. Tak koľko plášťov sa vlastne stratilo, keď už traja si hľadajú plášť?
- Dáme si ešte jedno pivo, - zažehnal som diskusiu o vojenskom plášti.
- Ak sú ešte peniaze... Plášť sa dá požičať, ale pivo nie.
S Bélom ma zoznámil čatár Kvasnička, veliteľ čaty v Slavošovciach. Bol to dôstojník, ktorému ani z očí nič dobré nehľadelo. Keď vydával rozkazy, jedno oko mal prižmúrené. A on veľmi rád rozkazoval.
Pri jednom rozkaze, bolo to pred prvým májom, hľadal pracovníkov na postavenie tribúny.
- Potrebujem dvoch stolárov a dvoch maliarov... Kto je stolár?
Ako keby sa opýtal, kto je stolár bohoslovec alebo kto je cigán profesor.
- Nikto?! Ja viem, kto je stolár. Raz sa na niekoho pozriem a viem, čo je v ňom.
Prešiel popred čatou a zastal pri Bélovi:
- Vojak, vy ste stolár.
- Súdruh čatár, vykonám, som stolár, - odpovedal Béla.
- A prečo ste sa neprihlásili?
- Neodvážil som sa priznať, ja vlastne nie som...
- Vojak nikdy nekecá. Povie "vykonám" a hotovo. Ja som vám povedal, že stolárov nájdem. Jedného som už našiel a nájdem aj druhého.
Zastavil sa predo mnou:
