ZELINOVÁ, HANAKVET HRÔZY
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
prebal Karol Rosmány
4. vydanie, 35.000 výtlačkov
13-72-032-86
beletria, román
268 s., slovenčina
hmotnosť: 379 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: používaná, knižničné pečiatky, PVC prebal
0,50 €
*gopal* in **O7**
Ako ste prišli na myšlienku napísal dielo z našej zemianskej histórie?
Náhodne. Bola som svedkom tvrdenia, že v porovnaní s inými európskymi národmi nemáme nijakú slávnu históriu, kráľov, veľké víťazné boje atď. Otvorila som dvere nielen do miestnosti, kde sa viedla táto polemika, ale aj do myšlienkového pochodu jej hlásateľa, ktorý- pri pohľade na mňa vystrčil prst a zvolal: „Napíš, že aj my máme svoju históriu, hoci len takú sedmoslivkársku!“ No a potom som začala rozmýšľať a spovedať otca, mamu, toho-onoho, ako to bolo s liptovskými zemianskymi kúriami, a poohliadla som sa aj po tých našich turčianskych — a Alžbetin dvor sa o tri roky objavil na kníhkupeckých pultoch.
A Kvet hrôzy?
Ten sa zrodil z materiálov mne už veľmi dobre známych. Z odboja a potom z čias Slovenského národného povstania. Boli to krušné časy a nepísať o nich by bol prečin na národe. A tak som písala, čoho som bola svedkom, čo som videla, čo som počula, a čítala svedectvá ľudí, ktorí to prežili. No a pri tom písaní som prišla na to, čo je plevel a čo čisté zrno, a tak som s ľahkým srdcom urobila kríž nielen nad zemianskymi kúriami, ale aj nad meštiactvom, ktoré v našej epoche patria iba do zaprášených rámov.
Z rozhovoru s autorkou pre Nové knihy, 1978
Justa ležala v malej úzkej izbietke s výhľadom na ovocnú záhradu. Myslela som si, že ju nájdem v jej obľúbenom salóne pri teplej peci. Nebola v izbe sama. Keď som vošla, Mariska Čermáková vstala zo stoličky, na ktorej pri obloku háčkovala čipku. Nemohla som nevidieť, že sa zmenila. Už to nebola tá driečna mladá žena s gaštanovými vlasmi, ktoré sa na slnku ligotali ako stará meď, zo stoličky ťažko vstala tučná sivovlasá žena s okuliarmi v čiernom ráme. Neprivítala ma — aj to bola zmena, ktorá ma prekvapila. Ukázala mlčky prstom, aby som bola ticho. Justa spala s rukami položenými na peknom mogulskom pokrovčeku, ktorý ležal krížom cez paplón. Nemala som tušenie, prečo ho tam má — ani som sa to nedozvedela.
Mariška Čermáková bez slova postavila stoličku k Justinej posteli, pokynula mi, aby som si sadla, a vyšla z izby. Aj jej chôdza ma prekvapila: nekráčala, vliekla sa ako starý reumatik. Dojali ma jej opuchnuté členky a nehybné kolená. Kdeže sa podeli jej mladé, strunné kroky, vyklepkávajúce staccatá po schodoch tak zvučne a rýchlo ako moje detské?, pomyslela som si trpko a prvý raz za tých päť rokov som čosi z Ráthovho domu poľutovala.
Sadla som si, lepšie povedané, musela som si sadnúť. Moje už aj tak od zimy skrehnuté nohy mi stŕpli ešte väčšmi, keď som sa zadívala na Marišku Čermákovú, ale doslova sa mi podlomili pri pohľade na Justine chudé, prázdne ruky. Spočívali na pokrovčeku holé, bez príkras. De Liessov prsteň neležal ani na nočnom stolíku.
Odložila ho, keď zistila, že jej schudli prsty, pomyslela som si. Nechcela ho stratiť, zvykla si naň, nosila ho bezmála tridsať rokov, zafír bol modrý, len o máločo tmavší ako jej oči — čo však s ním urobí Vizváry, keď ho po Justinej smrti nájde? Znesie ho zo sveta, a či ho podaruje nejakej žene? Nech ho hodí do Turca, nech ho dá hoci prvej žene, ktorú stretne na ulici, len nech ho neprinesie mne: tu ho máš, patrí de Liessovcom...
— To si ty, Lala? — spýtala sa ma Justa šeptom.
— Áno. Ja som to, — povedala som tiež ticho.
— Poď bližšie, nevidím ťa.
Prekvapila ma Justina žiadosť. Izbietka bola síce úzka, ale mala veľký oblok. Vizváry po kúpe domu vymenil všetky obloky za väčšie, francúzske — prečo ma teda Justa nevidí, keď sedím v jednom z mála marcových slnečných lúčov, ktoré pred západom pretepľujú ovzdušie červenkastou žiarou, pomyslela som si v hrôze, lebo som si na otázku aj odpovedala.
Jej oči sa neakomodujú, sú pod morfiovou clonou, vyhasínajú a čoskoro zhasnú...
Justa pomkla rukou ako v kŕči. Ak som chcela prísť k nej bližšie, musela som si k posteli kľaknúť. Izba bola úzka, to už viete, ťažký, pompézny nábytok, posteľ i nočný stolík, pochádzal z výbavy Adely Mathušovickej, rodenej Ruttkayovej. Kľakla som si k Juste a vyzula si premočené topánky.
— Dostávam morfium, ale neblúznim, — povedala Justa.
- Už si si všimla, že nemám prsteň?
— Áno, — povedala som.
— Dala som ho Fiale Bogárovej.
Nezapieram, že ma jej čin prekvapil, prekvapil by každého, kto by vedel, čo pre ňu de Liessov prsteň znamenal, čím jej bol a čo pripomínal, našťastie som si včas uvedomila, že umiera a že sa teda nemám čo čudovať.
— Dnes? — spýtala som sa tónom, akým sa pýtame na tú najobyčajnejšiu vec.
— Áno, — povedala. — Chceš vedieť prečo?
— Nie.
— Aj tak ti to poviem, — povedala a vzápätí vetu spresnila:
- Iba tebe. Máš na to právo. Iba ty.
Obschli mi ústa, musela som si ich navlhčiť jazykom. Vždy mi obsychajú, keď som v pomykove a keď viem, že ani hrom mi z neho nepomôže.
— Prečo si jej ho teda dala? — spýtala som sa jej v tom svojom
