SMREK, JÁNMALIČKÁ JE BÁSEŇ DAKTORÁ
Slovenský spisovateľ, Bratislava 1981
prebal Jozef Baláž
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
72-032-81
poézia
332 s., slovenčina
hmotnosť: 459 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalý, na patitule neautorské venovanie
2,50 €
*kbs* in **S3P**
Po čitateľsky úspešnom výbere Moje najmilšie, ktorý vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vyšiel vo viacerých vydaniach, národný umelec Ján Smrek predkladá ďalší reprezentačný výber zo svojej celoživotnej básnickej tvorby Maličká je báseň daktorá.
Zaradil doň básne, ktorými chce dať nazrieť do svojho „vnútra“. Leitmotívom tohto výberu, odzrkadľujúceho básnikovo dielo, ktoré má ustálené miesto a podobu v našom literárnom kontexte, je viera v život, dôvera v človeka, v hodnoty, ktoré vytvára ľudstvo. Prejavujú sa často v maličkostiach, v detailoch, ktoré si ani neuvedomujeme a ktoré nám básnik vie odhaliť. Najmä cez prizmu lásky. Láska je mu kritériom hodnôt; aj v tých básňach, v ktorých sugestívne zobrazuje ťažké, tragické situácie a zaujíma k nim svoje stanovisko, dáva najavo, že spoločným menovateľom všetkých tragédií je absencia lásky. Básnik upiera zrak na pozitívne hodnoty, spod ich zorného poľa v rozličných obmenách ukazuje, že ustavične treba nachádzať a objavovať to, čo je v živote krásne, čo ho zušľachťuje a prečo hodno žiť.
V predloženom výbere Ján Smrek očami zrelého básnika robí akúsi bilanciu svojej poézie. Na pozadí „básne maličkej“ hovorí o veľkých veciach. Uprednostňuje pritom básne vážne pred básňami hravými.
Pri každom styku so Smrekovou poéziou si ju nielen sprítomňujeme, ale ju aj znovu objavujeme.
POLNOC
Najprv sa napime
a potom zhasme sviece,
oči nám svietia v tme
a svetlo ide z pece.
Dávno niet poriadku
v myšlienkach ani v ume,
len city naše sú
podobné zlatej strune,
čo nikdy nesklame,
len triumfálne zvučí,
čo hymnu intonuje
a pritom ako v kŕči
zvíja sa do rána,
zvíja sa ako kobra,
keď Gandhi Mahatma,
ten prorok cti a dobra,
píska jej na píšťale
a krotí jedy jej;
iba v takýchto chvíľach
rodí sa epopej,
čo nemusí byť dlhá,
ale je úžasná,
lebo už naša túha
necieli do prázdna,
ale sa koncentruje
až po severný pól.
Odpusťte, krotké piesne
pokojných našich hôr,
ale ja prehluším vás
spevom, čo hraníc nezná,
bo brána Termopýl
je pre mňa veľmi tesná
a všetko tesné je
na tomto glóbe krivom,
len šírka nezmerná
panuje v srdci živom.
