HERIBAN, JOZEFNIEKTO NA MŇA STÁLE PÍSKA
Herias, 1996
obálka Gregor Fudala
ISBN 80-967397-0-0
beletria, novela,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 124 g
mäkká väzba
stav: dobrý, na patitule pečiatka knižnice, odtrhnutý vakát
5,50 €
*kbto* in **S7Z**
Jozef Heriban sa narodil 9. júla 1953 v Trnave. Študoval hudbu na Konzervatóriu v Bratislave, estetiku a slovenčinu na FF UK v Bratislave.
Pracoval ako dramaturg a redaktor v Čs. rozhlase v Bratislave, neskôr ako scénáristo, dramaturg a režisér v Slovenskej filmovej tvorbe.
Jozef Heriban napísal rozhlasové hry Da capo al fine, Han 82, Diagnóza 300, Hlasy pre Máriu, Tak sa usmej, Šach, ktoré získali významné ocenenia na mnohých súťažiach a festivaloch a boli uvedené v Nemecku, Taliansku, Poľsku, Česku, Švajčiarsku a Estónsku.
Jeho próza Niekto na mňa stále píska získala 1. miesto v súťaži Literárneho fondu (1993).
Spolu s Jozefom Slovákom napísal scénar k filmovej komédii Utekajme už ide!, ktorá sa úspešne premietala na medzinárodných filmových festivaloch v Londýne, Štokholme, Corcu, Vevey (1988), Los Angeles, San Franciscu, Seattle, Washingtone, Viedni, Hong Kongu (1989).
S Jozefom Slovákom napísal a režíroval Slovensko -americký koprodukčný film Dávajte si pozor! (1991), ktorý bol ocenený Zvláštnou cenou poroty za najlepší prvý film na XV. IFF Cairo, Zlatou cenou na XXV. Houston (1992), Striebornou cenou na XV. IFF Philadelfia (1993).
S Jozefom Slovákom a Pavlom Jursom je scenáristom, režisérom a producentom televízneho komediálneho seriálu Bud Bindi, ktorý sa stal laureátom súťaže Golden Gate Awards ‘94 na XXXVII. IFF v San Francisku (1994) a získal Zlatú cenu na XXVIII. v Houstone (1995).
Lauru som čakal v malom parčíku pred bočným vchodom do Reduty, kde mávali tanečníci hodiny klasiky. Sedel som na lavičke a pozoroval staré babky trúsiace sa okolo dverí malého kostolíka, prilepeného na stenu vedľajšieho domu. Na lavičkách sedeli okrem mňa ešte niekoľkí dôchodcovia a dva zamilované holuby. Bolo mi zima a musím sa priznať, že som bol strašne nervózny. Keď sa Laura konečne objavila v podchode secesnej budovy, zabudol som okamžite na svoju dôkladne premyslenú taktiku, podľa ktorej som sa mal správať zdržanlivo a neprístupne. Stála tam predo mnou ako víla zababušená vo veľkej vlnenej šatke a ja som sa okamžite zmenil na láskou zaslepeného, smiešne hrkútajúceho holuba.
Prechádzali sme okolo predajne TUZEXU a Laura zmätene vysvetľovala, prečo sa so mnou musela stretnúť. Najskôr som jej vôbec nerozumel. Až postupne som začal chápať, že dôvod našej schôdzky vôbec nie je neprekonateľná spaľujúca túžba, ale starosť o Marekovu prepukajúcu vášeň.
“Musíš mu to vysvetliť. Ja som to tak nemyslela. Marek si celé to naše stretnutie zle vysvetľuje. Vlastne sa vtedy nič nestalo. Mám ho rada ako kamaráta, ale nič k nemu necítim.”
Laura to povedala omnoho neurčitejšie, s pauzami a opakovaním slov, ale moja úloha sprostredkovateľa medzi ňou a Marekom bola jednoznačná. Rozprávala mi, aby som sa nehneval, že ma zaťažuje takými vecami, ale ja som jeho výborný kamarát a odo mňa to určite ľahšie príjme, ako keby mu to povedala ona sama. Jej hlas prichádzal niekde z diaľky.
“Vieš, stále ma prenasleduje. Čaká ma pred školou. Špehuje ma. To sa už nedá vydržať! Keď si predstavím ten jeho psí pohľad... Brr!”
Práve v tom okamihu, keď sa Laura striasla pri predstave Marekovho psieho pohľadu, ozvala sa silná detonácia a ja som si uvedomil, že stojíme medzi akýmisi neznámymi ľuďmi. Spolu s nimi sme boli svedkami asanácie. Vysoká budova, v ktorej bola predajňa Ryby sa pomaly zosúvala. Najskôr sa objavili veľké trhliny na bokoch stavby, potom desiatky malých vlásočníc pospájali vybité tmavé okná a trojposchodová stavba klesla na kolená. Ako človek, ktorého strelili do zátylku. Ruky zviazané za chrbtom a projektil zasiahne malý mozog. Výstrel ako nádor, ktorý sa rozrastá na všetky strany. Bola to možno morbidná predstava, ale mne sa navždy vryla do pamäti v spojení s Lauriným monológom o Marekovej znepríjemňujúcej láske. Tak ako rozstrelia dom, možno rozstreliť človeka. Neskôr sa mi spojil obraz padajúceho domu s padajúcim Marekom, zvierajúcim si hlavu medzi rukami.
Bolo mi ľúto Mareka, ale možno ešte viac som ľutoval sám seba. Pozoroval som Lauru, ako so záujmom sleduje mužov v prilbách, ktorí sa okamžite pustili do práce. Uvoľňovali zaseknuté trámy a pomocou buldozéra dokončievali dielo skazy. Srdce mi zvieral kŕč, keď som si uvedomil, že táto krásna čarodejníčka sa s každým len zahráva. Bezcitne podporovala Marekov cit, aby ho celkom opantala, ovládla jeho dušu a potom odhodila ako použitú nepotrebnú vec. To, čo sa stalo Marekovi, mohlo sa stať aj mne. Laura potrebovala len obdiv. Jej krása sa ako mäsožravá rastlina živila nešťastlivcami, ktorí sa vyskytli v jej blízkosti.
Predajňa Ryby bola definitívne zbúraná, a tak už nemalo veľký význam pozorovať pracujúcich robotníkov. Väčšina zvedavcov to pochopila a zástup sa pomaly rozchádzal.
