BORDEAUX, HENRYPRIEHRADA
Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1947
preklad Andrej Lipka
edícia Svet, séria C (24)
obálka S. Cpín
beletria, román
254 s., slovenčina
hmotnosť: 472 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal poškodený, kniha vo veľmi dobrom stave, na patitule neautorské venovanie
1,00 €
*kbs* in **S7Z**
Bordeaux chcel v Priehrade poukázať na prirodzenú oporu národa, na zdravé fondy dedinského života, konzervované tradíciou a fixovanosťou životného štýlu.
Fabula románu je sýta, priam napínavá. V Starom údolí postavia inžinieri veľkú vodnú priehradu. Zatopia celú dedinu a namiesto nej postavia dedinu novú, krásnu, hygienickú, no to všetko nemôže nahradiť dedinčanom to, čo mali a cítili v starých bývaniach. Necítia lásku a srastenosť s týmito betónovými škatuľkami, nič ich nepúta k novej dedine, opúšťajú ju, idú do sveta; základné životné formy a ustálené kánony miznú, ľudia upadajú morálne a tratia základ pod nohami. Vytrhli ich z vlastného živlu, presadili a takto vlastne ubili v nich to podstatné. Krásne, priam mrazivé sú partie, keď obyvatelia vidia, ako prívaly zaplavujú starý cintorín. Cítia, že sa im prichodí lúčiť s čímsi, s čim boli srastení a čo tvorilo súčiastku ich života. Vlastní mŕtvi! Nerozlúčili sa s nimi úplne, keď ich pochovali, žijú i po smrti s nimi, a teraz oberajú ich i o tento vzácny poklad. Preto to strašné slovo, hodené priamo do očú staviteľovi priehrady: Zabili ste minulosť dediny! Z toho potom plynie, že v srdciach vzniká myšlienka na pomstu. Pytliak Baltazár, ktorý sa nechcel podvoliť a nechcel sa presťahovať do Nového Údolia, rozhodne sa, že zabije inžiniera, no nakoniec víťazí v ňom predsa len myšlienka na Boha, pomstu prenecháva jemu. Na svoju
tvrdohlavosť však dopláca výčitkami svedomia a vedomím, že mohol predísť mnohému zlu, keby sa bol presťahoval. Mladá Jozefka, verenica jeho krstného syna, ktorý je na vojne, padne morálne, hoci nie svojou vinou. Mohlo sa tomu predísť, keby sa bol Baltazár staral o ňu a o jej opustenú matku. Baltazár pre hryzenie svedomia odchádza odtiaľto, stratí sa, niet po ňom nijakých zpráv. Je to asi najsilnejšie vykreslená postava v tomto románe. Človek zemitý, neoblomný, pravý reprezentant najtypickejších stránok dedinského života. Druhou úchvatnou postavou je kňaz. V ňom symbolizuje autor protiklad modernistického rozleptávajúceho prúdenia, ktoré vniká do dediny. Na starú dedinu vyrútily sa prúdy vôd a s nimi prišiel i príval, ktorý strhával hodnoty, rúcal morálnu podobu dediny, podmýval základ. Farár je tu ako druhá priehrada, ktorá čelí týmto ničivým prúdom. Bojuje s nimi a usiluje sa zneškodniť ich.
Román vyznieva veľmi výrazne ako apoteóza kladných životných síl. V záverečnej pointe odsudzuje labilnosť a neopodstatnenosť každého úsilia, ktoré by chcelo rozviklať sankcionovanú podobu životných foriem dediny. Sám tvorca priehrady uznáva nesmyselnosť svojho podujatia, ktoré neprispelo k zvýšeniu životnej úrovne, ale ukázalo sa ako činiteľ podvratný a ničivý. Toto všetko sú znaky, ktoré sa prihovárajú za to, aby sa dielo dostalo aj nášmu čitateľstvu do rúk. Vykoná tak obrodné dielo.
— Uspokojte sa, — sľuboval im, — nezaleje ma voda.
Lež bolo treba počítať s prekvapením. Chod živlov nie je pravidelný.
Každý deň prišli sa pozrieť obyvatelia Nového Údolia, nechajúc svoje práce, na toto bezplatné divadlo, na stúpanie vody, a odmeriavali jej postup. Ľubovoľne sa mohli prechádzať po kamennej ceste medzi dvoma železnými zábradliami, ktoré im poskytovala koruna priehrady, široká tu takmer štyri metre, v základe osemdesiat. Prechádzka mohla byť do tristo alebo štyristo krokov. S toho nesmierneho ochranného múru sa dívali na tvorenie jazera, v ktorom sa už začaly odzrkadľovať susedné hory. Priemysel, ktorý svojimi pylonmi a plechovými potrubiami ničí toľko krajov, usporiadal prírodu a poskytoval jej snehovým čipkám zrkadlo. Lež sedliaci nemali vôbec citu pre tento úspech. Ich pohľady neboly bez účasti. Neradi videli, ako pomaly miznú ich staré domce, hoci im v nových bolo oveľa lepšie. Tú úvahu Jána Františka Bastarda z onoho večera po slávnosti otvorenia mali potichy všetci. Prečo si neponechal každý dva domy, starý a nový? A potom — ten starý dosť nevyplienili. Tie drevá, čo plávaly, mohly sa ešte použiť. Či nezabudli vytiahnuť toto železné kovanie a tie predieravené nádoby, ktoré pokrývala voda?
Keď už nič nebolo vidieť, iba vrchol zvonice s jej kohútom, prázdnu kaplnku a pevný a tajomný príbytok Mikuláša Hagarda, divadlo stratilo svoju zaujímavosť. Vcelku lovec mal svoje roky. Vedel, čo chcel. Človek nenúti osla piť, ak nemá smäd. Tomu, čo sa chce obesiť, nevyťahujú povraz. Každý je voľný v Republike, a voľný i v tom, že by sa zatopil. Matku Bielu násilne odniesli, a to jej ostatne nebolo na osoh.
Ale ktože vezme na seba starosť, čo urobiť s Mikulášom? Starosta a s Petruškou Bizeovou a Melániou Hagardovou, ktoré sa pokúšaly o svoj posledný zákrok, sa tým sužoval. Lovec mu pripomínal smelé kúsky mladosti, čas, keď bol celkom odvážny, ako iný. A potom — bál sa zodpovednosti. Podprefekt mu ponúkol žandárov a on ich odmietol. V prípade nešťastia ho bezpochyby obžalujú, že sa mu nedostávalo vážnosti. Azda mu pripíšu smrť. Starosta môže všetko, tvrdil, Mariton-syn. Pravda, Mariton-otec ubezpečoval, že nemôže nič. Lež keď je nejaká zvada, dobre vás vedia nájsť. Ten Mikuláš Hagard náročky robil, že sa vystavoval nebezpečenstvu, aby mu pôsobil nepríjemnosť. Prečo sa nepresťahoval z jednej dediny do druhej ako iní? Prečo sa stavať stranou od stáda, ako tie kamzíky samotári, čo hľadajú neprístupné miesta? Bolo by nemožné spravovať obce, keby každý ťahal svojou stranou. Páči sa nám, ak statoční ľudia žijú v úcte a v strachu pred prefektúrou a súdom a ktorí s nimi nikdy nemajú nepríjemnosti. Ale tí nezávislí a diví, ako ten Mikulš, vám hovoria vždy o zmätku.
A hľa, toho rána deti, ktoré boly na prázdninách, z dosahu palice pána Pornicheta a ktoré radšej vášnivo sledovaly postupovanie jazera, než aby pomáhaly svojim rodičom pri poľných prácach, oznámily, že už je po Starom Údolí. Prah lovcov bol dosiahnutý, ba i viacej. V noci sa nasbieralo toľko vody, že dosiahla vyvýšené miesto. Nikto nestretol Mikuláša. Odišiel v poslednej chvíli, mal času odísť, alebo uvzato zostal na svojom mieste? Vec stála za to, aby sa o nej presvedčili. A potom, ak si želali naposledy vidieť, čo zostáva zo Starého Údolia, nebolo treba strácať ani minútu. Keď zazvonili na poplach, pribehli všetci, jedni so svojimi nástrojami, kosami alebo hrabľami — lebo v horách žnú až do kon-
