CASTLE, JOHNHAILEY, ARTHUR
LET DO NEBEZPEČENSTVA
(Flight into Danger)
Mladé letá, Bratislava, 1986
preklad Viera Marušiaková
ilustrácie Václav Junek
obálka Milan Chvila
3. vydanie, 85.000 výtlačkov
66-199-86
beletria, román, dobrodružné,
158 s., slovenčina
hmotnosť: 193 g
mäkká väzba
0,70 € stav: veľmi dobrý *unkn*belx-eng*
0,70 € stav: veľmi dobrý *zukol5*belx-eng*
03,25 — 04,20
Spencer stuhol a hodil mimovoľný pohľad na Janet, čo sedela vedľa neho. V zelenkavom svetle palubnej dosky videl, že sa naňho uprene díva. Odvrátil pohľad a napäto počúval.
Treleaven hovoril:
„Napríklad, koľko hodín máte nalietaných? Z vášho hlásenia som sa dozvedel, že ste lietali na jednomotorových stíhačkách. Máte nejaké skúsenoti s viacmotorovými lietadlami ? Počúvam, George.“
Spencerovi tak vyschlo v ústach, že sprvu nemohol ani hovoriť. Odkašlal si.
„Vancouver, tu 714. Som rád, kapitán, že mi chcete pomôcť. Ale nič si nenahovárajme. Myslím, že obom nám je situácia jasná. Doteraz som lietal výlučne na jednomotorových lietadlách, Spitfireoch a Mustangoch — dokopy asi tak tisíc hodín. Ale to bolo pred takými deviatimi, desiatimi rokmi. Odvtedy som sa riadenia nedotkol. Rozumeli ste ma? Príjem.“
„Nerobte si starosti, George. Pilotovať je ako bicyklovať
to človek nezabudne. Ostaňte na príjme, dobre?“
V miestnosti dispečerskej služby vo Vancouveri stlačil Treleaven spínač mikrofónu a pozrel na lístok, ktorý mu dispečer podržal pred očami.
„Pokúste sa ho dostať na tento kurz,“ povedal dispečer. „Vojenské letectvo nám práve hlásilo údaje radaru.“ Chvíľu počkal. „Je poriadne naplašený, čo?“
„Hej — ale kto by na jeho mieste nebol?“ Treleaven sa zamyslene zmraštil. „Musíme mu dodať sebadôvery,“ povedal. „Bez toho nič nedokáže. Nech sa stane čokoľvek, nesmie stratiť nervy. Tichšie, prosím vás!“ povedal pomocnému dispečerovi, ktorý práve telefonoval. „Ak ma ten chlapík nebude dobre počuť, dostane sa veľmi rýchlo do ťažkostí, z ktorých sa už nevyhrabe.“ Potom sa obrátil k rádiofonistovi: „A vy dávajte pozor, aby ste ho nestratili.“ Pustil spínač. „714. Tu Treleaven. Autopilot je ešte zapnutý, však?“
„Áno, kapitán,“ prišla odpoveď.
„V poriadku, George. O chvíľu vypnete autopilota a budete si zvykať na riadenie. Keď sa s ním chvíľu pocvičíte, zmeníme trocha kurz. Ale najprv dobre počúvajte, čo vám poviem. Keď začnete riadiť lietadlo ručne, spočiatku sa vám riadenie bude zdať v porovnaní s riadením stíhačky veľmi tupé a ťažké. Ale nič si z toho nerobte. Je to celkom normálne. Máte do činenia s obrovskou mašinou, tak s ňou zaobchádzajte citlivo a opatrne. Sledujte ustavične rýchlosť a nenechajte ju klesnúť pod 120 uzlov pri zasunutom podvozku a pristávacích klapkách, lebo sa vám lietadlo zrúti. Opakujem : musíte ustavične dávať pozor, aby vám rýchlosť neklesla pod 120 uzlov. A ešte niečo. Máte tam niekoho, kto by mohol obsluhovať rádio, aby ste sa vy mohli venovať len riadeniu?“
„Áno, Vancouver. Je tu letuška, tá bude teraz hovoriť s vami. Tu máte, Janet.“
„Volám Vancouver. Tu letuška Janet Bensonová. Príjem.“
„Á, to ste vy, Janet,“ povedal Treleaven. „Poznal by som váš hlas všade. Budete hovoriť s Georgeom namiesto mňa, hej? No fajn. Janet, budete sledovať rýchlomer. Pamätajte si, že lietadlo sa drží vo vzduchu len vtedy, keď má určitú doprednú rýchlosť. Ak vám rýchlosť klesne, lietadlo sa dostane do pádu. Keď sa ručička rýchlomeru priblíži k číslici 120, ihneď to hláste Georgeovi. Je vám to jasné, Janet?“
„Áno, kapitán. Rozumiem.“
