MUNTHE, AXELKNIHA O SAN MICHELE
(The Story of San Michele)
Tatran, Bratislava, 1969
edícia Prameň (147)
preklad Jozef Telgársky
doslov Július Paštéka
prebal Dagmar Dolinská
4. vydanie (v Tatrane 2.)
beletria, román, literatúra švédska
360 s., slovenčina
hmotnosť: 420 g
tvrdá väzba s prebalom
PREDANÉ
V októbri 1967 uplynulo stodesať rokov od narodenia švédskeho lekára Axela Muntheho, ktorý sa po celom svete preslávil svojou Knihou o San Michele.
V čom je čaro tejto knihy, s akými problémami sa v nej autor vyrovnáva, že bola preložená do štyridsiatich rečí, medzi nimi aj do arabčiny, že teda toľko národov prejavilo záujem o jej hodnoty?
Kniha o San Michele nie je román. Nie sú to ani pamäti lekára. Je oveľa viac. Je to sugestívny, mohutný a dramatický obraz života, často v jeho najzákladnejšej forme. Je to komentár lekára, umelca a človeka k udalostiam a faktom okolo neho. Je to séria zhustených románov či príhod, plných skvelých postrehov a znamenitých psychologických kresieb, umelecký podaných opisov prírody a jej krás, plných pokojného humanizmu, podkresleného často zmyslom pre humor. Láska k prírode, k človeku, ku zvieratám je akýmsi spodným tónom celej knihy a rousseauovský návrat k prírode je hybnou silou všetkých autorových počinov.
Munthe vedie čitateľa cez študijné roky a svoje prvé lekárske kroky aj spoločenské úspechy v Paríži, cez sny o pokojnom a prostom príbytku medzi jednoduchými ľuďmi na Capri, cez spomienky na rodný kraj a Laponsko, cez strašné epidémie cholery v Neapole a zemetrasenia v Mesine, cez roky, keď pôsobil ako lekár v Ríme, až k splneniu svojich túžob: k postaveniu vily San Michele, svojho vysnívaného príbytku, plného starých umeleckých pamiatok.
Sugestívnosť Muntheho rozprávačského umenia očarí každého čitateľa, lebo chápaním života sa prihovára každému človekovi.
— Šesťsto rokov! Naozaj? Nevyzeráš na to! Nikdy by som si to nebol myslel, keď som ťa videl spúšťať sa po stolovej nohe a utekať cez izbu k dverám, len čo si ma zbadal na posteli.
— Nohy mám ešte dobré, ďakujem, len oči mám už trochu nanič, cez deň už skoro vôbec nevidím. Aj v ušiach mi čudne hučí, odkedy veľkí ľudia, podobní tebe, začali vyhadzovať do vzduchu skaly v tunajších horách. Niektorí škriatkovia vravia, že chcete urobiť dieru pre veľkého, žltého hada, ktorý má na chrbte dve čierne čiary a beží krížom cez polia a lesy i rieky, chrliac z papule dym a oheň. Všetci sa ho bojíme. Všetky lesné a poľné zvieratá, všetky vtáky na oblohe, všetky ryby v potokoch a jazerách, ba i Trollovia spod hôr utekajú na sever, zdesení jeho prítomnosťou. Čo len s nami úbohými škriatkami bude? Čo bude s deťmi, keď ich už nebudeme uspávať rozprávkami a keď nebudeme bdieť nad ich snami? Kto bude dávať pozor na kone v stajni? Kto bude bdieť, aby sa nepošmykli na hladkom ľade a nezlomili si nohu? Kto bude budiť kravy a pomáhať im pri opatere novonarodených teliatok? Vravím ti, časy sú zlé, vo vašom svete sa deje niečo zlého, nikde niet pokoja. To neprestajné otriasanie a hukot už mi idú na nervy. Nemôžem už pri tebe dlhšie ostať. Sovy sú už ospanlivé, všetky plazy v lese sa pripravujú na odpočinok, veveričky už ohlodávajú šušky, kohút čoskoro zakikiríka a na druhej strane jazera o chvíľu sa ozvú hrozné výbuchy. Hovorím ti, už nemôžem tu ostať. Toto je moja posledná noc, musím ťa opustiť. Ešte pred svitaním musím byť v Kebnekajse.
— Kebnekajse! Kebnekajse je stovky míľ odtiaľto, ako chceš ta zájsť na svojich krátkych nožičkách?
— Možno ma vezme žeriav, možno divá hus, veď sa práve zhromažďujú k odletu do krajiny, kde nie je zima. V najhoršom prípade sa kúsok zveziem na chrbte medveďa alebo vlka, to sú naši dobrí priatelia. Musím ísť.
— Nechoď, ostaň ešte chvíľočku so mnou, ukážem ti, čo je v tej zlatej škatuľke, čo ťa tak veľmi zaujala.
— Čo máš v nej ? Nejaké zviera? Zdalo sa mi, že počujem, ako mu v škatuľke tiká srdce.
— To tikalo srdce času, čo si počul.
— Čo je to čas? — spýtal sa škriatok.
— Nemôžem ti to vysvetliť a nikto ti veru nevysvetlí, čo je čas. Vraví sa, že sa skladá z troch rozličných vecí, minulosti, prítomnosti a budúcnosti.
— Nosíš ho vždy so sebou v tej zlatej škatuľke?
— Hej, nikdy neodpočíva, nikdy nespí, nikdy neprestáva hovoriť môjmu uchu to isté slovo.
— Rozumieš, čo hovorí ?
— Žiaľ, veľmi dobre! Každú sekundu, každú minútu, každú hodinu dňa i noci mi hovorí, že som čoraz starší a že sa blížim k smrti. Povedz mi ešte, človiečik, bojíš sa smrti ?
— Čoho?
— Či sa bojíš dňa, keď tvoje srdce prestane biť, keď sa všetky osky a kolieska tvojho stroja rozpadnú, keď sa zastavia tvoje myšlienky, keď tvoj život zhasne ako plameň tejto slabej lojovej sviečky na stole . . .
— Kto ti navravel tieto hlúposti? Nepočúvaj hlas, ktorý je v zlatej škatuľke a jeho táraniny o minulosti, prítomnosti a budúcnosti! Nerozumieš, že všetko to tvorí jedno? Nechápeš, že sa ti niekto v tej zlatej škatuľke vysmieva? Keby som bol tebou, zahodil by som ju do potoka a utopil by som zlého ducha, ktorý sa v nej skrýva. Never ani slova z toho, čo ti hovorí, všetko je lož. Ostaneš vždy dieťaťom, nikdy nebudeš starý, nikdy nezomrieš. Len sa na chvíľku uložíš k spánku! Slnko čoskoro vyhupne nad vrcholce jedlí, čoskoro ti bude do oblokov pozerať nový deň, čoskoro budeš do toho vidieť lepšie ako pri svetle tejto lojovej sviečky.
— Musím ísť. Nuž zbohom, ty rojko. Stretnutie s tebou ma potešilo.
— Aj mňa, malinký, zbohom.
Skĺzol zo stoličky pri mojej posteli a šiel k dverám, klopkajúc dreváčikmi. Keď hľadal vo vrecku kľúčik, zrazu sa pustil do takého hrozného smiechu, že sa musel oboma rukami chytiť za bruško.
— Smrť! — chechtal sa. — No, také niečo som ešte nepočul! Aké sú len krátkozraké tieto hlúpe, veľké opice v porovnaní s nami škriatkami! Smrť! Robin Dobrodej, nikdy som nepočul takú hlúposť!
