FAULKNER, WILLIAMBĽABOT A BES / SVÄTYŇA
(The Sound and the Fury - Sanctuary)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
edícia Vavrín
preklad a doslov Ján Vilikovský
prebal Jozef Gális
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
13-72-103-78
beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 497 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,70 €
*kamag* in **O2**
Veľký epik amerického juhu a nositeľ Nobelovej ceny William Faulkner (1897 — 1962) vytvoril svojím literárnym dielom rozsiahlu epopeju o malom, hospodársky a kultúrne bezvýznamnom kúsku zeme okolo mestečka Oxford v štáte Mississippi, známom pod fiktívnym menom yoknapatawphský okres. I keď autor nie je vždy historicky presný, podal v jednotlivých románoch svojej ságy verný obraz dejín rodného kraja a vzostupu i úpadku jeho obyvateľov. Compsonovci a Sartorisovci — to je ten aristokratický juh, ktorý sa prežil a na jeho miesto prichádzajú bezohľadní Snopesovci, nepoznajúci v honbe za materiálnym prospechom nijaké zábrany.
„Keď ja mám primäkké srdce,“ vyhlásila pani Myrtle. Smrkala do vreckovky a naslepo sa načahovala za korbeľom. Chvíľu hmatala, potom sa jej korbeľ dotkol ruky. Rýchlo zdvihla hlavu. „Ty, Ujko Bud!“ skríkla. „Nevravela som ti, že máš stadiaľ vyliezť a hrať sa? No verili by ste to? Minule, keď sme išli odtiaľto, taká som bola bez seba, že som nevedela, čo robiť. Skoro som sa od hamby prepadla, ísť po ulici s opitým chlapcom.“
Pani Reba sa vynorila spoza španielskej steny s tromi pohármi ginu. „To nás postaví trocha na nohy,“ povedala. „Sedíme tu ako tri skapínajúce staré mačky.“ Zdvorilo sa uklonili, napili sa a končekmi prstov si osušili ústa. Nato sa rozhovorili. Rozprávali všetky odrazu, zase polodokončenými vetami, ale už bez prestávok na súhlas či dosvedčenie.
„To my ženy,“ povedala pani Myrtle. „Muži nás nijako nevedia brať také, aké sme. Najprv z nás spravia to, čím sme, a potom chcú, aby sme boli inakšie. Myslia si, že sa v živote na iného chlapa ani nepozrieme, a oni si pritom chodia a robia, čo sa im zapáči.“
„Ak sa ženská zapletie s viacerými chlapmi odrazu, tak je to hlupaňa,“ vyhlásila pani Reba. „Každý chlap je iba na oštaru, a načo si má človek zbytočne pridávať oštaru, keď neni treba? A ak žena nevie ostať verná dobrému mužovi, keď si ho nájde, takému, čo nehľadí na peniaze, nikdy ju ani toľkoto netrápi a nepovie jediné zlé slovo...“ hľadela na nich a v očiach sa jej začal objavovať smutný, nevýslovný výraz zmäteného a trpezlivého zúfalstva.
„No tak, no tak,“ ozvala sa pani Myrtle. Naklonila sa a potľapkala pani Rebu po veľkej ruke. Pani Lorraine ticho pocmukávala jazykom. „Zas to na vás príde.“
„Taký dobrý muž to bol,“ povedala pani Reba. „Ako dva holúbky sme boli. Dvadsaťpäť rokov sme boli ako tie dva holúbky.“
„No tak, dušinka; no tak, dušinka,“ tíšila ju pani Myrtle.
„Keď ono to tak na mňa chodí,“ povedala pani Reba. „A keď som videla toho chlapca, ako tam leží v tých kvetoch.“
„Nemal veru viacej kvetov ako pán Binford,“ vyhlásila pani Myrtle. „Ale, ale. Napite sa toho piva.“
Pani Reba si utrela rukávom oči. Napila sa piva.
„Mohol mať toľko rozumu, aby nebehal Popeyovi za frajerkou,“ povedala pani Lorraine.
„Toľko rozumu budete od chlapa darmo čakať,“ povedala pani Myrtle. „Čo myslíte, pani Reba, kam išli?“
„Neviem, a ani nechcem vedieť,“ odvetila pani Reba. „A nedbám, čo ho hneď aj zajtra chytia a posadia na elektrické kreslo za toho chlapca, čo ho odbachol. Nedbám ani toľkoto.“
„Každé leto chodí až do Pensacoly za matkou,“ povedala pani Myrtle. „Kto robí také voľačo, ten nemôže byť až taký zlý.“
„To teda fakt neviem, čo musí chlap vyviesť, aby bol zlý aj u vás,“ usadila ju pani Reba. „Usilujem sa, aby som tu mala slušný dom, ja, čo som v tomto remesle tridsať rokov, a on mi z neho chce spraviť cirkus na sviňačiny.“
„To my chuderky dievčatá,“ povedala pani Myrtle, „skrz nás sú všetky patálie a my si to potom musíme odskákať.“
„Už pred dvoma rokmi som počula, že po tejto stránke je nanič,“ povedala pani Lorraine.
„Ja som to vedela od samého začiatku,“ vyhlásila pani Reba. „Mladý človek, na dievčatá to rozhadzuje peniaze oboma rukami, a nikdy ani jednu nevezme do postele. To je proti prírode. Dievčatá si mysleli, že zato, lebo má niekde v meste schovanú frajerku, ale ja som vravela, dajte na moje slová, s tým neni všetko v poriadku. Voľačo s ním neni v poriadku.“
„Ale na peniaze nepozeral, len čo je pravda,“ povedala pani Lorraine.
„Tie šaty a šperky, čo si to dievča nakúpilo, no hamba,“ prisvedčila pani Reba. „Mala taký čínsky župan, čo zaň vysolila sto dolárov - import, fakt - a parfum po štyridsať dolárov za fľaštičku; a keď som na druhé ráno prišla hore, všetko bolo pokrkvané a nahádzané do kúta a na tom roztrepaný parfum a rúž, hotové zemetrasenie. To robila, keď sa naňho nazlostila, lebo ju bil. Potom, čo ju tu zavrel a nepustil z domu. A dal mi strážiť dvere, akoby to bol...“ Zdvihla korbeľ zo stola k perám. Nato sa zháčila a zažmurkala. „Kde sa mi podelo —“
„Ujko Bud!“ okríkla ho pani Myrtle. Zdrapila ho za ruku, vyvliekla spoza stoličky, kde sedela pani Reba, a poriadne ho zatriasla, až mu guľatá hlava s pokojne slabomyseľným výrazom poskakovala na pleciach. „Nehambíš sa? Nehambíš sa ani trocha? Čo nevieš tým dámam nechať pivo na pokoji? Mám sto chutí zase ti ten dolár vziať a kúpiť zaň pani Rebe pivo, namojveru. Už aj sa prac k tomu obloku a ani sa odtiaľ nepohni, rozumel si?“
„Ale čo,“ povedala pani Reba. „Aj tak tam už veľa nebolo. A vy ste už, dámy, tiež asi dopili, pravda? Minnie!“
