CÍGER HRONSKÝ, JOZEFPREDAVAČ TALIZMANOV
Matica slovenská, 2002
edícia Slovenský svet
obálka Jozef Cincik, Igor Štrbík
doslov Peter Cabadaj
ISBN 80-7090-651-0
beletria, novela
92 s., slovenčina
hmotnosť: 275 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
PREDANÉ *bibb*bels*
Veľké guľaté ohnivé slnko zapadalo kdesi dolu pod Rím a všetky farby zjasneli. Mal som dojem, že všetky strechy, ako sme ich videli z Gianicola, kde sme stáli len dvaja - ja a Hronský sú alebo sivostrieborné, alebo ružové. Práve sme skončili dlhý rozhovor o literatúre, nie o jej sláve a stále nových možnostiach (tie som vtedy bral za zrejmé), ale o hraniciach slova, ktoré je vždy v zajatí života... Až neskôr som sa dozvedel, že Hronský vtedy písal novelu, ktorú tu čitateľ dostáva do rúk.
Myslím, že sme priveľmi uverili fikcii diaľky medzi Hronského osobou a jeho postavami. Toľko sa vždy za ne skrýval, že sme nadobro zabudli, že je vlastne za nimi prítomný telom i dušou - a že je koniec koncov oveľa viac Jozefom Makom i pisárom Gráčom ako Flaubert pani Bovaryovou. Pravda je, že nám zanechal veľa vlastných tvárí a na každej maske raz viac, raz menej presvitajú. V novele, ktorú má teraz v ruke čitateľ, prihovára sa mu autor bez masky, presnejšie povedané, hovorí mu o maskách, ktoré musia padnúť, aby si tvorca spoznal vlastnú, ničím nezastretú tvár a na nej podobnosť
s večným archetypom, s obrazom Božím. Takto vlastne toto dielo, v porovnaní s inými dielami autora rozsahom dosť skromné, hádže zaujímavé svetlo na všetko, po čom prichádza; nie je iba dôkazom prelomu, je - najmä z ideového stanoviska - kľúčom.
Karol Strmeň
V túto nedeľu prišlo do baziliky veľmi veľa ľudí. Nebola to nijaká pútnická nedeľa, nijaká zvláštna príležitosť, nijaké procesie dnes neprišli, ani tie nie, čo mali prísť, ale bazilika bola plná, i námestie pred ňou. To bolo v čase, keď sa mnoho hovorilo o pálení kostolov, ba už sa stali aj prípady, že neznáme živly napadli niektoré chrámy. To bolo pred velkým pálením kostolov v Buenos Aires. Kňazi sa pohybovali v civile, nielen mníšky z Colegia nocovávali v súkromných domoch, nielen mníšky z nemocnice sa utiahli, aj pátri z baziliky mali dohovorené rodiny, kam sa uchýlia, ak príde horšie.
Iba páter Andrea sa nechystal opustiť kostol.
Baziliku v tom čase zatvárali veľmi zavčasu a vedelo sa v celom meste, že za zatvorenými bránami chrámu ostávajú na noc ozbrojení chlapi. Nuž veľmi veľa ľudí postávalo na námestí pred bazilikou, azda viac ako v preplnenom kostole.
Páter Andrea sa usmieval.
Ani superiora sa nič nepýtal, zakázal hrať na organe, prikazoval, aby v kostole bolo ticho a prísne dbal, aby nikto nevchádzal do chrámu so zažatou sviečkou. To bolo aj inokedy v bazilike zakázané, ale keď nebol veľký stisk, kostolníci prižmúrili oči a nezhasili sviecu nikomu.
Teraz boh ľudia ako posadnutí. Sviece kupovali aj takí, čo nikdy nekupovali, a nechceli poslúchať. Hádavým predavačkám sviec pred dvoma dňami neznámi mladíci rozhádzali krámy, takže nebolo ani jediného na námestí, no pretože ľudia boli posadnutí a chceli kupovať sviece, predavačky ich nosili vo vreciach.
A ľudia nechceli poslúchať.
Páter Andrea musel vyjsť na kazateľnicu.
Išiel a trochu klamal!
- Drahí veriaci! Svetlá sú najkrajšou úctou pre našu Matku Božiu Lujánsku, ale sú tu osoby, čo chcú túto našu úctu zneužiť, čo potichu organizujú zapaľovanie sviečok tu vo vnútri baziliky, iste nie s úmyslom najčistejším!... Chceme týchto ľudí vidieť, tak zahaste sviečky... zhasnite ich hneď! Hneď!
Ani to do chrámu celkom nepristalo, po bazilike prešiel silný šum pohoršenia. Ľudia sa obzerali okolo seba - ale sviečky hasli.
Rýchlo hasli.
Neradno sa bolo omeškať.
Lebo ľudia boli čudní.
Len čo sa totiž páter Andrea trochu uspokojil, pochytil ho jeden z kostolníkov a pošepkal mu:
- Padre, telefón! Polícia vás volá.
Tak utekal k telefónu.
- Tu komisár Lucio...
- Kto? - zamračil sa otec Andrea, lebo nepoznával hlas, ktorý mu mal byť známy.
- Komisár Lucio... Zadržali sme chlapca, čo nám nevie alebo nechce povedať, kde býva, ako sa volá jeho otec. Chlapec taký... vari potulný. Vraj išiel k vám, padre, čosi o kurčatách povedať...
- Ale, Lučko!?
- Hej, hej, tak nejako! Tak, Lučko.
- Madre mia! A čo vykonal Lučko?
- On to asi nevie, čo vykonal, ale chceme predvolať otca.
- Veď sú to veľmi poriadni ľudia, veď... Viete čo, hneď budem na komisariáte!
A hneď tam aj bol.
Cestou mu ktosi povedal, že teraz nehodno v reverende po ulici chodiť, aj sa zastavil na krok, ale zasa sa náhlil.
Na komisariáte našiel Lučka stáť pri stoličke bosého, v ošúchaných nohavičkách, bez košele. Tvár mal od plaču takú ufúľanú, že ho skoro nebolo poznať. Len čo zazrel svojho patróna, hodil sa k nemu s takým zúfalým nárekom, že i kameň by bol plač pohol.
Pravda, slova sa nedalo z chlapca dostať.
Darmo sa páter Andrea nasilu usmieval.
