WEISS, BRIAN L.MNOHO ŽIVOTOV, MNOHO MAJSTROV
(Many Lives, Many Masters)
Ikar, Bratislava, 1993
preklad Ľubica Slobodníková
obálka Ivan Kostroň, Viera Fabianová
ISBN 80-7118-032-7
parapsychológia
174 s., slovenčina
hmotnosť: 266 g
tvrdá väzba
stav: dolné 2 cm listov zvlnené asi od vlhkosti
2,00 €
*kamag* in *R12*
Americký psychiater Brian L. Weiss príťažlivou formou zapísal priebeh hypnoterapeutických sedení pacientky Catherine. Ako sa ukázalo, jej ťažkosti sa zmenšovali tým, že sa vracala do svojich minulých životov a v nich si uvedomovala traumatizujúce zážitky, ktoré sa prenášali cez celé veky až do súčasnosti.
Dr. Weiss sa vďaka ,objavu“ minulých životov takisto radikálne zmenil. Napísal knihu, ktorá sa nielen dobre číta, ale tomu, kto je ochotný načúvať a vnímať, prináša aj posolstvo Majstrov - duchovných bytostí z času a priestoru medzi jednotlivými životmi.
Kapitola šiesta
Sedenia s Catherine vždy trvali niekoľko hodín, a preto som ich zaradil na koniec dňa. Keď vošla o týždeň do mojej pracovne, ešte stále pôsobila veľmi pokojne. Telefonicky sa rozprávala s otcom. Nehovorila mu žiadne podrobnosti, ale mu svojím spôsobom odpustila. Nikdy som ju nevidel takú vyrovnanú. Žasol som nad tým, ako rýchlo robila pokroky. Len zriedkavo sa pacient s takýmito chronickými, hlboko zakorenenými stavmi úzkosti a strachu tak neuveriteľne rýchlo zotavoval. Ťažko však možno povedať, že Catherine bola obyčajný pacient, a aj priebeh terapie, ktorú podstupovala, bol určite jedinečný.
„Vidím porcelánovú bábiku na rímse kozuba.“ Rýchlo upadla do hlbokého tranzu. „Na oboch stranách kozuba sa nachádzajú knihy. Je to izba v nejakom dome. Vedľa bábiky sú svietniky. A obraz... akejsi tváre, tváre muža. Je to on...“ Pozorne skúmala izbu. Opýtal som sa jej, čo vidí.
„Na dlážke je akási pokrývka. Je huňatá ako ... je to kožušina, áno... dlážku pokrýva nejaká kožušina. Vpravo sú dvoje sklené dvere... vedú von na verandu. Vpredu pred domom sú štyri schody a stĺporadie -dolu vedú štyri schodištia. Vedú k chodníku. Okolo sú vysoké stromy. Vonku sú nejaké kone. Sú zapriahnuté do ... akýchsi kočov.“
„Viete, kde to je ?“ vyzvedal som. Catherine sa zhlboka nadýchla. „Nevidím názov,“ šepkala, „ale rok, rok tu niekde musí byť. Je osemnáste storočie, ale nevidím ... sú tu stromy a žlté kvety, veľmi krásne žlté kvety.“ Tie kvety rozptýlili jej pozornosť. „Nádherne voňajú; voňajú sladko, tie kvety... zvláštne kvety, sú veľké... žlté kvety a v strede sú čierne.“
Zostala medzi kvetmi a odmlčala sa. Spomenul som si na pole so slnečnicami na juhu Francúzska. Opýtal som sa jej na podnebie.
„Je veľmi mierne, ale nefúka. Ani horúce, ani chladné.“ Nepodarilo sa nám identifikovať túto lokalitu. Zobral som ju späť do domu, preč od fascinujúcich kvetov, a opýtal sa jej, koho portrét visí nad kozubom.
„Nemôžem... stále počujem Aaron... volá sa Aaron.“ Spýtal som sa, či jemu patrí ten dom. „Nie, patrí jeho synovi. Ja tam pracujem.“ Opäť raz bola slúžkou. Nikdy, ani len trošku, sa nepriblížila spoločenskému postaveniu Kleopatry alebo Napoleona. Tí, ktorí pochybujú o reinkarnácii, tak ako ešte pred dvoma mesiacmi i moje vedecky školené ja, často poukazujú na oveľa väčší počet inkarnácií na slávnych ľudí, než by sa očakávalo. Teraz som sa ocitol v tom najnezvyčajnejšom postavení, keď sa reinkarnácia vedecky potvrdzovala priamo v mojej pracovni na oddelení psychiatrie. A bolo mi odhalené oveľa viac ako reinkarnácia.
„Nohu mám...“ pokračovala Catherine, „veľmi ťažkú. Bolí ma. Mám pocit, akoby som ju ani nemala ... Mám poranenú nohu. Kopol ma kôň.“ Povedal som jej, aby sa pozrela na seba.
„Mám hnedé vlasy, hnedé kučeravé vlasy. Na vlasoch mám akýsi čepiec, biely čepiec... modré šaty a cez ne mám prehodenú... zásteru. Som mladá, ale nie dieťa. Ale noha ma bolí. Stalo sa to pred chvíľou. Strašne ma bolí.“ Bolo na nej vidieť, že bolesť je veľká. „Podkova... podkova. Kopol ma podkovou. Je to veľmi, veľmi divý kôň.“ Hlas jej slabol s ustupujúcou bolesťou. „Cítim vôňu sena, krmiva v stodole. Okolo stajní pracujú aj iní ľudia.“ Opýtal som sa, aké mala povinnosti.
