LAWRENCE, DAVID HERBERTMILENEC LADY CHATTERLEYOVEJ
(Lady Chatterley´s Lover)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (503)
preklad Šarlota Barániková
doslov Jozef Olexa
prebal Karol Ondreička
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0084-1
beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 389 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,70 € *kbs*belx*
David Herbert Lawrence (1885-1930) je jeden z najvýznamnejších predstaviteľov literárneho modernizmu. Svoje postavenie si vydobyl akoby útokom, v neúprosnom boji s cenzúrou a verejnou mienkou. Jeho najkontroverznejším románom je Milenec lady Chatterleyovej z roku 1928, v ktorom otvorene a s veľkou úprimnosťou opísal vzťah dvoch milencov. Román bol v Anglicku zakázaný ako nemorálny a pornografický a v plnom znení vyšiel až po známom procese s obscénnou literatúrou roku 1960, teda tridsať rokov po autorovej smrti. Lawrence v ňom vyjadril svoju vieru v obrodnú moc „novej sexuality“ v rámci realistického príbehu, dejovo zasadeného do rodného baníckeho kraja. Je to príbeh mladej Connie, manželstvom pripútanej k urodzenému, za vojny zmrzačenému mužovi a obrodenej fyzickou láskou k hájnikovi Mellorsovi. Lawrence, vášnivý apoštol novej lásky, sa stal známym pre svoju priam šokujúcu otvorenosť v ľúbostných vzťahoch a vášnivú polemiku s viktoriánskym pokrytectvom. Dnes tohto autora hodnotíme ako skvelého realistu, ktorý bojoval za duševný, ale aj telesný súlad v pomere muža a ženy. Jeho zásluhy o modernú románovú tvorbu sú nesporné.
8 / Pani Boltonová sledovala starostlivým okom aj Connie: cítila, že aj ju si musí vziať do svojej ženskej a odbornej ochrany. Ustavične naliehala na milostivú paniu, aby chodila na prechádzky, aby si zašla do Uthwaitu, bola na vzduchu. Lebo Connie si zvykla ticho sedávať pri kozube a tváriť sa, že číta alebo pomaly vyšíva, a takmer vôbec nechodila von.
Bolo to v jeden vetristý deň krátko po Hildinom odchode, keď ju pani Boltonová oslovila: „Prečo sa nejdete poprechádzať do lesa a nepozriete si narcisy za hájovnou. Takú krásu ste ešte nevideli. A mohli by ste si pár priniesť aj do izby; divé narcisy sú vždy také veselé, nie?”
Connie ochotne prijala jej radu. Divé narcisy! Napokon, človek sa nemôže stále dusiť vo vlastnej šťave. Je zase jar... „Jar sa vráti, no nikdy tá chvíľa, keď ráno i večer bola tu má milá.”
A hájnik - štíhle biele telo - osamelý piestik neviditeľného kvetu! Celkom naňho zabudla vo svojej hroznej depresii. Teraz sa v nej čosi prebudilo... „Bledá za bránami hradieb”... musí vyjsť z tých brán.
Cítila sa mocnejšia, lepšie sa jej kráčalo a dúfala, že v lese vietor nebude taký únavný ako v parku, kde sa do nej opieral plnou silou. Chcela zabudnúť, zabudnúť na svet, na tých strašných ľudí, čo majú telá v rozklade. „Musíte sa znova narodiť! Verím v zmŕtvychvstanie tela! Ak by pšeničné zrnko zapadlo do zeme a umrelo, už nikdy nevyklíči. Keď vyklíči krókus, aj ja sa vynorím a uvidím slnko!” V marcovom vetre jej vedomím preblyslo nekonečne veľa podobných viet.
Drobné poryvy slnečného svetla vybuchovali napodiv jasne a rozsvecovali iskerníky na okraji lesa pod lieštím, trblietali sa tam. žiarivé a žlté. Les bol tichý, celkom tichý, zaliaty len dopadajúcim slnkom. Vyhúkli už aj prvé veternice a celý les bol bledý bledosťou nekonečných malých anemoniek, rozsiatych po rozrušenej zemi. „Svet zbledol pod tvojím dychom.” Ale tentoraz to bol dych Persefony; unikla z pekla za chladného rána. Vietor zavanul studeným dychom a nad ňou zlostne vyčíňal, chytený a zamotaný v haluzí. Chytil sa, vietor, a chcel sa vytrhnúť ako Absolón. Aké skrehnuté vyzerali tie anemonky, vytŕčajúce holé biele pliecka z krinolíny zelene. Ale vytrvali. A aj zopár bledučkých prvosienok pri ceste a rozvíjajúce sa žlté púčky.
Vietor hučal a kýval korunami nad hlavou, dolu sa dostali už len studené závany. Connie bola v lese čudne vzrušená, do líc jej vstúpila farba a oči jej belaso horeli. Pomaly sa vliekla, kde-tu odtrhla prvosienku a prvé fialky - voňali sladko a chladno. A ona len kráčala ďalej a ani poriadne nevedela, kde vlastne je.
Až napokon prišla na čistinku na konci lesa a uvidela zeleno škvrnitý kamenný domec, ktorý vyzeral v záplave slnka takmer ružový ako mäkká dužina na spodku klobúka nejakej huby. A pri dverách, pri zavretých dverách, žiaril žltý jazmín. No nijaký zvuk, nijaký dym z komína, nijaký psí brechot.
Potichu prešla za dom, kde sa začínal svah. Mala výhovorku: prišla si pozrieť narcisy.
A boli tam, kvietky na krátkych stonkách, ševelili sa, trepotali a chveli, tak žiarivo živé, no nemali si kde ukryť tváričky pred vetrom.
Ich žiarivé slnečné handričky sa triasli v poryvoch úzkosti. Ale možno sa im to páčilo; možno sa im páčilo to trepotanie.
Constance si sadla a oprela sa o mladú borovicu, čo sa týčila pružne a mocne dohora a knísala sa za jej chrbtom ako živá. Vzpriamený živý kmeň s korunou na slnku! A prizerala sa, ako narcisy žltnú v explóziách slnka, ktoré jej hrialo ruky aj lono. Ba zacítila aj mdlú živičnú vôňu kvetov. A potom, v tom tichu a samote akoby bola vplynula do prúdu vlastného osudu. Predtým, priviazaná na lane, mykala, šklbala sa ako čln na kotvisku; teraz sa odpútala a unášalo ju preč.
Slnečný jas ustúpil chládku; narcisy sa ocitli v tieni a tíško sa skláňali. Takto sa budú skláňať celý deň a celú dlhú chladnú noc. Aké sú silné vo svojej krehkosti!
Trocha meravo vstala, odtrhla niekoľko narcisov a pustila sa dolu svahom. Nerada trhala kvety, ale chcela ich zopár mať. Bude sa musieť vrátiť na Wragby a do jeho múrov, a teraz ho nenávidela, najmä tie hrubé múry. Múry. Samé múry! Ale v tomto vetre boli potrebné.
Keď sa vrátila domov, Clifford sa jej opýtal:
